Soňa Revická založila v Keni centrum pre chudobných a HIV pozitívnych

<h3>„Človek sa musí
vedieť odosobniť, inak v Afrike pracovať nedokáže.“

Pracovala ako dobrovoľníčka v ruskom detskom domove, neskôr ju zlákala
Tanzánia, kde sa taktiež starala o siroty a opustené deti. Vďaka týmto
skúsenostiam dostala ponuku otvoriť malnutričné centrum v Keni. Soňa
Revická je v súčasnosti zamestnankyňou Vysokej školy zdravotníctva a
sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave a šéfuje jej Prof. MUDr.
Vladimír Krčméry, DrSc., Dr. h. c.

<p>V Malindi pracuje od 26. augusta 2011, začiatkom apríla 2012 sa vrátila
domov na krátku dovolenku a začiatkom mája odcestovala späť do Afriky.
„Po príchode do Kene som mala absolvovať zaučenie, ale nič
také sa nedialo, takže mi neostávalo nič iné, ako s ďalším kolegom
otvoriť centrum svojpomocne. Začiatky boli veľmi problematické, ale dnes už
fungujeme úplne perfektne. Okrem mňa tu pracujú dvaja kenskí kolegovia a
kolegyňa, ktorá ma vystriedala, keď som sa vracala na Slovensko. Naše
centrum sa volá Ushirikiano, čo v preklade znamená Spolupráca. Ten názov
nie je náhodný. My totiž Keňanov motivujeme tým spôsobom, že im nič
nedávame zadarmo. Vedia, že pokiaľ chcú našu pomoc, musia s nami
spolupracovať,“
priblížila svoje pôsobenie v Malindi.
Pôvodne malo byť centrum zamerané len na pomoc podvýživeným deťom. Soňa
Revická však čoskoro zistila, že ich tam nie je až tak veľa, preto po
konzultácii s profesorom Krčmérym a jeho „požehnaním“ rozšírila
činnosť aj na ďalšie oblasti. „Naše projekty sú v súlade
so štandardmi UNICEF a WHO. Deti sa merajú, vážia, robí sa sociálna
anamnéza. Pokiaľ z výsledkov vyplynie, že je dieťa malnutričné, sme
povinní mu pomôcť. Poskytneme mu stravu adekvátnu veku a musí k nám
chodiť na pravidelné týždenné kontroly, kde sledujeme, ako sa jeho stav
vyvíja. Normálne by sme mali do programu zapájať len deti do päť rokov,
ale keďže máme aj dvanásťročné podvýživené, zapájame aj tie.
Spolupracujeme aj s nemocnicou Government Hospitals
v Malindi.“
Bývalá dobrovoľníčka je presvedčená, že
podvýživa, ale aj ďalšie problémy rozvojového sveta, veľmi úzko súvisia
s nevzdelanosťou, preto sa v centre zamerali aj na túto oblasť. Pracujú
priamo s rodinami, chodia do terénu, zisťujú, či deti chodia do školy.
Bohužiaľ, často prídu na to, že kvôli chudobe ostáva veľa z nich doma.
„V Keni pracuje iba otec, matka sa stará o deti. Nejde
o dlhodobú prácu. Jeden deň je, druhý už byť nemusí, takže raz rodina
má večeru, inokedy už nie. A na školu peniaze neostávajú. Veľký
problém je, že štátne a súkromné školy sú spoplatnené. Tie štátne sú
síce lacnejšie, ale v jednej triede je aj sto, dvesto žiakov, takže je
nemožné, aby sa aj niečo naučili. Preto deti z chudobných rodín
premiestňujeme zo štátnej do súkromnej školy a financujeme im ju. Po pár
mesiacoch je vidieť konkrétne výsledky. Deti so mnou začínajú plynule
komunikovať po anglicky, čo je absolútny zázrak, pretože tam všetci
rozprávajú len swahilčinou. Všetko financujeme z rozpočtu Vysokej školy
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.“

S nevzdelanosťou veľmi úzko súvisí aj katastrofálna sociálna situácia
v krajine. Nie je ničím výnimočným, keď rodičia opustia svoje deti a
nechajú ich pri starej matke. Navyše veľa žien má aj desať detí, každé
s iným mužom, ale nik nemá právo pýtať sa ich na meno otca dieťaťa.
Niektoré sa jednoducho vytratia a kŕdeľ potomkov nechajú pri starenke,
ktorá má problém postarať sa sama o seba. Soňa hovorí, že podobných
prípadov je v Afrike mnoho. Opusteným deťom dávajú základné potraviny,
ale ony musia aj s babičkami chodiť na povinné lekcie do centra, kde sa
učia o základnej hygiene, stravovaní, chorobách, najmä HIV, pretože ten
je v Keni veľmi rozšírený. „Navštevujeme ich, rozprávame sa
s nimi, všetko ich učíme pomocou názorných príkladov. Oni totiž nevedia
ani také základné veci ako udržiavať poriadok, vytriediť čisté šatstvo
od špinavého. Na jednej kope majú pomiešané lieky s potravinami,
náradím, oblečením. Nemajú žiadne hygienické návyky. Robíme názorné
demonštrácie pre deti aj dospelých, aby vedeli navzájom
kooperovať.“
Štvrtý projekt realizovaný centrom Ushirikiano
súvisí s HIV. Nakazení ľudia sú neraz takí chudobní, že nemajú peniaze
ani na dopravu do nemocnice, aby si vyzdvihli lieky. Centrum zriadilo mobilnú
jednotku. V praxi to vyzerá tak, že Soňa urobí zoznam ľudí, ktorí
potrebujú ďalšie lieky, odovzdá ho nemocnici a lekári v databáze zistia,
ktorý pacient aký liek potrebuje. Na druhý deň ide do nemocnice zase,
privezie sestru, lekára, lekárnika, lieky priamo do centra, kde si ich
pacienti vyzdvihnú. Tým pádom ich úplne odbremení od cestovných nákladov.
Skúsenej dobrovoľníčky, teraz už profesionálky, sme sa opýtali, čo
podľa nej dokáže takpovediac vytrhnúť z biedy rozvojové krajiny.
„Jednoznačne vzdelanie. Keď prídete do Afriky a zachránite
život podvýživenému dieťaťu alebo HIV pozitívnemu človeku, je to síce
pekné, ale z dlhodobého hľadiska to nemá väčší význam. Všetky
problémy ľudí v Afrike súvisia s nevzdelanosťou. Práve preto tak trváme
na tom, aby k nám deti aj dospelí chodili na lekcie a aby deti navštevovali
školu.“
S nízkou úrovňou vzdelania podľa nej súvisí aj
neviazaný a nechránený sex, postavenie ženy v rodine a spoločnosti,
vysoká pôrodnosť, zdravotný stav populácie, množstvo HIV pozitívnych
ľudí, chudoba. Soňa sa vracia späť do Malindi, pretože chce pokračovať
v práci, ktorú začala. „V Afrike nemôžete byť príliš
citlivý, musíte sa vedieť odosobniť. Keď to nedokážete, poškodíte sami
sebe a nič zmysluplné tam neurobíte. Človek sa musí obrniť a brať veci
aké sú. Dôležitá je profesionalita. Keď sa dá pomôcť, niečo urobiť,
v poriadku, pokiaľ nie, treba to rázne odmietnuť. Veľakrát sa stretávame
napríklad s tým, že ľudia klamú o svojej sociálnej situácii, aby
získali nejaké výhody, alebo chcú našu prácu a prostriedky zneužiť vo
svoj prospech, ale aj s množstvom iných problémov súvisiacich najmä
s tým, že beloch je pre nich obrazne povedané chodiaca peňaženka. Len
človek, ktorý sa s takýmito vecami dokáže vyrovnať, zvládne prácu,
ktorú v Keni robíme my,“
reagovala S. Revická na otázku,
aké osobnostné predpoklady musí mať človek, ktorý by sa podujal
takpovediac zachraňovať africký svet. Vie, o čom hovorí. V Keni totiž
zažila aj takú drastickú udalosť ako verejné ukameňovanie človeka, ktorý
sa dopustil krádeže.
Foto: Soňa Revická

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter