Tohtoročná Deaflymdiáda bola pre stolnotenistku Evku Jurkovú (27) z Miňoviec už štvrtá v poradí, na ktorej štartovala. Domov si nesie zlato a bronz. Stolnému tenisu sa venuje už od svojich piatich rokov. Evkine sluchové postihnutie jej nebránilo v tom, aby ako malé dievča od zbierania loptičiek začala popri staršej sestre Ľudmile aktívne trénovať.

„Odmalička som chcela vyhrávať, zlepšovať sa a dokázať, že na to mám aj ja. Otec nás od jej piatich rokov spolu so sestrou každý deň vozil na tréning do 60 km vzdialených Michaloviec.“
V klube STK Lokomotíva Košice, kde pôsobí dlhú dobu, má vytvorené výborné podmienky a skvelý kolektív, v ktorom pôsobí veľa športovcov rôzneho veku. Jej trénerom od úplného začiatku je Andrej Dzelinskij, s ktorým trénuje už dobrých 22 rokov. Svojej zverenkyni venoval všetky svoje bohaté herné a trénerské skúsenosti a dotiahol našu úspešnú stolnotenistku tam, kde je dnes.

„Stal sa aj akoby súčasťou našej rodiny. Taktiež je dôležitá moja rodina, bez ktorej podpory a obety by som nič nedosiahla. Taktiež cítim stálu podporu Deaflympijskeho výboru Slovenska,“ prezradila zlatá stolnotenistka Evka Jurková a pokračovala:
„Tohtoročná Deaflympiáda bola pre mňa už štvrtou, na ktorej som štartovala. Bol to dlhý náročný proces príprav, plný tréningov, turnajov a aj prekážok, ktoré sme zvládli. V septembri som mala totiž operáciu kolena, vtedy sme cítili, že moja účasť na Deaflympiáde môže byť ohrozená. Prvoradé je pre mňa zdravie. Tým, že ma krajina nominovala som sa kvalifikovala.“
Začiatok pobytu našej úspešnej výpravy v Brazílii sa nezačal veľmi dobre. Ako Evka povedala, boli unavení z dlhého 36 hodinového letu, no to nebolo všetko: „Keďže tu je momentálne jeseň, tak tu stále pršalo, hmla striedalo slnko, bolo sychravo. A začala sa nám lepiť “brazílska smola na päty”, pretože nám poriadne nič nevychádzalo. Naša úspešná športovkyňa Ivana Krištofičová sa zranila počas prvého tréningu. Najprv jej hod kladivom a guľou nevyšiel na medailu. Avšak v posledný deň išla aj cez bolesť a vybojovala v hode diskom bronzovú medailu.“
„Následne náš atlét Rastislav Jelínek stratil tretry, v ktorých mal skákať diaľku. Takže začalo pátranie po tretrách. Všetko sa zlomilo, keď sa deň pred Rasťovou súťažou tretry našli. A podarilo sa mu získať striebornú medailu. Odvtedy sa to už všetko zlepšovalo,“ zaspomínala Evka s úsmevom na perách. „Taktiež ma potešilo, že sme celá výprava Slovenska vytvorili úžasný tím a atmosféru. Pomáhali sme si, zabávali sme sa a užívali si spoločne chvíle.“

V minulosti získala Evka dohromady už dve bronzové medaile z Deaflympiád. „Práve preto si zisk zlatej a bronzovej medaile cením o to viac, pretože to považujem za najväčší úspech v mojej doterajšej športovej kariére. Dúfala som, že sa mi podarí získať nejakú medailu, ale neverila som, že to môže byť zlatá. O tomto momente, ktorý som zažila, som snívala už veľmi dlho. Doteraz neverím, čo sa mi podarilo, priznala s tým, že najprv začínali súťažou zmiešanej štvorhry, kde s Thomasom Keinathom mali prvé kolo voľné, v druhom sa stretli s japonským párom, v treťom kole, čiže štvrťfinále, proti Maďarom,“ uviedla naša úspešná stolnotenistka.
„Po tomto zápase sme vedeli, že už mame istú medailu. Bohužiaľ v semifinále proti kórejskému páru sa nám to nepodarilo vytiahnuť do víťazného konca. Štvorhru s Emou Štetkovou sme vypadli vo štvrťfinále s Japonkami. Od tretieho dňa už prišla na rad dvojhra. Paradoxne ten najťažší zápas som odohrala hneď prvý v skupine proti mojej dobrej kamarátke a bývalej spoluhráčke v tíme z Poľska. Bol to náročný, kvalitný zápas, ktorý sa mi podarilo vyhrať 3:2 na sety a 13:11 na body. Druhý zápas som hrala s Indkou 3:0, takže som postúpila zo skupiny z prvého miesta. Posledný deň sa hrala už hlavná súťaž. Žreb mi prisúdil v prvom kole (osemfinále) nepríjemnú súperku z Kórei, ale vyhrala som 4:0. Vo štvrťfinále som vyhrala s Poľkou 4:0. Nasledovalo už semifinále proti mladej útočníčke z Ukrajiny, kde som vyhrala 4:0. Už vtedy som pociťovala neskutočné pocity šťastia, že som vo finále. Tam som sa stretla s Ukrajinkou, ktorú poznám. Našťastie bol priebeh zápasu jednoznačný v môj prospech, ale určite to nebolo jednoduché keďže som si musela vybojovať každú loptičku a držať maximálnu koncentráciu,“ priblížila a zdôraznila, že toto všetko by nebolo možné bez trénera. „Fandil tréner aj Slovák priamo na tribúne. Síce som ich nepočula, ale cítila som vibrácie v tele, keď mi tlieskali a povzbudzovali ma.“

Stolnotenistka Evka Jurková za svoj doterajší najväčší úspech považuje bronzovú medailu vo dvojhre v Bulharsku z roku 2013. „Bola to silná spomienka. Som devätnásťnásobnou medailistkou z majstrovstiev Slovenska, z toho sedemkrát som získala zlato medzi dospelými, dvakrát v dvojhre, dvakrát v štvorhre a trikrát v mixe,“ pochválila sa svojimi úspechmi a nezabudla podotknúť, že pandémia zasiahla aj jej športový život.
„Keď vypukla pandémia, tak som nemohla trénovať, nehrali sa žiadne súťaže, takže som úplne vypadla z môjho kolotoča, ktorý som žila predtým. Snažila som sa chodiť na túry, prechádzky, bicyklovať. A predovšetkým chrániť svoje zdravie.“
Okrem stolného tenisu, ku ktorému ju priviedol jej otec – rovnako zanietený hráč stolného tenisu, sa Evka Jurková venuje aj mnohým iným aktivitám. Obľúbené sú túry, počúvanie hudby, pozeranie Netflixu, ale aj nákupy. „V prvom rade si teraz chcem oddýchnuť po náročnej príprave na Deaflympiádu. Chystám sa aj na letnú dovolenku. A potom začnem opäť postupne trénovať,“ povedala a v závere vyjadrila radosť z toho, že ju všetci, ktorí ju poznajú, podporujú. „Najväčšiu podporu však cítim od trénera, rodiny, priateľa a blízkej rodiny.“
-fec-