Na Domaši sú ubytovaní prví obyvatelia Ukrajiny. Vo vstupnej hale hotela Garden v rekreačnej oblasti Dobrá pobehovali po chodbe deti, ktoré sa snažia ich matky ochrániť pred krutou realitou. Počas rozhovoru hladila Oxana súcitne po ruke sestru Katarínu, obidve ušli pred bombardovaním z Kyjeva.
Na kritickú situáciu na Ukrajine medzi prvými zareagovali starostovia z okolia Domaše, ktorí zverejnili výzvu pre majiteľov chát a ubytovacích zariadení s prosbou, o prichýlenie utečencov utekajúcich pred vojnou. Ako zdôraznil starosta Kvakoviec Radovan Kapraľ, voči osudom ukrajinských obyvateľov nemohli ostať ľahostajní. „Ľudia na Ukrajine chcú len žiť slušne a hlavne chcú žiť v mieri… Motiváciou pre našu výzvu bolo hrozivé ráno, do ktorého sme sa zobudili. Všetci sme ostali v šoku z toho, čo sa udialo na Ukrajine, pretože to považujeme za nehoráznosť a odpornú agresiu. Koniec koncov, máme s tým aj vlastnú skúsenosť z roku 1968, keď na naše územie vtrhlo 500 000 vojakov Varšavskej zmluvy,“ pripomenul Radovan Kapraľ.
Reakcia, akej sa samosprávam dostalo, ho pozitívne prekvapila. Do 24 hodín mali nahlásených ubytovanie pre 70 ľudí a v čase nášho rozhovoru v sobotu večer bolo pripravených 300 miest len v RO Dobrá. Obce zároveň zriaďujú transparentný účet, z ktorého uhradia minimálne náklady spojené s energiami a nakúpia tiež základné nevyhnutné veci. „Chceme, aby pomoc bola naozaj adresná, preto chceme poprosiť ľudí, že ak chcú pomôcť, nech prispejú finančne. Ide nám len o to, aby sa nenakopil jeden druh vecí a niečo iné by naopak chýbalo. Z toho dôvodu nakúpime vždy to, čo budú u nás ubytovaní ľudia konkrétne potrebovať. Pokiaľ by sa nejaké finančné prostriedky zvýšili, venujeme ich charitatívnym organizáciám, ktoré pomáhajú Ukrajine,“ uviedol R. Kapraľ, ktorý doplnil, že v obci pôsobí Klub Slovenského Červeného kríža a keďže medzi jeho členkami sú zdravotné sestry, sú pripravené pomáhať aj so zdravotníckou pomocou.
Starosta Kvakoviec neváhal a osobne sa angažoval pri doprave rodín na Domašu. Samosprávy mali síce objednaný autobus, ale pre zložitú situáciu na hraniciach riešia logistiku, po konzultácii s partnermi na ukrajinskej strane, individuálne. „Pred chvíľou som priviezol pani s dvoma deťmi. Jej mama volala našej koordinátorke, či došli šťastne a môžem povedať, že to bol veľmi emotívny rozhovor,“ dodal R. Kapraľ, ktorý si uvedomuje, aká dôležitá je v tomto prípade komunikácia, preto začne v pondelok vybavovať do viacerých ubytovacích zariadení prístup k internetu, aby mohli byť rodiny na Slovensku a na Ukrajine v spojení.

Od piatku sú v permanencii v hoteli Garden v rekreačnej oblasti Dobrá. Popri výzve starostov zaznamenali aj narastajúci dopyt po ubytovaní od ukrajinských obyvateľov, ktorí sa rozhodli nájsť si miesto, kde by sa mohli uchýliť, po vlastnej línii. „Už od piatku pripravujeme izby, nakupujeme potraviny a pripravujeme sa na nápor, ktorý očakávame. Ľudia k nám postupne prichádzali celú noc. O druhej, o tretej, o piatej, o siedmej ráno… Len teraz sme za poslednú hodinu prijali päť rezervácií,“ opísal situáciu v sobotu večer René Pavlík.
Keď s hosťami komunikuje, niektorí chcú pokračovať za rodinnými príslušníkmi alebo známymi ďalej, no sú medzi nimi aj takí, ktorí túto otázku vyriešenú nemajú a snažia sa hľadať ďalšie možnosti na internete. „Všetci sú unavení. Niektorí cestovali 25 hodín, a z toho 15 hodín strávili na hraniciach. Matky sa snažia byť pri deťoch veselé, aby nevnímali túto situáciu, ale v očiach im vidíme, že zažili niečo hrozné a stále sa to pre nich neskončilo,“ reagoval R. Pavlík.

Do poľského mesta Wroclaw majú za vzdialenou rodinou namierené sestry Oxana a Katarína. Obidve bývali v centre Kyjeva a pre útek sa rozhodli v momente, keď sa začalo bombardovanie. Ráno o piatej si pobalili najzakladanejšie veci a vydali sa na cestu. „Keď sme počuli prvé výbuchy, nemali sme čas kontrolovať aktuálne správy, rozhodnutie sme museli urobiť okamžite. Len sme si zbalili to najnutnejšie a utekali sme. Na autách sme vyrazili s manželmi, ale na hraniciach sme sa museli rozdeliť. Muži totiž museli ostať na Ukrajine a my sme pokračovali ďalej,“ opísali nám začiatok ich putovania.
V aute strávili na cestách 17 hodín a ďalší maratón trpezlivosti ich čakal na hraniciach. „Po ceste sme sa snažili vyhýbať zónam s vojenskými objektami, o ktorých sme vedeli, že budú bombardované medzi prvými. Keďže z Kyjeva, ale aj iných miest, utekalo v panike mnoho ľudí. Cesta, ktorá sa dá zvládnuť za 5 hodín, teraz trvala 17, pretože sme prechádzali dopravnými zápchami a rôznymi blokádami,“ vysvetľovali.
Kým pred pár dňami si ruské vojenské operácie na Ukrajine civilisti predstaviť nevedeli, dnes je to realitou. Oxana a Katarína však majú jasno v tom, že o mierovú misiu, tak ako to prezentuje Kremeľ, nejde ani náhodou. „V správach sa objavilo, že Rusko má s nami zlé vzťahy, ale bolo ťažké si predstaviť, aby sa niečo také mohlo stať v 21. storočí. Máme mnoho známych v Rusku a kto by čakal, že sa to udeje? Dôvody, ktoré uvádza Rusko, považujeme za hlúpe,“ dodali dve mladé ženy, ktoré museli utiecť pred vojnou.
Keď sme sa lúčili podaním rúk, Katarína šepotom len dodala: „Veríme, že sa čoskoro vrátime domov,“ a Oxana ju opäť pohladila po ruke…
Imrich Makó
foto: https://www.domasacity.sk/