Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sokoliarstvo je vášeň na celý život

R. Gostič: Sokoliar je
v prvom rade nadšený obdivovateľ letových zručností dravca a jeho
krásneho majestátneho vzhľadu

Stropkov a okolie sa môže pochváliť rôznymi zaujímavosťami. Najnovšie
sa k nim na zoznam môže pokojne zapísať aj skutočnosť, že v okrese
máme prvého certifikovaného sokoliara. Koncom minulého mesiaca sa ním po
absolvovaní sokoliarskych skúšok stal Róbert Gostič ml.

Už ako malý chlapec, žiak prvého stupňa základnej školy, mal veľmi
rád prírodu. Vtedy však ešte netušil, že raz bude sokoliarom.
„Mal som dobrý vzťah k prírode a nebál som sa rôznych
potvor, napríklad jašterice, som dokonca choval v pieskovisku za
domom.“
Zo všetkého najviac ho ale priťahovalo vtáctvo. Ako
prezradil, v začiatkoch, už ako rozumnejší a za podpory rodičov choval
andulky a iné exotické druhy. Vzťah či záľubu v operencoch má v ich
rodine zrejme hlbšie korene. „Dedo sa mi priznal, že aj on
choval za mlada „vtačky“. V tej dobe, pred vojnou, bolo vraj takých
„vtačkarov“ viac. Najmä školopovinné deti mali záľubu držať rôzne
u nás sa bežne vyskytujúce druhy, hlavne drozdy čierne pre ich spev.
Chovali sa na voľno bez klietky, čo bol prípad aj môjho deda. Začalo ma to
zaujímať, a tak som sa nechal zaučiť do rôznych techník tzv. ochočovania
vtáctva, kde technika manipulácie s nimi závisí od konkrétneho druhu. Aj
môj druhý dedo z Moravy mal doma korelu. Tá každé ráno mluvila
„dobrýý-deén, jak si se vyspal?“, myslím, že moja záľuba má jasnú
príčinu niekde v genetike,“
spomína s úsmevom teraz už
33-ročný R. Gostič.
Prestávka v jeho záľube prišla na strednej škole. Hoci študoval na
Strednej lesníckej škole v Prešove, v tom čase predmet sokoliarstvo ešte
neexistoval. „Dá sa povedať, že som sa začal zaujímať
o iné veci a na „vtáčkarenie“ som zabudol,“
priznáva.
K znovuzrodeniu myšlienky, opäť sa venovať vtáctvu prišlo až o pár
rokov neskôr, počas štúdia na Technickej univerzite vo Zvolene, Fakulte
Ekológie a Environmentalistiky v odbore Environmentalistika. Ako povedal, to
ho už zastihlo na oveľa vyššej odbornej úrovni. „Na
univerzite už boli silné korene a hlboko zakorenené pre Slovenské
Sokoliarstvo, siahajúce až do roku 1971 kedy sa v priestoroch školy
uskutočnila prvá ustanovujúca schôdza Slovenského klubu sokoliarov. Krátko
predtým, v roku 1967, bolo sokoliarstvo uznaným spôsobom lovu, a prvý krát
v našich novodobých dejinách založený Československý klub sokoliarov.
Rok 1971 je významný aj preto, lebo sa vo vtedajšom Československu začali
vytvárať národné kluby.“
Vznikol Slovenský klub sokoliarov
pri Slovenskom poľovníckom zväze a Český klub sokoliarov pri ČMMJ
(Českomoravská myslivecká jednota). Ako povedal mladý sokoliar, do takto
fungujúceho prostredia vstúpil aj on. „Začal som sa stretávať
so sokoliarmi, obdivoval som ich dravce. Podarilo sa mi zúčastniť sa na
niekoľkých podujatiach, čo ma ovplyvnilo natoľko, že môj ďalší záujem
o vtáctvo smeroval k dravcom.“
Aj napriek skvelým
podmienkam, sokoliarom sa na vysokej škole kvôli študijným povinnostiam
nestal. Prednosť pred sokoliarstvom dostala aj práca po úspešnom ukončení
vysokej školy. Naplno venovať sa svojmu koníčku sa mu podarilo až
v posledných rokoch.
„Všetko začalo na internete. Na sokoliarskej stránke som si
zistil potrebné informácie a začal postupne plniť požiadavky s jasným
cieľom – stať sa členom jedného z dvoch sokoliarskych klubov, ktoré
máme na Slovensku. Vyplnená prihláška odišla do Slovenského klubu
sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore a ten je mojím klubom
doteraz,“
uviedol Róbert a dodal, že oproti iným kandidátom
mal trochu výhodu, pretože povinné skúšky z poľovníctva absolvoval na
strednej škole a taktiež už bol členom Slovenského poľovníckeho zväzu,
s platným päťročný poľovným lístkom, čo je jednou z podmienok, ak
chce byť niekto sokoliarom. „Neostávalo mi už nič iné, len sa
prihlásiť do niektorého zo sokoliarskych stredísk, nadobudnúť ročnú prax
a vedomosti a úspešne absolvovať sokoliarske skúšky.“
Jeho
tútorom sa stal Štefan Azari, ktorý vyučuje sokoliarstvo na Strednej
lesníckej škole v Prešove. Pán Azari je odborník na problematiku
sokoliarstva s dlhoročnými skúsenosťami a čestný člen SKS pri SPK.
Cvičil dravce v zahraničí a na Slovensku pre účely biologickej ochrany
letísk vinohradov, poľnohospodárskych plodín a k lovu. Zaslúžil sa aj
o ochranu dravcov v časoch ich najväčšieho úbytku a ohrozenia, keď na
Slovensku v deväťdesiatych rokoch spolu s Jánom Liptákom úspešne
rozmnožili a reintrodukovali do voľnej prírody 33 sokolov sťahovavých a
41 sokolov rárohov z odchovnej stanice Rozhanovce pri Košiciach.
„Bolo to pre mňa známe prostredie a relatívne blízko. Pod jeho
vedením sa mi dobre spolupracovalo, naučil som sa vlastnoručne si vyrábať
mnohé sokoliarske pomôcky, napr. brašňu, čiapočku, putká, dlžce,
vábitko, jastrabí oblúk, vysokú hrazdu , dokonca aj voliéru som si postavil
podľa vzoru, aký som videl uňho doma a rôzne vychytávky používané
v sokoliarstve.“

Terček menom Harry
Sokoliar Róbert v súčasnosti chová terčeka, čiže samčeka kaňúra
okrúhlochvostého, Harryho. Patrí do čeľade jastrabovitých dravcov,
veľkosťou aj anatomicky pripomína nášho jastraba, odlišný je zafarbením
peria, ktoré je čierno-hnedé.
Tento druh je zaradený v zozname CITES. Známy je aj ako myšiak
štvorfarebný, medzi sokoliarmi je zaužívané pomenovanie Heris, od
amerického názvu Harrys Hawk. „V našich zemepisných šírkach
je skôr považovaný za nepôvodný druh. Pochádza zo Strednej Ameriky,
vyskytuje sa hlavne v oblastiach polopúští medzi kaktusmi v Mexiku a USA.
Živí sa hlavne škrečkami, zajacmi a taktiež pernatou zverou, ktorá sa tam
vyskytuje. Spomedzi dravcov majú netypickú vlastnosť, pretože dokážu
loviť podobne ako naši vlci vo svorkách, čo z nich robí veľmi atraktívny
druh aj pre sokoliarstvo. Ak sa napríklad na poľovačke stretnú viacerí
sokoliari s Herismi, môžu byť vypustené naraz. Nemajú sklony sa
pozabíjať ako bežné dravce, ktoré preferujú individuálnu techniku lovu,
práve naopak, začnú spolupracovať,“
vysvetľuje. Ďalej
dodáva, že kaňúr je pre svoju miernu povahu k ľuďom, dobré lovecké
vlastnosti, výbornú schopnosť učiť sa a pamätať si predošlí výcvik
vhodný druh pre sokoliarov začiatočníkov. Ich slabšou stránkou je, že
horšie znášajú zimy a v našich podmienkach im hrozia omrzliny, dokonca aj
úhyn. „Nedá sa ale povedať, že by naše dravce boli v love
horšie, alebo nejako za nimi zaostávali, skôr naopak každému sokoliarovi
ulahodí iný druh dravca pre svojou osobitú povahu a spôsob, akým dokáže
uloviť korisť. Sokoliar si vyberá dravca podľa toho, čo ho chce naučiť
alebo loviť.“

Výcvik je podriadený mnohým faktorom
Najdôležitejšia časť sokoliarstva je samotný výcvik dravca, kandidát sa
ho učí počas praxe. Aby pochopil dravcove správanie, musí sa prv naučiť
porozumieť jeho mysleniu. Narábať s dravcom správne je veľmi dôležité,
inak sa môže ľahko stať, že nesprávnym prístupom sokoliar spôsobí
u dravca mať odmietavý postoj a tendenciu od neho utekať zo strachu.
Prípadne sa môže stať opačný prípad, keď bude útočiť na majiteľa,
napr. počas kŕmenia, čo je dosť nebezpečné hlavne pri orloch. Stáva sa to
vtedy, keď je dravec impritovaný, to znamená, že jedinec bol odchovaný
človekom, nie prirodzenými rodičmi. Všetky dravce majú veľmi dobrú
pamäť na chyby sokoliara, tie sa potom veľmi ťažko odstraňujú. Výcvik je
u všetkých dravcov podobný, s viac-menej drobnými odchýlkami a
závislosti od konkrétneho druhu, či ide o dravca vysokého letu (sokoly),
alebo nízkeho letu (jastraby), samostatnou skupinou sú orly a sovy.
„Základom je dobré onášanie, a teda priučenie dravca na
rukavicu. S výcvikom sa začína, keď dravcovi vyschne perie, čiže niekedy
okolo 50 dňa od vyliahnutia. Neskôr na rad prichádzajú prílety na rukavicu
s postupným zväčšovaním príletovej vzdialenosti. Najprv na šnúre, až
keď sokoliar dravcovi dôveruje, tak cvičia na voľno. S Harrym máme
prílety aj na niekoľko sto metrov, niekedy ma neposlúchne ani
z dvoch.“
Spoľahlivé prílety závisia od kondície dravca.
Sokoliar sa musí naučiť pracovať s jeho váhou, u každého dravca je
individuálna. „Počas tréningu nesmie byť príliš hladný a
nie príliš sýty. Odhadnúť správnu váhu je problematické, pretože sa to
mení aj podľa ročného obdobia a počasia. To je dôvod, prečo dravce počas
výcviku zalietavajú alebo sa zatúlajú. Neuletia ani neutečú, len zaletia.
Harry s návratmi domov nemá žiaden problém, trafiť už vie aj sám. Raz sa
stratil pod vlekom v lese, o štyri hodiny priletel a sadol si na balkón,
inokedy ma čakal na mieste, odkiaľ som ho vypúšťal,“

spomína sokoliar. Problém môže nastať, keď po ceste stretne niečo
zaujímavé v podobe nejakej koristi a to ho môže stáť život. Nakoniec sa
dravce trénujú podľa druhu, jastraby na lov z päste alebo voľnej
sledovačky. Sokoly väčšinou z krúživého čakania, ale rárohy môžu aj
z päste, jastrab krahulec sa dokonca môže vrhať za korisťou skoro ako keď
sa hádže kameň. Keďže loviť prirodzenú korisť sa nedá stále tak na
tréning a simuláciu lovu sa využíva vábitko pre sokoly a „vlečka“ pre
jastraby. Záleží aj na tom, v akej kombinácii sa bude loviť, či so psom,
alebo fretkou, aby sa nestalo, že si dravec pomýli psa alebo fretku
s korisťou. Výcvik sa prispôsobuje druhu koristi, ktorú má dravec loviť.
„Lov so sokolom z krúživého čakania sa považuje za vrchol
sokoliarskeho umenia. Sokoliarstvo je svojrázne odvetvie a krásna záľuba,
neznamená to, že každý sokoliar musí byť nevyhnutne lovcom. Niektorí sa
s cvičenými sokolmi zúčastňujú na športových súťažiach vrátane
majstrovstiev sveta vo výškovom lietaní na vábitko upevnené na balóne
alebo na šarkanovi. Meria sa čas, za ktorý sokol od vypustenia z rukavice
uchopí vábitko vo výške spravidla od 2 500 metrov nad
zemou.“

Neduhy dravcov
Ako každé iné zvieratá, aj na dravcov striehnu rôzne choroby. Čo sa týka
chorôb je to samostatná a pomerne rozsiahla kapitola, do značnej miery
ovplyvnená samotným chovom. „Pre začiatočníka môže nastať
problém už pri samotnej diagnostike choroby. Chorôb je pomerne dosť, často
krát neodbornému oku sa môžu príznaky javiť rovnako. Od sokoliara sa
očakáva, že bude aspoň poznať zásady prevencie pred týmito chorobami a
udržiavať podmienky vo voliére pre jeho zdravý chov. V prípade prepuknutia
ochorenia je nevyhnutná spolupráca s veterinárom, pretože niektoré
ochorenia môžu byť prenosné aj na človeka, i keď to by exponovaná osoba
musela mať veľmi slabú imunitu a priebeh choroby u dravca by musel byť už
v pokročilom štádiu, čo sa nedá len tak nevšimnúť.“

Najčastejšie dravec podlieha chorobám, ak je slabo živený, má nedostatok
minerálov a vitamínov, alebo zožratím kontaminovanej potravy, preto sa
dravce uhynutými zvieratami nekŕmia! Odporúča sa dravcov striekanec raz
ročne dať na rozbor a podľa výsledkov zvážiť odčervenie podobne ako
u psov.

Sokoliarstvo sa stretáva aj s nepochopením. Pre dravca je lov
najprirodzenejším spôsobom jeho bytia a nedá sa od tejto svojej podstaty
nijakým spôsobom odnaučiť, možno len s ťažkosťami obmedziť. Často
krát ho jeho silný lovecký pud, vedie ku konfrontáciám medzi majiteľom
sokoliarom a inými chovateľmi, napr. sliepok alebo holubov. Tí, len málokedy
majú pochopenie, a to i v prípade, že ide o cvičeného-polokrotkého
jedinca. „Dravca sa doteraz nikdy nikomu nepodarilo skrotiť
úplne a riziko stretu je vysoké. Je pochopiteľné, že majiteľ dravého
vtáka pochvalu od chovateľa nedostane, keď vidí svojho najobľúbenejšieho
opereného favorita bezmocného v ostrých pazúroch silnejšieho lovca. Aj
napriek snahe predchádzať takýmto stretnutiam, zabrániť im nie je možné.
Oko dravca patrí medzi najdokonalejšie zrakové orgány v živočíšnej
ríši a v desať alebo dvetisíc a viac metrovej výške nad zemou
vzdialenosti často nehrajú žiadnu rolu. Dokáže sa veľmi rýchlo
presúvať, nepozná prekážky ako sú ploty či hranice pozemkov a sokoliar
s tým neurobí nič. Príroda pracuje v harmónií a nerobí rozdiely medzi
dravcom a korisťou. Sklony uprednostňovať jedno na úkor iného má skôr iba
človek. Lovec neplytvá zdrojmi a nebude loviť viac ako potrebuje a korisť sa
nenechá chytiť pokiaľ je zdravá a rýchla. Padnú len nešikovné jedince.
Verím, že ak sa aj stane, že sokoliarsky vedený jedinec usmrtí sebe
prirodzenú korisť u niekoho v ohrade alebo na záhradke, každý správny
sokoliar je ochotný uhradiť vzniknutú škodu chovateľovi bez najmenšieho
zaváhania. Je potrebné, aby sa chovatelia navzájom rešpektovali, holubiari
si musia uvedomiť, že chovajú korisť a sokoliari, že sa musia vyhýbať
takýmto miestam.“

Sokoliarstvo je pomerne nákladná zábava, vyžadujúca si trpezlivosť a čas.
Ak nechcete mať bruchatého a lenivého dravca, odporúča sa mu venovať
3 – 4 hodiny denne. Nielen čas, ale aj prvotné finančné náklady
siahajú pomerne hlboko do peňaženky. „Na výstavbu dobrej
voliéry so sokoliarskou komorou treba počítať približne s 2 000 eurami,
tiež materiál na výrobu pomôcok alebo ich zakúpenie stojí nejedno euro.
Našťastie, tieto pomôcky sú takpovediac trvácne.“
Nemalé
peniaze stojí aj samotné obstaranie takéhoto operenca. Ceny sú rôzne,
záleží od chovateľa a dohody. „Heris stojí približne
400 eur, ak by som uvažoval nad samicou, ktorá je cca o tretinu väčšia,
suma by sa mohla pohybovať cez 600 eur.“
Hlavne pri
sokolovitých dravcoch sú veľmi dobrou pomôckou vysielačky, tie sa hýbu od
200 za jednoduchú telemetriu až do 1200 eur za výkonné GPS
vysielačky.

„Pre každého znamená sokoliarstvo niečo iné. Sokoliar je
v prvom rade nadšený obdivovateľ letových zručností dravca a jeho
krásneho majestátneho vzhľadu. Je to človek s veľkou trpezlivosťou počas
ťažkého výcviku. Aj keď riziko zaletenia je síce vysoké, zážitky
s polokrotkým dravcom rozhodne stoja za to. Stále preto pribúdajú aj
sokoliari, ktorí sa špecializujú a venujú len predvádzacím letom pred
publikom. Pre mňa je to zdroj relaxu a záľuba, v ktorej sa môžem vždy
niečo nové priučiť a naberať skúsenosti,“
dodáva
v závere.
-r-

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter