Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Stropkovčanka Emília Vendeľová pracuje v Nemecku ako vedecká výskumníčka

„Stále si viem
predstaviť, že sa vrátim na Slovensko a vytvorím si vlastný labák“

Práca vo výskumných laboratóriách so sebou istou prináša dávku
spoznania niečoho nového. Ľuďom, ktorí pracujú v tomto odvetví, nesmie
chýbať zvedavosť. Jej nedostatok nemá ani naša rodáčka Dr. Emília
Vendeľová, ktorá pracuje vo výskume na univerzite v bavorskom meste
Würzburg v Nemecku. Do tejto krajiny sa prvýkrát dostala ešte počas
výskumnej stáže. Neskôr Nemecko navštívila za rovnakým účelom ešte dva
razy. S kolegami si vytvorila veľmi dobré vzťahy a aj na základe nich jej
ponúkli prácu po skončení jej doktorátu na Parazitologickom ústave SAV
v Košiciach.

„Pracujem tu od apríla 2016. Pôsobím ako vedecká
výskumníčka v odbore biológie na inštitúte pre imunológiu. Aj keď som
v odbore imunológa, prepájam a staviam mosty
k parazitológii,“
priblížila. Stropkovčanka, ktorá miluje
vedu, pracuje s parazitickými červami, na ktoré pozerá z rôznych
uhlov – na jednej strane, ako sa dá proti nim bojovať , čo už u nás
v Európe však nie je veľmi aktuálne, lebo červov tu už veľmi nemáme, a
na druhej strane Emíliu hlavne zaujíma, ako nám parazitické červy môžu
v organizme chýbať a čo sa môžeme od nich naučiť.
„V minulosti sa náš organizmus vyvíjal v prítomnosti červov
a rôznych iných patogénov. Teraz žijeme v prehnane sterilnom a
industriálnom svete, viac vzdialení od prírody.“
Na základe
tzv. hygienickej hypotézy vedci spozorovali, že nám rôzne patogény,
vrátane červov, cvičia imunitný systém. „Ak nám takéto
stimuly chýbajú, sme reaktívni voči látkam (antigénom), ktoré nám
nemajú v úmysle ublížiť, ako sú rôzne alergénya, dokonca aj vlastné
štruktúry v našom tele. Takto môže vzniknúť aj autoimunitné ochorenie,
pri ktorom imunitný systém človeka bojuje proti vlastnému ľudskému telu.
Príkladom je roztrúsená skleróza alebo celiakia.“

Myšlienkou Emílie je využiť práve parazitické červy na liečbu takýchto
ochorení. „Predstavte si červa, ktorý chce prežiť v ľudskom
tele veľmi dlho a teda utištuje imunitný systém, aby bol istým spôsobom
tolerovaný. Popritom však utíši aj imunitnú odpoveď voči napríklad
alergénom.“
Terapia červami sa v súčasnej dobe pokúšala
preraziť pri liečbe roztrúsenej sklerózy alebo kolitídy (zápal čreva).
„Ide však o veľmi riskantný projekt s nepredvídateľnými
vedľajšími účinkami. Keďže parazity k tomu, aby potlačili imunitný
systém, produkujú rôzne molekuly, mojou snahou je identifikovať práve
takéto molekuly a využiť ich ako alternatívnu terapiu na liečbu alergií a
autoimunitné ochorenia bez toho, aby sme sa museli nechať
infikovať,“
vysvetlila. Emília nám popísala aj svoj bežný
pracovný deň. „V mojej práci je úžasné to, že môžem mať
vlastný pracovný režim. Je to ale založené na tom, že musím vyprodukovať
určité výsledky. Ja som skôr nočný vták, často ostávam v labáku do
noci. Veľakrát končíme s kolegami v noci a potom ideme von. Mojou úlohou
v laboratóriu je starať sa o červíkov, ktorých som si priniesla zo
Slovenska z Parazitologického ústavu. Ide o larvy pásomničky. Môj šéf
mi dal možnosť začať odnož ‘parazitárnej‘ imunológie, kde môžem
pracovať s produktmi červov a testovať ich vplyv na imunitné
bunky.“
Emília má popri experimentoch rôzne pracovné
činnosti ako školenie študentov, prípravu prednášok, písanie článkov a
projektov. „Zo začiatku to bolo pre mňa veľmi stresujúce, no
zvykla som si a ide to čoraz lepšie. Sebavedomie sa buduje pomaly, ale isto.
Komunikácia v práci prebieha v najmä angličtine, čiže moja nemčina
zaostáva, ale snažím sa v nej zdokonaľovať. Máme medzinárodný tím
kolegov z celého sveta, napríklad z Indie, Egypta, Ghany,
Chille.“
Naša rodáčka netajila, že už počas gymnaziálneho
štúdia ju veľmi bavila biológia. Mnohí ju odrádzali od toho, aby
študovala na vedeckú biológiu na vysokej škole. Ona sa však nedala odradiť
a neľutuje, robí to, čo ju baví. „Počas vysokej školy som sa
dostala k červom tak, že som chcela robiť bakalársku prácu mimo našej
univerzity. Túžila som sa piplať v labáku a robiť niečo praktické. Takto
som sa dostala na Parazitologický ústav vďaka Dr. Hrčkovej a bolo to moje
osudové stretnutie,“
zaspomínala. Doktorka jej ukázala
pásomničky (Mesocestoides vogae), ktoré Emília „prepašovala“ do Nemecka
a pracuje s nimi dodnes. Emíliu na tejto práci napĺňa aj skutočnosť, že
v nej nemá žiadne mantinely a môže veľa cestovať. Číta odbornú
literatúru a ak zistí niečo, o čom sa nevie a nie je to preskúmané, vie,
že to môže skúsiť. „Môžem si odpovedať na otázky, ktoré
kladiem sama sebe alebo sa ma na ne niekto opýta. Skúmam niečo, na čo ešte
nikto nenašiel odpoveď. Každý deň je plný prekvapení.“

Emíliin odchod za hranice Slovenska neprekvapil jej rodinu ani priateľov.
Stále totiž veľa cestovala. Bolo teda len otázkou času, kedy odíde.
Opýtali sme sa aj, čo sa jej na Nemecku najviac páči, čo by priniesla
k nám a opačne. „Fascinuje ma ich sociálny systém a to, ako
je o každého postarané. Človek sa necíti na dne, ani keď ostane sám a
bez rodiny, vždy má niekoho, kto ho vezme na prechádzku, či mu nakúpi.
Tiež sa mi páči, ako tu ľudia vychovávajú svoje deti, sú uvoľnení a
nechávajú vyvíjať osobnosť dieťaťa a nie predstavy rodiča. Na druhej
strane mi chýba to naše slovenské vtipkovanie a sarkazmus. Nemci sú
organizovaní, chcú mať všetko presne a na čas.“
Emília
v Nemecku rada relaxuje pri dobrej hudbe alebo prechádzke. „Mám
veľa priateľov, ktorí nepôsobia v mojej profesii. Sú to väčšinou
hudobníci a umelci. Berú ma na rôzne akcie, kde sa viem vždy dobre
odreagovať.“
Stropkovčanka sa nedávno zapojila do programu
Ženy vo vede a práve vďaka tomu môže v Nemecku ostať dlhšie. Spolu
s ostatnými účastníčkami tohto programu budú propagovať to, že ženy
môžu byť rovnako úspešné ako muži a nemusia byť limitované tým, že
skončia napríklad doktorát a už sa nemôžu posunúť ďalej.
„Je veľmi málo žien profesoriek, ktoré vedú svoju vedeckú
skupinu. V Nemecku sa snažia propagovať, že to dokáže zvládnuť aj žena,
zároveň mať rodinu a byť plnohodnotnou matkou,“
priblížila
a na margo rovnoprávnosti pohlavia dodala: „Mám tu aj
kamarátky, ktoré sú vodoinštalatérky alebo opravárky.“

Emíliu v Nemecku prekvapilo veľa iných vecí. Zo začiatku mala pocit, ako
keby prišla niekam, kde sa čas posunul o dvadsať rokov dopredu.
„Nemcom som hovorila, aké majú v labáku úžasné prístroje.
Povedali mi na to, že tie prístroje sú už veľmi staré. Pre mňa to však
bolo novinka, keďže na Slovensku sa nám o nich na ústave ani nesnívalo.
Veľmi ma prekvapilo, že všetky labáky sú aj počas noci a víkendov
otvorené. Môžete si z nich požičať čokoľvek, čo potrebujete. Na
Slovensku bolo vždy všetko pozamykané. Ľudia v nemeckých laboratóriách
sú zdravo súťaživí, ale sú si vedomí toho, že vo vede sa nedá
napredovať tak, že si ľudia nepomáhajú. Nemci si uvedomili, že keď robia
veci spolu, dotiahnu to ďalej.“
Emília si vie stále
predstaviť, že by sa vrátila žiť na Slovensko a v Košiciach si vytvorila
vlastné laboratórium. Podľa nej je v našej krajine veľa schopných ľudí.
„Mladí sú však často limitovaní tým našim starým
zaseknutým systémom, čo tu kedysi bol a pretrváva. Bojíme sa otvoriť
novým výzvam . Verím ale, že keď sa do toho pustíme so zdravou gurážou,
veľa mladých sa vráti a prinesie domov to, čo sa naučili
v zahraničí,“
dodala.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter