Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Traja šestnásťroční Stropkovčania predstavili verejnosti svoj vlastný hraný film

obrazek„O standing ovation
na premiére sme ani nesnívali.“

Prednedávnom mal v Katolíckom kultúrnom dome premiéru prvý hraný film
z dielne stropkovských amatérskych filmárov. Kreatívna trojica Paľo
Bielik, Tobiáš Petra a Gabriel Zajtko sa rozhodli predstaviť svoje dielko, na
ktorom pracovali viac ako rok, širokej verejnosti. V súčasnosti
šestnásťroční chlapci, spolužiaci zo zédéešky, zažili svoje prvé
dotyky s filmovou tvorbou už v trinástich.

„Išlo o úplne jednoduché filmy. Skúšali sme, čo všetko
sa dá s kamerou robiť. Boli to také humorné sekvencie, z ktorých vznikol
asi 25-minútový film Smoliari. Zachytával život a najmä rôzne trapasy
mladých ľudí. Tých filmov sme urobili viac, ale išlo skôr o rôzne
náčrty, skúšali sme rôzne veci. Cestou pokusu a omylu sme došli až
k hodinovému filmu, ktorý mal premiéru v stropkovskej
kinosále,“
povedal Paľo Bielik. Film, o ktorom je reč, má
názov Krídla osudu a trvá viac ako hodinu. Ide o psychologickú drámu,
ktorej hlavnými hrdinami sú dvaja bratia vyrastajúci v detských domovoch.
Spája ich zvláštna schopnosť – dokážu preniknúť aj do najtajnejších
myšlienok toho druhého. „Bratia sa raz stretnú, o svojom dare
preniknúť do mysle toho druhého však netušia. Jeden z nich je dobrý,
druhý zlý. Ten mal isté psychické problémy, ktoré nezvládal, a preto
mnohým ľuďom ubližoval. Nosnou myšlienkou filmu bolo poukázať na
skutočnosť, že život dnešných mladých ľudí nie je vôbec ľahký a aj
oni zápasia s rôznymi problémami. Je to vlastne taká sonda do ľudských
duší, ktoré prahnú po rodičovskej láske,“
načrtol hlavnú
líniu deja Paľo Bielik, ktorý napísal takmer celý scenár. Pod strih a
kameru sa podpísal Gabriel Zajtko, za objektívom sa podľa potreby striedali
všetci traja. V záverečnej etape spoločne dobrusovali aj scenár.
Predstava, že stačí zapnúť kameru, behať s ňou sem a tam, napokon
všetko efektne zostrihať a film je na svete, nemá podľa tvorcov s realitou
veľa spoločného. „Na začiatku bol nápad, na základe ktorého
sa urobil scenár. Potom sme potrebovali nájsť tie správne interiéry a
exteriéry a to bol dosť veľký problém. Aj keď Stropkov nie je až také
malé mesto, keď sa po ňom prejdete, zistíte, že tu nie je veľa priestorov,
ktoré by sa hodili do filmu. Veľa scén sme točili napríklad v bytoch, kde
bývame s rodičmi a súrodencami, ďalšie vonku v Stropkove alebo v okolí.
Točenie filmu bolo aj časovo veľmi náročné. Už len dohodnúť sa na
spoločnom termíne predstavovalo niekedy problém. Kým sme sa prezliekli,
pripravili, nastavili kameru, prešla polhodina. Potom sme tri, štyri hodiny
natáčali. Občas sa nám stalo, že sme na poslednú chvíľu zistili, že
v kamere nie je batéria, alebo že dochádza páska. Išli sme chronologicky
podľa scenára, hoci vieme, že profesionáli točia jednotlivé scény
chronologicky nezávisle od seba a potom ich spájajú. My sme to robili presne
podľa časovej postupnosti v scenári, aby sme náhodou niečo
nezabudli,“
reagovali chlapci na otázku, ako sa film rodil a
s akými problémami sa pri jeho tvorbe borili. Najbližšie okolie reagovalo
na aktivity nadšených filmárov skôr záporne. „Pre našich
rodičov bolo prvoradé, aby sme sa venovali škole, takže naše aktivity okolo
filmovania ich dvakrát nenadchýnali. Treba povedať, že tvorba filmu nám
zabrala toľko času, že sa to jednoducho muselo odraziť na známkach.
Rodičia nemali ani tušenia, čo vlastne točíme, okrem toho sme chodili domov
až večer, takže ich chápeme, že im nebolo všetko jedno a že si mysleli,
že robíme nejaké hlúposti. Vlastne až počas premiéry zistili, na čom sme
celý čas robili,“
rozprával s úsmevom o peripetiách
s rodičmi T. Petra a dodal, že veľkú podporu mali u svojej bývalej
učiteľky literárno-dramatického odboru ZUŠ F. Veselého Heleny Vargovej. Od
začiatku ich povzbudzovala a prijala aj osobné pozvanie na premiéru. Trojica
si za svoj umelecký počin vyslúžila standing ovation od divákov, ktorí
premietaciu sálu doslova preplnili. „Pred premiérou sme si
hovorili, že bude úspech, keď sa na náš film príde pozrieť čo i len
päť ľudí. Nečakali sme, že ich príde až toľko. Tie pocity, keď boli
všetci na nohách a tlieskali nám, sa nedajú ani opísať. Bol to asi
najkrajší zážitok, aký sme doteraz mali,“
zhodli sa
nádejní filmári. Svojej vášni sa chcú venovať aj naďalej. Prezradili,
že z celej práce na filme ich najviac bavilo herectvo.
„Ďakujeme všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom na filme
podieľali, osobitne pánovi dekanovi Jánovi Švecovi Bilému za to, že nám
poskytol premietaciu sálu, a najmä riaditeľovi ABC CVČ Martinovi Blaškovi
za veľmi pozitívny prístup a pomoc pri organizovaní premiéry. On nás
v podstate ani nepoznal, napriek tomu nám veril, pomohol nám, urobil nám
perfektné promo, vybavil kinosálu,“
odkázali na záver
talentovaní chlapci.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter