Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Psychologička Valéria Surmajová považuje telesné tresty za neprijateľné

„Naša spoločnosť ich toleruje. Medzi výchovnou fackou a týraním je
však veľmi tenká hranica.“

Pripravovaná novela zákona o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej
kuratele rozprúdila širokú verejnú diskusiu na tému zákazu používania
telesných trestov. My sme túto tému, ale aj problematiku výchovy detí
všeobecne, skloňovali s psychologičkou Valériou Surmajovou z Centra
pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Stropkove.

Na úvod by bolo dobré ozrejmiť, na koho sa pripravovaná novela
zákona vzťahuje.

Novela zákona o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele a
v nej zakotvený zákaz akýchkoľvek telesných trestov by sa mal premietnuť
hlavne v oblasti, ktorou sa sociálno-právna kuratela zaoberá. Ide
predovšetkým o deti umiestnené v rôznych špeciálnych zariadeniach, teda
o také, u ktorých rodinná výchova zlyhala, prípadne o deti, ktoré sú
zverené do náhradnej starostlivosti.
Znamená to, že zákaz telesných trestov sa nevzťahuje napríklad na
školy alebo rodinu?

Keď sa pripravuje takáto novela, počíta sa aj s následnými krokmi.
O tom, ako má rodič zaobchádzať s dieťaťom, hovorí zákon o rodine,
ten však doposiaľ nevymedzuje striktný zákaz telesných trestov. Násilie na
rodinných príslušníkoch, teda aj na deťoch, však upravuje trestný zákon,
z ktorého vyplýva, že fyzické a psychické týranie detí je
neprípustné.
Týrané deti si však často neuvedomujú, že násilie, ktorého sa na
nich rodič dopúšťa, je protiprávne a môžu sa brániť…

Myslím si, že jedným z cieľov práve pripravovaného zákona by mala byť
osveta. Ľudia by mali brať ako prirodzené, že bitka nie je správna forma
výchovy. Deti, ktoré sú svedkami alebo obeťami domáceho násilia, si často
vôbec neuvedomujú, že by to malo v rodine fungovať inak. Dokonca ani
zneužívané deti si často neuvedomujú, že sú zneužívané. Dôležitá je
informovanosť. Myslím si, že v tejto oblasti sa robí dosť aj na školách.
Deti sa oboznamujú s Chartou práv dieťaťa, kde je zakotvené napríklad aj
ich právo na ochranu pred akýmkoľvek zlým zaobchádzaním. Je veľmi
ťažké prevychovať rodičov, ktorí boli takýmto spôsobom vychovávaní a
takto vychovávajú aj svoje deti. Je potrebné zamerať sa predovšetkým na
mladú generáciu, ktorá sa na rodičovstvo ešte len pripravuje. Tam môže
nastať veľký posun.
Naznačili ste, že dieťa si často ani neuvedomuje, že je týrané,
facky a ponižovanie považuje za niečo normálne. Ako sa takéto deti
prejavujú napríklad v spoločnosti rovesníkov?

Treba povedať, že týrané dieťa sa voči agresorovi, ktorým je spravidla
rodič, nedokáže brániť. Nahromadenú agresiu teda najčastejšie prenáša
do školy a útočí na slabších. To sa nám v našej praxi už neraz
potvrdilo. Keď k nám prídu deti, ktoré šikanujú svojich spolužiakov,
často sú samé doma týrané. Pod agresivitu sa síce môže podpísať aj
iná osobnostná porucha, ale v prevažnej miere je to tak, že deti sa
s takouto formou správania stretávajú práve doma.
Poďme si povedať niečo o telesných trestoch. Čo je ešte vo
výchove prijateľné a čo už možno označiť za týranie?

Aj odmena aj trest sú formou výchovného prostriedku. Rodič však musí
veľmi citlivo zvážiť, v akej miere tieto prostriedky použije. Bolo by
veľmi fajn, keby sme mohli používať len odmeny, ale to nie je reálne.
Rodič preto musí vedieť správne použiť aj trest. Hovorí sa, že správne
potrestať vie len rodič, ktorý dieťa miluje. Odmeny a tresty fungujú na
takých troch úrovniach. Prvá je fyziologická, ktorá sa nikam neposúva, je
hmatateľná a citeľná. Fyziologickou odmenou je napríklad sladkosť,
fyziologickým trestom napríklad capnutie po zadku. Ide skrátka o niečo
fyzické, čo spôsobuje buď príjemný alebo nepríjemný pocit. Táto forma
odmeny a trestu je prijateľná len u veľmi malých detí. Poviem príklad.
Kým by sme malému dieťaťu zdĺhavo vysvetľovali, že sa môže popáliť na
horúcej platni, radšej ho jemne ťapneme po ruke, aby sme dokázali zabrániť
popáleniu. Upozorňujem, že ide len o jemné ťapnutie, v žiadnom prípade
nie o facku, ktorá spôsobuje bolesť! Zdôrazňujem, že ani malé dieťa sa
nesmie biť. V neskoršom veku začína mať u detí význam forma
psychologických odmien a trestov. Ide o určité zákazy. Pre deti, ktoré
napríklad rady chodia vonku je najväčším trestom, keď im toto zakážeme.
Vždy treba zvažovať, aká forma trestu je v danom veku pre dieťa
najúčinnejšia. Cieľom výchovy, teda aj používania odmien a trestov by
malo byť naučiť deti tolerancii, odpúšťaniu a láske. Tieto vlastnosti by
mal mať v prvom rade rodič. Cieľom trestu je tiež zabrániť opakovaniu
nesprávneho správania, a zároveň má zbaviť vinníka pocitu viny. Toto je
veľmi dôležité. Tiež by mala platiť priama úmera – malý prehrešok
malý trest a opačne. Keď začneme s veľkými trestami a veľkými odmenami,
nemáme ich kam stupňovať. Dieťa svoje správanie stupňuje oboma smermi, ale
rodič, keďže vyčerpal všetky možnosti, nemá kam ísť. Dieťa si
napríklad zvykne na bitku natoľko, že preňho ako trest stráca význam.
Alebo naopak, rodič kupuje dieťaťu drahé veci a keď ho chce za niečo
odmeniť, vlastne už nemá ako, pretože dieťa všetko má. Ďalšou zásadou
je, že trest by mal prísť bezprostredne po nežiaducom správaní. Dieťa
musí vedieť, prečo bolo potrestané.
V mnohých rodinách to funguje tak, že „vykonávateľom“ trestov
je jeden z rodičov, najčastejšie otec…

Najhoršie je, ak sa dieťaťu vyhrážame, že ho potrestá druhý rodič,
pretože ono potom žije v neustálom napätí a strachu a medzitým urobí
práve kvôli takémuto psychickému rozpoloženiu kopu ďalších hlúpostí.
Ďalšou chybou je vyhrážať sa dieťaťu, že ho potrestá druhý rodič, no
trest vôbec nepríde. Dieťa má potom zo všetkého zmätok a nedokáže
odhadnúť, čo je vlastne dobré a čo nie. V trestoch musíme byť
dôslední. Neznamená to mlátiť dieťa hlava nehlava, ale to, že keď
poviem, že bude nasledovať trest, tak on naozaj príde. Ešte jedno
dôležité odporúčanie. Trest by mal byť krátky, aby sa dal dodržať. Keď
napríklad zakážeme dieťaťu ísť vonku po celý týždeň, len ťažko
môžeme takýto zákaz aj dodržať.
Rodičia však často trestajú neuvážene pod vplyvom
hnevu…

To je ďalšia chyba. Rozčúlený nahnevaný rodič nedokáže dieťa
spravodlivo potrestať. Je lepšie trochu vychladnúť a až potom
porozmýšľať nad formou trestu.
Aký vzťah medzi rodičom a dieťaťom pokladáte za ideálny? Existuje
vôbec?

Vzťah, keď dieťa dokáže vycítiť, že jeho konanie nie je správne už len
na základe toho, že si všíma reakcie a pocity rodiča, nazývam vysokou
školou výchovy. Dieťa nepotrebuje trest, trápi sa už len preto, že rodiča
zarmútilo. Toto sa stane len za predpokladu, keď je vzťah rodič dieťa na
veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni.
Kritickým obdobím vo výchove je jednoznačne puberta. Mnohí rodičia
majú pocit, akoby všetko, čo doteraz svojim deťom vštepili, strácalo
význam…

Pokiaľ na dieťa v pubertálnom veku neplatí absolútne žiadny výchovný
prostriedok, chyba sa musela stať už niekde na úplnom začiatku. Rodič,
ktorý má dobrý vzťah so svojim dieťaťom, jednoducho počíta s tým, že
puberta bude veľmi ťažkým obdobím a nejako to spolu zvládnu. Nebude brať
osobne nevhodné pubertálne správanie, výbuchy, drzosť, aroganciu. Rodič by
sa mal vedieť odosobniť, pochopiť, že ide o náročné vývinové obdobie a
reagovať len na fakty, ktoré sa dejú. Bez akýchkoľvek emócií by mal
začať s dospievajúcim dieťaťom jednať ako s dospelým človekom s tým,
že naňho presunie aj viac zodpovednosti. Fyzické tresty, o ktorých sme
hovorili v úvode, v tomto veku úplne strácajú význam. Ide skôr
o zúfalé pokusy, ktoré obe strany ponižujú, ako o účinný výchovný
prostriedok.
Dieťa dovŕši osemnástku a zahlási, že je dospelé a konečne si
bude žiť podľa vlastných predstáv. Ešte stále sa však neosamostatnilo,
tým pádom je závislé od rodičov. Čo s tým?

To je individuálne. Ale mám pocit, že keď osemnásťročné dieťa povie,
že si konečne bude žiť podľa svojich predstáv, niekde v minulosti sa
stala chyba. Buď bolo utláčané a nemohlo naplno prejaviť svoju osobnosť,
alebo boli potláčané určité jeho potreby. Už u malých detí musíme
rešpektovať ich osobnosť. Mali by sme ich vnímať ako jedinečné ľudské
bytosti, ktoré chcú ísť svojou cestou. My ako rodičia im môžeme určovať
isté hranice, ale smer si musia vybrať samé. Na vzťahu rodičov a ich
dospelých detí sa už len odráža výchova počas celého detstva. Rodičia
majú často pocit jedinečnosti. Myslia si, že oni majú vychovávať a deti
počúvať. Lenže výchova je obojstranný proces.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter