Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Najúspešnejší kulturista Jaroslav Horváth diskutoval o svojich skúsenostiach, motivoval nielen stropkovských priaznivcov kulturistiky

V nedeľu, 28. októbra, sa vo
Fitness Centre D. Jadlovského konal seminár, hosťom ktorého bol absolútny
majster sveta i dvojnásobný finalista Mr. Olympia J. Horváth. Toto podujatie
usporiadalo OZ Smoldo Gym v rámci projektu Prešovského samosprávneho kraja,
ktoré bolo podporené z rozpočtu PSK a z príspevkov sponzorov. Diskusie sa
zúčastnil aj vicežupan PSK Martin Jakubov, ktorý sa J. Horváthovi
poďakoval za účasť a položil mu aj zopár otázok.

„Som len obyčajný športovec, ktorému sa niečo podarilo.
Som veľmi rád, že môžem podporiť takéto akcie, možno práve preto, že
je to motivácia pre tých mladých chlapcov, ktorí by chceli v živote niečo
dokázať. Rovnako tak som bol aj ja mladý a v živote som niečo
chcel,“
povedal J. Horváth v úvode diskusie.
„Začínal som so športom ako malé chlapča, chvíľu som sa
venoval kanoistike, hokeju. Potom som sa stal zápasníkom vo voľnom štýle.
Navštevoval som športovú triedu. Počas zápasenia sa mi stal úraz, ktorý
ma vlastne priviedol k cvičeniu. Nastúpil som teda do vlaku, z ktorého sa
už nedalo vystúpiť,“
zaspomínal na svoje začiatky J.
Horváth a dodal, že kulturistike sa začal venovať súťažne už ako muž.
Nezažil ani dorasteneckú, ani juniorsku kategóriu. Prvou jeho súťažou boli
majstrovstvá kraja v Poprade v kategórii do 65 kg.
„O poradí v exhibícii sa rozhoduje losovaním čísla a ja som
si vytiahol jednotku na voľné zostavy. Keď človek ide súťažiť úplne
prvý krát, nevie do čoho ide. Boli to smiešne začiatky, trebalo však
nazbierať odvahu a prezentovať sa,“
spomínal s úsmevom
ďalej a dodal, že skončil vtedy na druhom mieste. Ďalším podujatím boli
Majstrovstvá Slovenska konané v Spišskej Novej Vsi, kde J. Horváth skončil
na uspokojivom šiestom mieste. Nasledovali Majstrovstvá Československa
v Ružomberku, kde sa umiestnil až kdesi pod desiatym miestom a kde sa po
prvý krát stretol so Štefanom Oroszom, ktorý sa týždeň nato stal Majstrom
Európy. „Je asi lepšie v začiatkoch utŕžiť prehru, pretože
sa človek musí pozbierať, otriasť, nazbierať motiváciu chcieť niečo
dokázať. Toto bol môj začiatok, vedel som, že toto chcem. Chcel som byť
stále lepší a lepší, chcel som súťažiť, čo ma posúvalo ďalej. Nikto
nikdy nepríde na prvú súťaž pripravený tak, že pozbiera trofeje, človek
sa musí snažiť“
prezradil o svojich pocitoch
z kulturistiky.
Na svoje úspechy, ktorých je neskutočne veľké množstvo, je nesmierne
hrdý, no i napriek tomu si ďalej žije svoj jednoduchý a krásny život.
„Vážim si toho, nikto mi to nikdy neukradne, ani nevezme. Je to
taký ten pocit, že si človek nie nadarmo vybral nejakú cestu a ostane to so
mnou celý život. Verím, že jedného dňa budú na mňa pyšné aj moje deti.
Vedel som odhadnúť svoje genetické predpoklady, vedel som si vybrať správnu
cestu a podarilo sa mi získať toho dosť veľa,“
zhodnotil.
Kulturistika nie je len o svaloch, či o krásnom tele. Je to aj o silnej
vôli, o sebadisciplíne, sebamotivácii i o odriekaní.
„Príprava na súťaž spočíva aj v tom, že z dvanástich
mesiacov v roku ste desať mesiacov na diéte a ukradne vám to veľa síl. Ak
potom myslíte na svojich kamarátov, ktorí sú na chate, grilujú a jedia
klobásu, či pijú pivo, pozriete sa dozadu a rozmýšľate, či to trápenie
má význam, či má význam pokračovať, hlavne keď vás vyzvú na
porovnávanie so súťažiacimi, o ktorých ste si mysleli, že sú slabší
ako vy. Vtedy zvažujete a nastáva zlom, čo bude ďalej, lebo majster sveta
som bol. Neuspokojilo by ma chodiť každoročne na majstrovstvá sveta a
získavať ten istý titul. Som typ športovca, ktorý chce stále viac a viac a
ktorý chce napredovať. Prvý pocit z Olympie som jednoducho nemal najlepší,
no som na seba pyšný,“
pokračoval v rozprávaní J.
Horváth.
M. Jakubova zaujímali športové zranenia a ich dôsledky a dodal, že je
nesmierne rád, že prišiel do Stropkova podporiť mladých športovcov.
„Som veľmi rád, že som mohol byť aspoň trocha nápomocný pri
tomto projekte,“
povedal M. Jakubov.
„Okrem nehôd na motorke, či drobné zranenia počas tréningov,
sa nič vážnejšie nestalo. Mal som napríklad zošívané ústa, no viem, že
zranenia prichádzajú vtedy, keď to najmenej čakáte a tiež vtedy, keď ten
sval nie je pripravený na takú činnosť, ktorá sa vykonáva vo fitness
centre,“
zaspomínal na svoje zranenia s úsmevom.
Cvičilo a trénovalo sa mu vždy najlepšie doma, medzi svojimi kamarátmi a
svojimi ľuďmi, ostať za veľkou mlákou ho teda nikdy nelákalo.
„Potrebujem mať takú tú pohodu, atmosféru, som domáci typ.
Necítil by som sa dobre, keby som bol niekde medzi ľuďmi, ktorí mi nič
nehovoria. My máme Ameriku tu. U nás na Slovensku nie je zlý život, žije
sa tu dobre, nemáme čo závidieť,“
povedal a dodal, že
najväčšie momenty a hodnoty sú, že človek môže cestovať a vidieť svet,
spoznávať nových ľudí a získavať nové priateľstvá. Podľa J. Horvátha
šport nie je o peniazoch na účte, ale o dobrých pocitoch a o tom, že
človek môže povedať, že to stálo za to. „Je to o nás
ľuďoch, my si vytvárame tento svet,“
uzavrel J. Horváth.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter