„Cenný nábytok si ľudia často znehodnotili sami. Farbou na plot
natreli aj krásnu almaru“
Jeho stolárska dielňa pôsobí ako každá iná. Obrábacie stroje pokryté
stružlinami, rozličné druhy náradia, vôňa dreva sa mieša so zápachom
rôznych prípravkov na jeho zušľachtenie a azda len krásne opracovaný
starožitný stôl pri dverách naznačuje, že tento stolársky majster tvorí
niečo iné než bežný nábytok. Stropkovčan Tibor Verba už takmer 10 rokov
reštauruje starožitné skrine, príborníky, komody, lavice i stoly, ktoré
vďaka jeho šikovným rukám dostávajú nový život.
„Nie som vyučený stolár, ale rokmi som si k tejto práci
vybudoval veľmi blízky vzťah. S reštaurovaním nábytku som začal
v Bratislave, odkiaľ som po niekoľkých rokoch odišiel a tu v Stropkove
opravujem starý nábytok už tri a pol roka,“ hovorí Tibor.
Samostatné začiatky neboli ľahké, ale ako dodáva, o starý nábytok nebola
v tomto regióne núdza. Prvé zákazky robil pre istého obchodníka so
starožitnosťami z východného Slovenska. S úsmevom spomína, ako prišiel
do jeho obchodu a prekvapilo ho, ako môže predávať taký nekvalitne
opravený nábytok. Z Bratislavy bol totiž zvyknutý na dôslednú robotu.
Napriek rôznym ponukám sa rozhodol pracovať samostatne a dnes na opravu
čaká v dielni asi 130 kusov rôzneho nábytku, prevažne z 19. storočia.
„Všetky kusy mám z okolia Stropkova a Svidníka. Bolo tu toho
dosť, aj keď postupne je toho čoraz menej, pretože po dedinách chodia
rôzni priekupníci. Ľudia majú starý nábytok obvykle zabudnutý
v stodolách a na povalách a v prevažnej väčšine je veľmi zničený.
Väčšina k takému nábytku nemá vzťah, nestarajú sa oň a dlhé roky ho
nevyužívajú, ale predať ho nechcú, čo mi nejde do hlavy, pretože ak sa
včas nezachráni, jeho reštaurácia už neskôr nebude
možná,“ vysvetľuje Tibor. Pôvod týchto stolárskych
výrobkov však nie je v našom regióne. Väčšina pochádza zo Sudet,
pohraničných oblastí v Čechách. Nábytok sudetských Nemcov sa sem začal
privážať po 2. svetovej vojne, kedy boli títo obyvatelia presídľovaní
z Československa. Zreštaurovaný nábytok sa vracia späť do krajín odkiaľ
pochádzajú ich výrobcovia. Takmer všetky kusy totiž vykupujú zákazníci
z Nemecka a Rakúska, záujem však majú aj obyvatelia Francúzska či Veľkej
Británie. O Tiborove opravené výrobky je na Slovensku zatiaľ menší
záujem. „Samozrejme, že mnohým sa zdá byť cena za tento
nábytok vysoká a zjednávajú. Treba si však uvedomiť, že každý
reštaurovaný kus je doslova klenot a jeho hodnota bude rokmi len rásť. Ja
nemám dôvod ísť pod cenu a človek, ktorý sa tomu rozumie, je ochotný za
takúto prácu aj zaplatiť. Starý nábytok je totiž často umeleckým dielom,
ktoré prežije generácie“ vysvetlil. O konkrétnych cenách
nechce rozprávať, ale hovorí, že tisíc eur za zrekonštruovanú skriňu nie
je vôbec prehnaná suma.
A ako vlastne starý nábytok dostáva druhú šancu? „Základom
je odstrániť všetky nátery, samozrejme, okrem nábytku s vzácnymi
ornamentálnymi pôvodnými maľbami. Stará farba sa odstraňuje
v špeciálnom roztoku, potom sa drevo vystrieka a dá do sušičky. Potom
začínam reštaurovať. Iné je to pri dyhovaných výrobkoch, pri ktorých
používam na odstraňovanie laku iné chemikálie. Pri samotnej reštaurácii
sa každý nábytok rozoberie na jednotlivé kusy, ktoré sa musia dokonale
vyčistiť. Nepoužiteľné, spráchnivené či červotočom zničené prvky
musím nahradiť novými. Napríklad teraz dokončujem orechový stolík
v altdeutschovom štýle z konca 19. storočia. Bol úplne zničený a
chýbajúce poolamované ornamenty som musel nanovo vyrobiť a dolepiť. Často
sa stane, že dostanem nábytok, na ktorom chýba diel či ornament a na
základe obdobia, z ktorého pochádza ho musím dorobiť. Preto musím poznať
jednotlivé štýly a zachovávať jednotlivé detaily, ktoré sa v danej dobe
používali. Dá sa povedať, že dnes už viem posúdiť, aký prvok kde chýba
a čo kde treba doplniť, ale človek sa aj tak stále učí. Každý kus je
iný. Niektoré ornamenty viem vyrezať sám, s tými zložitejšími sa
obraciam na jedného umeleckého rezbára. Väčšinu nábytku vo finálnej
úprave už len navoskujem, aby zostali zachované pôvodné farby
dreva.“ Ak aj musí nahradiť zničenú časť novou,
väčšinou sa snaží používať drevo pochádzajúce zo starého nábytku.
Nové dosky sa používajú len na vyplnenie dna či zadnej časti skríň alebo
komôd. Vpredu môže byť len starý materiál. „Dostanú sa ku
mne samozrejme aj kusy, ktoré sa nedajú zachrániť. Ale napríklad spoly
zhnitú skriňu dokážem zreštaurovať. A takisto, veľmi veľa kusov je
takých, ktoré necitlivými zákrokmi znehodnotia sami majitelia. Čím
natierali plot, použili aj na svoj krásny starý kredenc,“
hovorí s úsmevom.
Za zvlášť cennú považuje ľudovobarokovú skriňu z 18. storočia, na
ktorej bude potrebné zachovať pôvodnú ornamentálnu maľbu. Bola dosť
necitlivo natretá nahnedo, takže prvým krokom bolo odstránenie vrchnej
vrstvy. Veľmi dôležité pri tejto práci bude zachovať pôvodnú farbu a
jednotlivé ornamenty bude musieť odborne zvýrazniť zručný maliar.
„Maľovaný nábytok je oveľa cennejší. Oprava tejto skrine mi
bude trvať minimálne mesiac. Môžeme si na nej všimnúť precíznu prácu,
pri ktorej nebol použitý jediný klinec. Tieto starožitné skrine boli
napríklad aj veľmi dômyselne konštruované tak, aby sa dali jednoducho
rozložiť. Stačí uvoľniť západky vnútri a skriňa sa rozdelí na
polovicu. Dnes už také niečo neuvidíme.“ Všetky chýbajúce
prvky ako rukoväte, kovania, pánty či zámky sa dajú zohnať aj dnes.
V Čechách existujú špecializované obchody, v ktorých sú dostupné.
Tibor nás prekvapil aj svojím poznatkom, že „odfláknutá“ robota nie je
len zlozvykom niektorých dnešných majstrov. Napriek tomu, že skriňa či
lavica vydržala slúžiť viac ako storočie, fušerskú robotu roky
nezakryjú. „Dokážem rozpoznať, či v minulosti majster
zanedbal svoju robotu. Samozrejme, že aj vtedy boli fušeri a niektorí
dokázali robotu odfláknuť.“
Väčšina výrobkov, ktoré Tibor opravuje v minulosti tvorila zariadenie
domácností bežného obyvateľstva. Čo sa týka materiálov, majetnejší
ľudia preferovali orech, dub alebo ovocné dreviny, ostatní skôr mäkké
drevo ako smrek či borovica. Nedá sa však povedať, ktorý druh dreva sa
reštauruje ľahšie a ktorý ťažšie. Rovnako to platí aj o jednotlivých
druhoch nábytku. „Je jedno či je to lavica alebo skriňa.
Závisí od miery poškodenia, ako sa čo bude reštaurovať. Jednoznačne však
môžem povedať, že mäkký nábytok je rovnako kvalitný ako dubový. Mám tu
napríklad bukový stôl a bude s ním toľko roboty že až. Ľudia si myslia,
že len tvrdé drevo im vydrží. A pritom je to jedno. Čo sa týka
trvanlivosti, či smrek alebo dub, keď sú kvalitne spravené, vydržia veľmi
dlho. Stačí sa pozrieť na tieto zrekonštruované kusy. Je to samý smrek a
niektoré kusy majú aj 200 rokov.“
Tibora táto práca podľa vlastných slov neskutočne napĺňa. Podľa neho je
neopísateľný pocit, keď starú almaru, ktorá bola zabudnutá kdesi na
povale a súca na vyhodenie dokončuje, natiera voskom a pod jeho rukami sa
mení na zreštaurované umelecké dielo. „Táto robota sa nedá
odfláknuť, je to moja vizitka. A čo ma na tom baví? Predsa dávať týmto
veciam nový život. Urobiť z nepotrebných kusov cenný nábytok. Ľudovo sa
to dá povedať aj inak, ale to by už nepatrilo do novín,“
dodal Tibor s úsmevom na záver.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |