Psychológ radí, ako prežiť Vianoce po veľkej strate

<h3>Dôležité je, aby človek neostával sám a nezanevrel na celý svet

Podľa psychológov paradoxne Vianoce, sviatky pokoja a mieru, predstavujú
veľký nápor na ľudskú psychiku. Dôvodov je hneď niekoľko. Na jednej
strane silný náboženský vplyv, oslava narodenia Ježiša, na strane druhej
všadeprítomné reklamy, ktoré človeku vnucujú predstavu, že Vianoce musia
byť bezchybné, bohaté, šťastné a veselé, že všetci sa musia vospolok
radovať a usmievať. Túto nereálnu vianočnú idylku snáď najťažšie
znášajú ľudia, ktorí pred Vianocami prišli o niekoho blízkeho, alebo
takí, ktorí žijú z rôznych dôvodov osamelo.

<p>„Asi najhoršie je, keď prídu rodičia o dieťa, partner
o partnera, dieťa o rodiča. Akákoľvek strata niekoho blízkeho je veľmi
bolestivá bez ohľadu na to, či sú Vianoce alebo nie. Obdobie Vianoc tú
bolesť ešte znásobuje. Len málo ľudí má možnosť rozlúčiť sa tesne
pred smrťou so zomierajúcim, čo má za následok, že v nich pretrváva
pocit viny, pocit niečoho nedopovedaného, takže k prvotného šoku a
popieraniu sa pridružuje aj sebaobviňovanie,“
zamýšľa sa
psychológ PhDr. Zoltán Šafran z Referátu poradensko-psychologických
služieb ÚPSVaR v Stropkove hovorí o fázach prežívania smútku.
„Najtypickejšou prvou fázou je šok, popretie, pocit hnevu,
vina, výčitky. Potom nastupuje fáza zmierenia a napokon fáza vyrovnania sa
s udalosťou a návrat do normálneho života. Jednotlivé fázy trvajú
u každého človeka odlišne dlho, pretože všetko závisí od osobnosti.
Niektorí ľudia prejdú všetkými fázami plynulo, dokonca môžu niektoré
preskočiť, ale môže nastať aj opačná situácia, a síce, že človek
v niektorej fáze ustrnie. Napríklad žije niekoľko rokov vo fáze popretia.
Toto je už patologické a vtedy treba človeku pomôcť. Nestačí len
psychologická pomoc, tam už je potrebná aj medikamentózna
liečba,“
uvažuje psychológ. Keď sa človek práve cez
Vianoce nachádza vo fáze šoku a popretia, je veľmi pravdepodobné, že nemá
dostatok síl normálne žiť, tobôž zvládnuť predvianočný zhon a veci
s ním spojené. Mnohí pozostalí zrejme nemajú najmenšiu chuť pripravovať
akékoľvek Vianoce a najradšej by ostali sami so svojim smútkom.
„Každý človek je iný. Niekto si povie, že hoci tu už
milovaná osoba nie je, keby tu bola, určite by chcela, aby rodina strávila
Vianoce pekne. Niekto iný si zas povie, že nič nemá zmysel a chce ostať
osamote. V každom prípade je lepšou cestou neostávať sám s bolestnými
spomienkami, ale ventilovať úzkosť a bolesť, stretávať sa s blízkymi,
ísť medzi ľudí, spomínať na pekné obdobia s milovaným človekom.
Minulosť totiž často pomáha zabudnúť na súčasnosť. Človek by mal
o svojej strate hovoriť, spomínať, prijať skutočnosť, že napriek
všetkému ide život ďalej,“
radí Z. Šafran a dodáva, že
z tohto uhla pohľadu je optimálne snažiť sa aj napriek zlému psychickému
stavu pripraviť aspoň trošku tradičné Vianoce a obklopiť sa milujúcimi
ľuďmi. „Neizolovať sa, neuzatvárať sa, neľutovať sa! Toto
je najhoršie možné riešenie. V krajnom prípade, pokiaľ má človek pocit,
že stratu nezvládne vlastnými silami, je dôležité obrátiť sa na
odborníka.“
Po strate blízkeho sa totiž úplne mení
vôľové konanie. Človek nedokáže ráno vstať z postele a robiť úplne
bežné veci. Mení sa psychika, poznávací svet pozostalého, ktorý sa
nedokáže koncentrovať na bežné veci, nevie myslieť, nevie sa na nič
sústrediť, prežíva všetky dôsledky straty v celej psychickej činnosti.
Dostavuje sa smútok, depresia, ktorá môže byť taká hlboká, že jediným
východiskom je návšteva odborníka. Problém je, že sám postihnutý často
nedokáže rozpoznať, že potrebuje odbornú pomoc. Je na okolí, aby ho
usmernilo, pomohlo mu a pokiaľ je to potrebné, zariadilo návštevu
u psychológa alebo psychiatra. Najmä starší ľudia sa s takýmito
ťažkými obdobiami vyrovnávajú tak, že sa ešte viac upnú k viere.
„Aj toto je dobrá cesta, pretože to človeka prinúti vstať
z postele, obliecť sa, ísť medzi ľudí, meditovať, lebo aj modlitba je
druh meditácie, a vrátiť sa domov. Má aspoň trochu vyplnený čas, je
v spoločnosti iných, nemá kedy ľutovať sa. Takže aj návšteva kostola
môže človeku v smútku veľmi pomôcť,“
pripúšťa
psychológ. Ďalšou kapitolou sú ľudia, ktorí či už z vlastného
rozhodnutia, alebo následkom rôznych okolností, žijú osamelo. Aj na nich
môže predvianočný ošiaľ i samotné Vianoce vplývať všelijako, len nie
príjemne. „Všetko závisí od osobnosti. Veselé a spoločenské
typy nemajú problém. Vyhľadajú si partiu ľudí v podobnej situácii a
urobia si spoločné Vianoce. Horšie je to s uzavretými introvertmi. Tí to
môžu mať na Vianoce zložité a v tomto období prechádzajú veľkou
zaťažkávacou skúškou. Každopádne je lepšie tráviť Vianoce osamote, ako
ísť len zo slušnosti do nejakej rodiny, známych a odchádzať odtiaľ so
zlými pocitmi.“
V závere rozhovoru PhDr. Šafran pripustil,
že Vianoce sú vlastne náročným obdobím pre všetkých ľudí, pretože sú
pod vplyvom stresu, ktorý neraz vyvrcholí práve za štedrovečerným stolom.
Paradoxne, práve počas sviatkov pokoja a mieru sa v niektorých
domácnostiach strhávajú najemotívnejšie hádky. „Radšej
menej darčekov, ani dokonalý poriadok nemusí byť, hlavne, že sa ľudia
majú radi a že sú spolu. Toto nie je klišé, ale fakt. Najväčší dar je
domáca pohoda. Ešte sa vrátim k tým darčekom. Niekedy je lepšie, keď
blízku osobu obdarujeme napríklad nejakým príjemným vianočným pobytom,
alebo keď si manželia darujú spoločný výlet, wellness a pod. Je to určite
vzácnejší darček ako drahé materiálne veci.“

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter