Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Špičkový kynológ a chovateľ hovorí o príčinách útokov psov na ľudí

<h3>Miloš Butyka:
„Neviňme psov! Za všetkým je človek!“

V poslednom čase pomaly neprejde deň, kedy by sa v médiách neobjavili
správy o útoku psa na človeka. Takéto informácie vzbudzujú u verejnosti
obavy, strach, napätie. K problematike sa vyjadrujú novinári, diskutujúci
v komentároch pod článkami, politici. Hlavné slovo v takej závažnej
téme by však mali mať odborníci, teda kynológovia. Miloš Butyka je jedným
z najlepších na Slovensku. Ako 13-ročný mal prvého boxera, s ktorým sa
mu za dva roky podarilo urobiť skúšku SVV3. Talentovaného a zanieteného
kynológa v šestnástich rokoch ako vôbec najmladšieho na Slovensku prijali
do okresných štruktúr Zväzarmu na funkciu výcvikára pre okres
Bratislava – vidiek.

<p>V tomto veku sa stal aj predsedom kynologického klubu v Ivanke pri Dunaji.
Po skončení základnej vojenskej služby nastúpil do Zboru ozbrojenej ochrany
letísk, kde pôsobil ako náčelník kynológie pre Slovensko. V roku
1980 založil chovnú stanicu boxerov a rotvajlerov. Za tridsať rokov má na
svojom konte šesťdesiat vrhov týchto plemien. Po 17. novembri odišiel zo
Zboru ozbrojenej ochrany letísk a založil súkromné výcvikové stredisko
UK2, ktoré funguje dodnes. Cvičia tam psov všetkých plemien, ich služby
využíva aj polícia, vojaci, SBS-ky.
V poslednom čase došlo k niekoľkým závažným napadnutiam
človeka psom. Kde vidíte dôvody?

My ľudia si myslíme, že môžeme všetko a že sme psom nadradení. Vôbec si
neuvedomujeme, že zviera vidí veci úplne inak. Teraz narážam na prípad
dohryzeného fotografa. Úplne ignoroval fakt, že plot, za ktorým bola svorka
psov, bol deravý a tiež zrejme nepočítal s tým, že psy by mohli
zaútočiť, hoci ich evidentne provokoval svojim správaním. Ľudia ignorujú
bariéry, ktoré by mali rešpektovať. Prečo to robia? Prečo sa hrajú na
tých inteligentnejších, múdrejších, silnejších? Presne toto sú
atribúty, ktoré vedú k podobným nešťastiam. V ďalšom prípade, keď
pes na smrť dohrýzol ženu, je dôvod úplne jasný. Ako platený zamestnanec
sa vôbec nemala dotýkať zvierat, a už vôbec nie ich venčiť, pretože to
mala vyslovene zakázané. Je tiež otázne, v akých podmienkach boli
chované. Kaukazský ovčiak, ktorý zaútočil na cyklistku, je iný prípad.
Tam bol problém u majiteľa, ktorý psa vôbec nesocializoval, navyše
nezabezpečil, aby pes nemohol utiecť. Sú chovatelia, ktorí tvrdia, že
plemeno, ktoré chovajú, nepotrebuje žiaden výcvik ani socializáciu, že pes
sa všetko naučí sám. Je to tá najväčšia hlúposť. Lebo potom sa stane
presne to, čo sa stalo. Pes počúva len svoje prirodzené inštinkty, ktoré
mu velia korisť dobehnúť a uhryznúť.
Môže laik rozpoznať varovné signály u psa, ktorý ide
útočiť? A ako by sa mal človek v takejto situácii
zachovať?

Keď sa oproti kľudne stojacému človeku náhle s brechotom rozbehne cudzí
pes, je veľký predpoklad, že sa schyľuje k útoku. Alebo naopak,
približuje sa pomaly, je prihrbený, vrčí a potom odrazu vyštartuje.
V žiadnom prípade nepozerajte psovi do očí, nerobte prudké pohyby,
neotáčajte sa mu chrbtom. Pokiaľ je situácia kritická a je jasné, že
útoku sa už vyhnúť nedá, zhoďte zo seba bundu, čiapku, tašku,
čokoľvek, čo upúta jeho pozornosť, aby ste získali čas na únik. Pri
ústupe nikdy neutekajte, vzďaľujte sa pomaly a hľadajte bezpečné
miesto.
Dajú sa príčiny incidentov medzi ľuďmi a psami
zovšeobecniť?

Jednoznačne najdôležitejšiu úlohu tu zohráva ľudský faktor. Každý
vodič musí najskôr chodiť do autoškoly, zložiť skúšky, aby dostal
vodičský preukaz. Toto by malo platiť aj pre majiteľov psov. Ľudia by mali
so svojimi štvornohými priateľmi absolvovať fundovaný výcvik, čím by,
obrazne povedané, ten vodičák získali.
Nadviažem na to, čo ste povedali. V poslednej dobe sa na
Slovensku a v Čechách vyrojilo množstvo kynológov a psích psychológov,
ktorí sa označujú za odborníkov. Nie vždy však nimi aj sú. Ako rozoznať
profesionála od samozvaného odborníka na psov?

Ťažká otázka. Aj do našej výcvikovej školy chodí veľa ľudí, ktorí
týmto „odborníkom“ naleteli. Poviem to takto. Keď nájdete výcvikára
v šenku pri pive a začne vám rozprávať historky, čo všetko dokázal,
veľmi by som mu neveril rovnako ako takému, ktorý sľubuje, že vám za
týždeň perfektne vycvičí psa. Keď má niekto záujem o seriózny výcvik,
musí hľadať riadnu výcvikovú školu s výcvikovým areálom a fundovaným
personálom. Malo by to tam vyzerať podobne ako v škole. Bohužiaľ, niekedy
sa práve títo samozvaní odborníci v médiách negatívne vyjadrujú
o profesionáloch, vysmievajú sa z nich, že sa zastávajú psov. Vyhlasujú,
že oni by všetko robili inak, lepšie, ale už nepovedia, ako. Ľudia si musia
uvedomiť, že kvalitný výcvik niečo stojí a že všetko má svoj čas. Keď
niekto povie, že dokáže vycvičiť psa za týždeň, tak je to blbosť. Ale
ľudia sa chcú dať oklamať, chcú byť klamaní. Potom prídu k nám a
sťažujú sa, že ich niekto oklamal. Veľa majiteľov psov totiž
z pohodlnosti volí radšej rýchlejšiu, kratšiu a pohodlnejšiu cestu, čo
sa nemusí vyplatiť.
Je neodškriepiteľné, že v súčasnosti je psov oveľa viac, ako
pred takými dvadsiatimi rokmi. Prečo je to tak?

Zmenila sa doba. Niekedy sa ľudia viac stretávali, chodili na výlety,
rozprávali sa, zabávali sa, spievali. Dnes všetci visia na facebooku, sú
osamelí a potrebujú mať niekoho, koho by aspoň pohladkali. Kedysi bolo
bežné, že sa mladí rozprávali so staršími, dnes sa aj tí cítia
osamelí, nemajú sa ani komu vyžalovať. Psy v dnešnej dobe často
nahrádzajú ľudské kontakty. Mnohí z tých, ktorí sa mne osobne celý
život posmievali, nechápali moju lásku k psom, dnes ich sami majú, dokonca
sa s nimi rozprávajú, sebe odoprú, len aby mohli dať psovi. On im nahrádza
partnera, pretože 24 hodín denne čaká na pohladkanie, prechádzku, nemá
žiadne finančné, časové ani vzťahové požiadavky, dokonale sa
prispôsobuje.
V tejto súvislosti môžeme povedať, že veľa ľudí robí jednu
zásadnú chybu – projektujú ľudské vlastnosti na psa…

Presne tak. A ešte horšie je to, že mnoho ľudí sa začína k psom
správať ako k ľuďom. Aj to je jedna z príčin napadnutí človeka psom.
Majitelia si myslia, že keď psa vyhrešia a povedia mu, že to nesmie, tak to
ani neurobí. Podceňujú výcvik a myslia si, že pes rozumie ich ľudskej
reči. Snažia sa psovi nanútiť ľudský spôsob komunikácie, na ktorú on
nie je uspôsobený. žijú v presvedčení, že keď sa oni so svojim psom
ľúbia, ten pes automaticky ľúbi aj všetkých naokolo.
Môže nastať situácia, keď aj perfektne vycvičený a
socializovaný pes zaútočí na človeka?

Samozrejme. Tak isto ako u človeka, ktorý sa pokladá za pána tvorstva,
môže dôjsť k skratu aj u inak bezproblémového psa. Z toho vyplýva, že
aj ten najlepšie socializovaný a cvičený pes musí byť vždy pod dozorom.
Majiteľ sa nikdy nemôže spoliehať na to, že ho za každých okolností a
v každom prostredí počúvne na slovo. Treba si uvedomiť, že dospelý,
dobre socializovaný a cvičený pes, má intelekt trojročného dieťaťa. Má
niekto pocit, že trojročné dieťa môže byť samé bez dozoru a je plne
zodpovedné za svoje správanie?
Poslanci začínajú vyvíjať aktivity smerujúce k zákazu chovu
určitých plemien. Aký je váš názor na takéto
iniciatívy?

Podobnú iniciatívu vyvíjal už Hitler. Povedal, že keby nebolo Cigánov,
židov, nebude na svete zlo. Vyvraždili okolo 20 miliónov ľudí a čo
dosiahli? Keď odstránime desať plemien, z tých, čo zostanú, budú za
problematické označené ďalšie a ďalšie. To chceme všetko vyzabíjať,
aby nakoniec ostal len „super“ človek?
Človek a pár „neškodných“ malých
plemien…

Ja nepoznám neškodné plemená. Viem o dvoch trpasličích jazvečíkoch,
ktoré zabíjali kozy. Jeden zvieraťu prehrýzol zadnú achilovku a keď
spadlo, druhý mu prehrýzol hrdlo. Takže eliminovať určité plemená je
úplná hlúposť. Niekoľkokrát sa o to politici pokúšali, ale stále to
bolo o tom, že potrebujú vytĺkať politický kapitál. A médiá im v ich
zámere výdatne pomáhajú. Pokiaľ majú úprimný záujem túto problematiku
riešiť, nech si prizvú odborníkov. Toto je jediná cesta.
Určite ste sa vo svojej dlhoročnej praxi s agresivitou u psov
stretli. Môžete uviesť nejaké konkrétne príklady?

Spomeniem dva najzávažnejšie. V jednom prípade išlo o labradora,
v druhom o bernského salašníckeho psa. To bol jediný pes, ktorý pohrýzol
moju manželku. U oboch bola socializácia na nulovom bode. Labrador, ktorý
má povesť bezproblémového psa, bol rozmaznaný, pretože majitelia si
mysleli, že sa vychová sám a výcvik nepotrebuje. Keď sme s ním začali
robiť socializáciu, výcvik, stal sa z neho bezproblémový pes. Agresivita
je často dôsledkom nečinnosti, absencie akéhokoľvek zmysluplného
zamestnania. Keby bol ten pes zamestnaný, keby sa s ním pracovalo, nerobil by
zle. Niečo podobné platí aj pre ľudí. Najviac problémov robia tí, ktorí
sa nudia, nemajú prácu, alebo iné zmysluplné aktivity.
Ozývajú sa hlasy, že problémy s agresívnymi psami by mohli
vyriešiť prísnejšie zákony…

Samozrejme. Ale politici, ktorí to s riešením tohto problému myslia naozaj
vážne, by si museli prizvať odborníkov na kynológiu. Podľa mňa je
súčasný zákon dobrý, ale nedodržiava sa. Neviem o jedinom prípade, kedy
by bol majiteľ útočiaceho psa adekvátne potrestaný. Narážam najmä na
tých hrubokrkých a vplyvných. Vždy bol zastrelený pes. Ja som jednoznačne
za to, aby sa všetka zodpovednosť preniesla na majiteľa.
Nedá sa nespomenúť problematika nekontrolovaného množenia psov.
Mnohí chovatelia, lepšie povedané množitelia, si z chovu urobili výhodný
biznis a posledné, čo ich zaujíma, je zdravie a povaha psov.

Poviem názorný príklad. Na Slovensko sa zo zahraničia privezie pes
s preukazom pôvodu, ale tu sa vyradí z chovu, pretože je chorý psychicky
alebo fyzicky. Lenže množiteľ si na takomto chorom zvierati založí chov a
tým pádom produkuje chorú generáciu. Ideálne by bolo, keby sa psy bez
preukazu pôvodu nechovali vôbec. V niektorých štátoch sa všetky psy
vyradené z chovu povinne sterilizujú, aby sa ďalej nerozmnožovali.
Máme to chápať tak, že ste za úplný zákaz množenia psov bez
preukazu pôvodu?

Jednoznačne.
Veľakrát si človek kúpi plemeno, ktoré je preňho absolútne
nevhodné a nezvláda ho. Dá sa tomu nejako zabrániť?

Nie. Môžete slabého šoféra prinútiť, aby si kúpil Škodu a nie výkonné
BMW? Jediným riešením by bolo, keby samotní chovatelia rozhodovali o tom,
komu šteňa predajú a komu nie. Osobne nepredávam šteňatá hocikomu, hoci
sa na mňa za to niektorí ľudia hnevajú. Ale ja mám svoje dôvody a viem,
prečo im šteňa nezverím do rúk.
Veľa ľudí si zo súcitu adoptuje psov z útulkov. Faktom je, že
v týchto zariadeniach sa väčšinou ocitajú buď týrané, alebo
problémové psy. Dá sa povedať, že noví majitelia takéhoto psíka
riskujú?

Viem, že organizácie, ktoré sa tejto problematike venujú, robia všetko pre
záchranu týchto nešťastných tvorov. Ale keby sme sa ľudí, ktorí si
adoptovali psa z útulku opýtali, či by si osvojili dieťa z detského
domova, alebo postihnuté dieťa, asi by váhali. Pokiaľ v útulku natrafia na
zdravého psa s normálnou povahou alebo na šteňa, je to v poriadku. Ale
väčšinou si ľudia berú z útulkov fyzicky alebo psychicky chorých
psíkov. A pokiaľ je niečo choré, nevieme to zvládnuť. Takí frajeri nie
sme ani my, skúsení kynológovia. Keď si chce niekto zadovážiť psa, nech
sa radšej obráti na renomovanú chovnú stanicu, nech si zistí čo najviac
o chovateľovi, pretože pokiaľ k psom jedna aj druhá strana pristupuje
zodpovedne, problémov je oveľa menej. Keď si človek kúpi šteňa od
seriózneho chovateľa, je s ním väčšinou v kontakte po celý život psa,
pretože pre ozaj dobrého chovateľa sa predajom šteňaťa nič nekončí. Ja
to dokonca robím tak, že keď si odo mňa kúpia šteňa manželia a stane sa,
že sa po niekoľkých rokoch napríklad rozvádzajú, svoje šteňa od nich
kupujem naspäť.
Chcete tým povedať, že pokiaľ by k psom zodpovedne pristupovali
ich majitelia, chovatelia a fungovali by platné zákony, vyriešili by sa
problémy, o ktorých hovoríme?

Áno. Ale zmeniť správanie a myslenie ľudí je oveľa ťažšie, ako
prevychovať problematického psa. Zakázať konkrétne plemeno nie je
riešením. To môžeme rovno zakázať každé zviera, ktoré niekedy napadlo
človeka a žiť v sterilnom prostredí. Ale aj keby človek vyhubil všetky
zvieratá, on tu stále ostane. A až vtedy zrejme pochopí, že práve on je
ten zlý. Viete, čo je paradox? Pokiaľ pes, ktorého náš trestný zákon
vníma ako vec, usmrtí človeka, všetka zodpovednosť sa hodí naňho a
doplatí na to životom. Ale pokiaľ človek, ktorý sa pokladá za pána
tvorstva a tvrdí o sebe, že je za svoje konanie zodpovedný, úmyselne a
chladnokrvne niekoho zavraždí, dostane maximálne doživotie, nie
trest smrti.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter