Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Vasaloppet 2018 – sen, výzva, bežkársky raj

Vasaloppet, alebo ináč aj Vasov beh, sú preteky v behu na lyžiach,
konajúce sa pravidelne od roku 1922 v prvú marcovú nedeľu vo
Švédsku.

Pre zhruba 16 000 účastníkov je pripravená 90 kilometrová trať,
ktorá vedie z mestečka Sälen do cieľového mesta Mora. Beží sa ako
spomienka na udalosti z roku 1520, kedy švédsky šľachtic Gustav Vasa utekal
z Mory pred tyranským dánskym kráľom, pretože sa pokúšal zjednotiť
Švédov v boji proti nemu. Rýchly poslovia z mesta Mora museli prekonať
spomínanú 90 km trasu, aby ho našli v meste Sälen a presvedčili, aby sa
postavil na čelo vzbúrencov. V júni 1523 bol Vasa korunovaný za kráľa
Švédska. Od toho dňa je Švédsko nezávislým štátom.
To, čo znamená Everest pre horolezcov, to je pre bežkárov Vasaloppet.
V mojom prípade, to bola výzva skúsiť po zážitkoch z extrémnych
pretekov v horskej cyklistike (Transcarpathia 2009) zase niečo nové. Vasov
beh mi ležal v hlave už od roku 2014.
Náhodné stretnutie s trojnásobnými účastníkmi spomínanej akcie Michalom
Hajdukom zo Svidníka a Ľubomírom Vargom z Nižného Komárnika v zime
2017 bolo začiatkom napĺňania sna, túžby absolvovať Vasaloppet
2018. Hlavne Michalov zápal a zdravý fanatizmus absolvovať už po
štvrtýkrát tento beh bol spúšťačom pokúsiť sa o niečo podobné.
Vedel som, že to nebude jednoduché, pretože v živote som nezabehol na
bežkách viac ako 25 km. Priťahovalo a fascinovalo ma všetko, čo s tým
súviselo -Švédsko, ľudia, príroda, mnohotisícový dav na štarte,
prekonanie seba samého, zážitky priateľov z absolvovania tejto trate.
V jeseni začala teda tvrdá príprava a tréning . Cyklistika, bežky,
plávanie sa stali skoro každodennými spoločníkmi na ceste za naplnením
plánu.
Napriek mnohým prekážkam sa mi podarilo v nedeľu 4. marca 2018, ráno
o 8:00 hod pri teplote -11 °C, postaviť sa do ôsmeho koridoru (celkove
z 12) medzi 15 800 účastníkov.
Moji priatelia vďaka svojej výkonnosti stáli vo štvrtom koridore s cieľom
získať účastnícku medailu, ktorú dostáva len ten, kto dobehne
v 1,5 násobku času víťaza.
Mojím cieľom bolo hlavne dobehnúť do cieľa. Atmosféra na štarte bola
úžasná. Všade samé úsmevy, ale i napätie z toho, čo nás čaká.
Stáť v takomto dave ľudí je samo o sebe pre mňa zážitok.
Letmo som pozrel na hodinky a pulz meter avizuje číslo 135. V normále by to
malo byť 80. Po štartovom výstrele počujem už len niečo v štýle
bojového pokriku a armáda bežcov sa vydáva dopredu, v mojom prípade
v ústrety nezabudnuteľnému zážitku. Všetky zmysly pracujú naplno.
Úvodné tempo tesne po štarte mi dáva riadne zabrať, ale snažím sa všetko
zachytiť a držať krok s ostatnými, navyše s pocitom, že mám za sebou
asi päťtisícový dav ľudí. Viem, že sa to všetko zastaví po dvoch
kilometroch v lieviku pred 2,5 km dlhou zjazdovkou, ktorú treba šťastne
absolvovať smerom hore a pritom dávať pozor na tých pred sebou i za sebou,
nezlomiť si palicu, nepoškodiť výstroj.
Našťastie ľudia sú ohľaduplní, dobroprajní a hlavne pohodovo nastavení.
Okolostojaci diváci neustále povzbudzujú a sú naozaj pripravení pomôcť
v každom prípade.
Bez väčších problémov sa dostávam na vrchol a začína sa to, čomu sa
hovorí oddeľovanie zrna od pliev. Ani nemyslím na to, že mám pred sebou
zhruba 85 km. Neustále som na perfektnej bežkárskej diaľnici
pozostávajúcej z piatich stop, (tri vľavo pre rýchlejších a dve vpravo
pre pomalších) v spoločnosti rovnako motivovaných bežcov.
Zatiaľ je všetko úžasné. Počasie nekladie prekážky a ukazuje sa modrá
obloha. Bežky síce nemám ideálne navoskované, ale akosi to ide. Mohol by
som ešte dlho hovoriť o nádhernej atmosfére na trase, o neustále
povzbudzujúcich divákoch, o nádhernej prírode, o tom, že tu po
organizátorskej stránke všetko funguje tak ako má fungovať, že ani na
chvíľu som nebol sám počas celého preteku, že samozrejme prišla kríza
asi 45 km pred cieľom v podobe myšlienok na predčasné ukončenie preteku a
pod..
Škaredé myšlienky zaháňam poznaním, že všetko je to o hlave a že telo
sa prispôsobí. Myslím hlavne na svojich doma, ktorý ma sledujú online na
internete a presne vedia, kde sa na trati nachádzam. Nechcem ich sklamať a tak
akosi zabúdam na príkorie a bežím ďalej. Myslím na to, že diplom za
účasť venujem svojím vnúčatám Richardovi a päťmesačnej Leonie. To
všetko mi pomáha vytrvať a šťastne dôjsť do cieľa, konkrétne do brány
s nápisom – „V stopách predkov za víťazstvom v budúcnosti“.
Po jedenásť a pol hodinovej „túre“ sa v cieli dozvedám, že Michal
Hajduk si vybojoval účastnícku medailu, čo sa len tak hocikomu nepodarí.
Spoločne prežívané šťastie v cieli trochu zakalí fakt, že Ľubovi
Vargovi ušla medaila o mizerné 4 minúty. Osobne som spokojný so všetkým,
čo sa mi podarilo dosiahnuť, čo som prežil a na čo budem ešte veľmi dlho
spomínať. Ako sa zvykne hovoriť, cieľ nie je dôležitý, ale cesta
k nemu.
Miloslav Cimbala

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter