Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Stropkovčania spomínajú na svoje prvé Vianoce prežité v cudzine

Gusto a Marcela Markovičovci žijú 5 rokov v Dubline (Írsko)

Naše prvé naozajstné Vianoce v Írsku boli krásne hlavne preto, že sme
boli všetci spolu ako rodina. Máme na mysli hlavne to, že sme mali pri sebe
aj naše deti, ktoré boli celý rok na Slovensku. Vianoce boli pre nás tým
viac výnimočné, ale zároveň smutné, pretože po sviatkoch sme ostali znova
sami. Teraz je to úplne fajn, pretože naše deti už žijú spolu s nami
v Írsku.
Írske Vianoce sa dosť odlišujú od tých slovenských. Je to tu hlavne
o veľkých nákupoch, prehnanom vyzdobovaní domov a nekonečných
vianočných večierkoch, ktoré sa však organizujú hlavne v zábavných
podnikoch. Slovenské Vianoce sú viac komornejšie, súkromnejšie. A presne
také boli aj tie naše v našom dome na jednej z ulíc Dublinu. Vytvorili sme
si pravú vianočnú atmosféru. Na našom štedrovečernom stole nechýbali
vianočné oplátky, med, peniažky pre šťastie atď. Vianočné menu bolo
samozrejme slovenské, ťažšie sa síce pripravovalo, lebo nie všetky
ingrediencie bolo možné zohnať. Také maličkosti ako droždie, vanilkový
cukor, alebo klasickú múku na koláče, bolo na začiatku veľmi ťažké
zohnať. Upiekli sme si aj medovníky a vytvorili naozaj krásne dokonalé
Vianoce. Hlavne deti ich prežívali oveľa intenzívnejšie, pretože sme si
viac vážili jeden druhého a pochopili, že nie je najdôležitejšie dostať
veľa dobrých darčekov, ale byť spolu ako rodina.

obrazek obrazek

Vilo Perát žije 6 rokov v Tokiu (Japonsko)

V Tokiu je síce veľmi pekná vianočná výzdoba, ale to je asi to
jediné, čo mi tu tieto sviatky pripomína. Japonci, bohužiaľ, neoslavujú
nič. Takže tradičné slovenské Vianoce, ktoré pokladám za najkrajšie,
nemajú s tými japonskými nič spoločné. Toto budú už asi deviate
vianočné sviatky, ktoré trávim bez rodiny.

obrazek

Janka Honold (rod. Maťašová) žije 6 rokov v južnom Nemecku v časti
Baden-Württemberg v dedinke s cca 1200 obyvateľmi v tesnej blízkosti
mesta Ulm

Do svojho nového domova som sa sťahovala v máji 2003 po vstupe do stavu
manželského s domorodcom. Viem, že som sa na prvé spoločné Vianoce
snažila zachovať pri stolovaní slovenskú tradíciu, ale dopadlo to do
plaču. Pri oplátkach som síce nič pokaziť nemohla, lebo tie boli dodané zo
Stropkova, ale už na kapustnici bolo cítiť, že nie je kyslá, pretože som
nevedela, že kyslá kapusta z balíčka bude bez „juchy“ a tak som musela
dolievať vodu. Sušené huby a neskôr klobása to našťastie zachránili. Pri
bobaľkoch (samozrejme zaslaných poštou od starej mamy zo Stropkova) som
musela improvizovať, lebo v mojej kuchyni mám takmer všetko, len nie
mlynček na mak :-).
Keďže vaľkať cesto nie je moje hobby, tak aj vyzerali moje pirohy. Tu som sa
však mohla vyhovoriť na inú kvalitu nemeckej múky. Vydarený zemiakový
šalát a obalená ryba sa snažili celú situáciu zachrániť, ale aj tak som
sedela za stolom so slzami v očiach a neviem, či mi bolo viac ľúto
nevydarenej večere, alebo toho, že si tu sedím „len“ s manželom a moji
blízki, s ktorými som doteraz strávila viac ako 30-krát Vianoce, sú asi
tak 1200 km za horami za dolami. Tu, u nás, v našom okolí, nie je
tradícia skutočných Vianoc taká silná, ako to poznám z domu. Možno je to
tým, že som sa ocitla v nábožensky slabšie, ale zato veľmi komerčne
ovplyvnenom svete. Aj keď z každého okna svietia krásne svetielka,
z každého domu rozvoniava čerstvo napečené vianočné pečivo, tá
skutočná predvianočná atmosféra mi tu chýba. Možno je to skoro prázdnymi
lavicami v kostole, možno nedostatkom snehu a možno aj mojím iným, možno
kritickejším pohľadom na svet, v ktorom sýtemu chýba pokojná duša a
pokojnú dušu morí hlad. Neviem, či to už nie je aj u nás takto, ale tu je
v prvom rade honba za perfektným darčekom a nie za duševným pokojom,
o ktorom vlastne tieto sviatky sú. Ešte si pamätám, že u nás sa čakalo
na večerné zvony, za ktorými nasledoval štrngot riadu a neskôr šušťanie
papiera. Tu majú niektorí ľudia štedrovečernú večeru na obed, alebo
neskôr popoludní. Moje prvé Vianoce v novom domove sú už niekoľko rokov
vzdialené. Za tú dobu sa niečo zmenilo. Možno som už trochu lepšia
kuchárka a podpora môjho manžela pri mojej aklimatizácii v novej krajine
padla na úrodnú pôdu. Počas rokov pribudli do mojej rodiny dve živé duše,
s ktorými sa budem snažiť prežívať vianočné sviatky tak, ako som to
zažila ja v detstve – bez zhonu a stresu sa tešiť z malej pozornosti pod
stromčekom a večer si sadnúť k štedrovečernej večeri. Čo určite nebude
chýbať, je radosť zo zdravej a pokope sediacej rodinky a modlitby a
vďačnosť za to, že aj rok, ktorý sa pomaly blíži ku koncu, stál
za to.

obrazek

Ľubica Pariláková žije 7 rokov vo Vancouveri (Kanada)

Na prvé Vianoce v cudzine si akosi vôbec nepamätám. Asi za veľa
nestáli. Ale pamätám sa na tie minuloročné. Strávila som ich spoločne so
svojimi priateľmi z Kanady a ostatných kúskov sveta. Normálne sa tu
večeria moriak, ale ja si na to asi nikdy nezvyknem. Nepríde mi to také
vianočné. Takže, keď som chcela mať Vianoce po svojom, musela som si to
vybaviť. Presvedčila som svojich priateľov, že im spravím slovenskú
štedrú večeru. Minulého roku nám tu 24. decembra napadlo toľko snehu, že
sa nikde nedalo ísť inak ako pešo. Keď sme sa chceli navečerať spolu a nie
každý zvlášť, nedalo sa inak, len sa dostať do cieľa po vlastných.
V mojom prípade to znamenalo dať celý ťažký nákup do batoha a šľapať
do strmého kopca. Ale stihla som to. Pred večerou som všetkých natrela
medom, ako je dobrým zvykom u nás a „donútila“ som ich nabrať odvahy a
zjesť surový strúčik cesnaku. To bola sranda pozerať na tie vydesené
tvare:-) Hubová polievka aj ryba chutnala všetkým. A potom sme samozrejme
mali aj toho moriaka (aby aj oni mali radosť :)). Veď Vianoce sú o tom…

obrazek

Galina Lacková žije 11 rokov v Bahrajne

Prvé, druhé, vlastne všetky Vianoce bez mojej rodiny, teda mojich rodičov
a brata sú smutné, pretože som od nich tak ďaleko. Ale keďže už mám
deti, ktoré sa na Vianoce veľmi tešia, je mi veselšie. Akonáhle sú obchody
vyzdobené vianočnou dekoráciou, robíme si doma vianočný stromček. Aj toho
roku sme ho mali v predstihu. Keďže je v Bahrajne stále teplo, približne
23 stupňov, človek ani veľmi necíti, že sa blížia Vianoce. Vianočnú
náladu nám doma vytvára práve ten vysvietený vianočný stromček.
Samozrejme, budeme mať štedrú večeru s medom, oplátkami, kapustnicou,
rybou, šalátom, no a napečiem aj koláče. Zvyčajne mávame slovenské
večere s kamarátmi, ale tento rok všetci odišli niekam na dovolenku, tak
budeme len my, domáci a snáď sa zastavia aj svokrovci.
Všetkých v Stropkove srdečne pozdravujem a prajem veselé Vianoce a
šťastný nový rok!

obrazek obrazek

Denisa Brendzová žije 14 rokov v Chicagu (USA)

Na svoje prvé Vianoce v Chicagu si už veľmi nepamätám, lebo to bolo už
veľmi dávno. Ale prežila som ich tak ako každý rok v kruhu svojej rodiny a
známych. Aj v Amerike dodržiavam slovenské vianočné zvyky. Vianoce sú
časom, keď sa stretávajú celé rodiny a sadajú si k spoločnému stolu,
aby sa tešili z jedinečnej sily, ktorej hovoríme rodinné puto. Večeru
začíname tradične oplátkami s medom, potom nasleduje juška, mačanka,
filé a zemiakový šalát. Mojím najobľúbenejším vianočným chodom sú
pirohy, tie mám veľmi rada. Po večeri je čas na otváranie darčekov.
A o pol noci ako každý kresťan, aj my ideme na polnočnú omšu. Takže
vlastne Vianoce v Amerike prežívam presne tak, ako keby som bola v rodnom
meste Stropkov. Na záver by som chcela všetkým popriať veľa zdravia,
šťastia, aby im to vychádzalo v rodine, aby boli spokojní a aby sa im
splnilo všetko, po čom túžia.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter