Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Stropkovské jahňatá končia v Taliansku ako veľkonočná pochúťka

<h3>F. Lizák: „Vďaka
politike štátu si bežný Slovák jahňacinu dovoliť nemôže.“

Na bokšanský salaš sme dorazili práve v čase, keď ovečky po
prvýkrát v tomto roku vyviedli na pašu. Len pár dní predtým vyviezli do
Talianska 300 osemtýždňových jahniat. Južania si totiž Veľkú noc bez
jahňaciny nedokážu ani predstaviť.

<p>„Dokonca som počul, že na objekty, kde sa jahňatá
vykladajú, musia dohliadať strážcovia, pretože pred Veľkou nocou sa tam vo
veľkom kradnú,“
prekvapil nás zaujímavou historkou hlavný
bača Fero Lizák. Za hranice nevyviezli všetky, 100 jahniat si na salaši
nechali kvôli omladeniu stáda. V súčasnosti sa teda starajú o 600 kusov,
60 starších ešte predajú v lete na mäso, ostatné budú chovať na
mlieko. Jahňacina je zdravá, diétna, chutná, napriek tomu ju v slovenských
mäsiarstvach nedostať. Prečo? „Pre Slovákov je drahá.
Talianom predávame kilo živej váhy za 2,70 eura, takže jahňa, ktoré
váži 16 kíl, stojí viac ako 40 eur. Keď sa zabije, vypitve, stiahne
z kože, ostane deväť kíl mäsa aj s kosťami. Priemerný Slovák určite
nedá 40 eur za deväť kíl mäsa s kosťou. Počul som, že v Taliansku
stojí kilo jahňaciny okolo 13 eur, ale tamojší zákazníci si ju môžu
dovoliť,“
ozrejmil bača dôvody, kvôli ktorým toto kvalitné
mäso na slovenských stoloch chýba a vzápätí predostiera aj riešenie, ako
túto situáciu zmeniť. Podľa neho za veľa môže neprezieravá politika
štátu a chýbajúce dotácie. „Keby už zabité, očistené,
vypitvané deväť kilové jahňa stálo v mäsiarni 20 eur a ďalších
20 eur by dotoval štát, vtedy by bolo dostupné aj pre Slovákov. Chovatelia
by niečo odpísali do Talianska, ostatné by ostalo na slovenskom trhu a ľudia
by si ho mohli dovoliť kúpiť. Jahňatá by sa dopravili na bitúnok, odkiaľ
by sa rozvážali do mäsiarní. Každý kus je čipovaný, kontrolovaný,
takže prehľad o tom, koľko jahniat išlo na bitúnok a koľko do Talianska,
by bol. Každý kus, ktorý by ostal na Slovensku, by bol dotovaný 20 eurami.
Teraz je prax taká, že štát nedotuje ani jahňatá, ani barany, iba bahnice,
teda viac ako dvojročné ovce, sumou 20 eur za kus.“
Po vstupe
do EÚ sa sprísnili aj podmienky, za akých sa môžu prevážať zvieratá na
dlhšie vzdialenosti. A ako to vyzerá v praxi? „Jahňatá musia
mať počas prevozu napríklad prísun pitnej vody. Všetko však záleží od
toho, na akú vzdialenosť sa prevážajú. Mali by mať aj krmivo, ale to
nemajú. Keď sa jahňa berie od matky, je naučené na mlieko, takže krmivo by
po ceste asi nejedlo. Počítame, že na mieste určenia by malo byť do
24 hodín. Toľko bez mlieka vydrží,“
tvrdí bača, ale
zároveň pripúšťa aj určité straty. Podľa neho v plnom kamióne uhynie
tak šesť, sedem kusov. Taliani si totiž vyberajú tie najsilnejšie a
najkvalitnejšie aj z toho dôvodu, aby prevoz prežili. Keď sme sa opýtali,
či by nebolo humánnejšie, keby sa jahňatá porazili už na Slovensku a
nemuseli podstupovať stres spojený s prepravou, vysvetlil, že by to bolo
nerentabilné. Náklady by sa zvýšili o prepravu na bitúnok aj o samotnú
porážku, Taliani by, naopak, zarobili ešte viac. „Rentabilný
je jedine predaj živých zvierat.“

Ako sme už spomínali, v deň našej návštevy išli ovce po prvýkrát na
pašu a zároveň sa začínalo s dojením. Prax je taká, že hneď po tom,
čo vyvezú jahňatá do Talianska, musia začať s touto fyzicky veľmi
namáhavou prácou, aby predišli zápalom vemien u ovcí, ktoré prišli
o mláďatá. Z mlieka vyrábajú ovčí syr. Na rozdiel od minulosti, keď ho
predávali aj na salaši, teraz všetok odovzdávajú do bryndziarne. Európske
normy sú totiž veľmi prísne a stanovujú presné podmienky, za akých sa
môžu ovčie produkty predávať. Vzhľadom na množstvo byrokracie a práce
naviac nie je pre salaš priamy predaj výhodný. František Lizák je
presvedčený, že našich farmárov veľmi poškodzujú aj lacné a hlavne
nekvalitné potraviny z Poľska. „Ľudia ešte nie sú natoľko
uvedomelí, aby v prvom rade pozerali na kvalitu. Zaujíma ich hlavne cena.
Napríklad na etikete na bryndzi je vždy presne napísané, koľko percent
ovčieho syra obsahuje. Naša slovenská bryndza ho obsahuje 50 percent.
Vyvážame ju do Maďarska, do Kanady a ďalších štátov. Ako náhle je na
etikete uvedených len 20, 30 percent ovčieho syra, už to nie je slovenský,
ale s veľkou pravdepodobnosťou poľský výrobok. Lenže bežný Slovák si
väčšinou kúpi najlacnejší produkt bez ohľadu na kvalitu.“

Bryndzu, ktorá obsahuje 100 percent ovčieho syra, kúpite jedine priamo na
salaši. V obchodoch sa zohnať nedá. „Chcú zarobiť
bryndziarne, distribútori a spústa ďalších ľudí. V konečnej cene
výrobku sa odzrkadlí množstvo procesov, ale jej kvalita sa s bryndzou priamo
zo salaša nedá porovnať. Odborníci tvrdia, že bryndza má protirakovinové
účinky. Zabudnú však dodať, že len tá 100-percentná priamo zo salaša.
Robí si ju každý bača. Aj ja si ju robím pre vlastnú potrebu. Za tento
produkt ručím, pretože syr dávam na rozbor dvakrát do týždňa. Keď sú
vzorky v poriadku, aj konečný produkt je v poriadku. život si neviem
predstaviť ani bez žinčice. Je všeobecne známe, že je to takpovediac
elixír zdravia, pretože ovca je jediné hospodárske zviera, ktoré cielene
spása len tú najzdravšiu pašu a liečivé byliny. Ale okrem nás, bačov a
pár známych, som sa ešte nestretol s tým, žeby niekto prišiel na salaš a
mal záujem o žinčicu. Pred niekoľkými rokmi sa tu síce zastavil jeden
záujemca, ale keď som mu povedal, že liter stojí 50 centov, zdalo sa mu to
veľa. Tak som mu poradil, nech si ide kúpiť škatuľové mlieko do
supermarketu, keď si myslí, že je zdravšie,“
smeje sa
sympatický Goral, ktorý je presvedčený o tom, že Slováci sa v prospech
Západu vzdali svojho najväčšieho bohatstva. Hovorí, že od západných
krajín bezhlavo preberáme spôsob života, myslenie a zabúdame na hodnoty,
ktoré sú nám, Slovákom, vlastné. Všade je plno chémie, znečisťuje sa
životné prostredie, potraviny sa už na tie prirodzené ani nepodobajú, vždy
ide v prvom rade o zisk. „Našim bohatstvom sú krásne kopce,
príroda, nádherné koliby, tradičný spôsob života na salašoch, ručné
dojenie, zdravé produkty. Ľudia sa tu niekedy dožívali 100 rokov, nepoznali
doktora. Dnes sú ambulancie plné mladých chorých ľudí. Mám na salaši
76-ročného baču, ktorý nikdy nebol u lekára. Zapredali sme sa Západu a
poškodili sme sami seba. Zabudli sme na múdrosť našich predkov, ničíme
všetko hodnotné, čo nám tu vybudovali. Svetom hýbu peniaze a zisky. A to
je veľmi smutné.“

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter