Prezidentský kandidát Milan Sidor z Krušinca odpovedal na otázky Spektra

„Dnešný systém je tu 20 rokov, nevie sa pomenovať a prichádza na to,
aký je hrozný“

Na návštevu rodného kraja zavítal minulý týždeň kandidát
Komunistickej strany Slovenska na prezidenta SR PhDr. Milan Sidor CSc., rodák
z Krušinca. Po besede v mestskej knižnici, kde žiakom 8. a 9. ročníka
Základnej školy na Mlynskej ulici prednášal o osobnostiach stropkovskému
regiónu sa v Klube dôchodcov stretol so stropkovskými seniormi, navštívil
aj svoje rodisko a neskôr v Duplíne absolvoval stretnutie s tamojšími
občanmi.

Bývalý vysokoškolský učiteľ, dnes výkonný riaditeľ Inštitútu
vzdelávania, umenia a športu – ITAS Prešov má 58 rokov. Za minulého
režimu pracoval na Katedre marxisticko-leninskej filozofie, kde bol vedúcim
oddelenia vedeckého ateizmu. Je zakladateľom Štafetového behu vďaky, mieru
a svornosti Banská Bystrica – Kalinov, najstaršieho diaľkového behu na
Slovensku, venovaného odkazu a hodnotám protifašistického odboja. V rokoch
1974 až 1991 bol členom KSČ. Je aktívnym členom Stálej konferencie
slovenskej inteligencie, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
i Združenia slovanskej vzájomnosti.
Prečo ste sa rozhodli prijať kandidatúru na prezidenta?
Áno, prijal som ponuku na kandidatúru do prezidentských volieb.
Predovšetkým by som chcel zdôrazniť, že to nie je moje osobné želanie,
ale ak ma už vedenie tejto ľavicovej strany (KSS – pozn. red.) oslovilo,
lebo má ku mne dôveru ako k lektorovi a bývalému vysokoškolskému
učiteľovi, ktorý vo svojej práci zdôrazňuje hodnoty jednoduchého
pracujúceho človeka, ktorý pripomína roľníkov, pripomína práva a
objektívne potreby pracujúcich ľudí, predovšetkým na východnom a strednom
Slovensku, tak som po troch mesiacoch zvažovania napokon túto ponuku prijal.
Je to príležitosť ako deklarovať, že aj svojím osobným životom stojím
na pozíciách hodnôt ľavice. Čo je to ľavica, náš občan a snáď aj
volič vie a verím, že sa rozhodne túto ľavicu a ľavicového kandidáta
podporiť.
Po ohlásení vašej kandidatúry sa niektorí politológovia zhodli
v tom, že ide vlastne len o pripomenutie sa Komunistickej strany Slovenska,
pretože reálne nemáte veľké šance na zvolenie.

Ja názory slovenským politológom, alebo politológom, ktorí pôsobia
v Bratislave neberiem. Ale chcel by som im veľmi otvorene odkázať, že tu
vonkoncom nejde o pripomínanie sa komunistov či komunistickej strany.
Komunistická strana je dostatočne v histórii pamäte národa ukotvená.
Komunistická strana mala v roku 1936 ako prvá historická strana program
industrializácie, teda spriemyselňovania Slovenska. Ako prvá pripravila boj
proti fašizmu, dala mu program, ako prvá iniciovala SNP a rovnako po druhej
svetovej vojne to bola komunistická strana, ktorej funkcionári a radoví
členovia strany a spolu s nimi všetok pracujúci ľud obnovil vojnou
zničené hospodárstvo. A že sa stalo v dejinách komunistickej strany aj
veľa skrivodlivosti alebo dostatok skrivodlivosti, to je tiež pravda. Ale ja
kandidujem za novú komunistickú stranu, ktorá vznikla vo Zvolene. Ktorá
vznikla v roku 1992 na zelenej lúke, pretože predchádzajúca strana si dala
v deväťdesiatom prvom roku názov KSS – SDĽ a predchádzajúca KSS je
dnes práve cez toto spojenie s SDĽ nie v tej strane, za ktorú ja
kandidujem, ale v Smere. Toto je úplne nová ľavicová strana, ktorá
prirodzene nadväzuje na pozitívne hodnoty predchádzajúceho vývoja –
robotníckeho a komunistického hnutia na Slovensku. Nijako nezatvára oči nad
chybami, ale nadväzuje na to čo je pevné a čo stojí.
Ja som teda kandidátom toho tejto novej strany v ľavicovom prostredí. Teda
novej KSS, ktorá hľadá aj nové spojenie s mladými ľuďmi. A mojím
ústredným heslom je myšlienka za dôstojnú budúcnosť mladej generácie a
všetkých občanov Slovenska. No a práve preto, že politológovia
z Bratislavy fandia iným a nie mne, tak o mne rozširujú, že som málo
známou osobnosťou, že nechodím tak často po Bratislave ako iné osobnosti,
že nemám za sebou hercov, muzikantov, režisérov. No to je všetko pravda,
ale ja ich chcem všetkých presvedčiť, že mám za sebou predovšetkým
jednoduchých pracujúcich ľudí, ich deti a mladú generáciu.
Aký by bol váš prínos pre slovenskú politiku?
Ja vstupujem do volieb ako človek z východu. Som jediným zo siedmych
kandidátov, ktorí sa na východe nielen narodil, ale tu aj trvalo žije.
Pripomeniem ľuďom tento región a jeho históriu. Pripomeniem ľuďom Duklu,
o ktorú sa tvrdo bojovalo. Čiže prichádzam ako kandidát, ktorý obhajuje
záujmy ľudí práce a obhajuje objektívne poznanie dejín, záujmy slovenskej
a východoslovenskej kultúry, vrátane kultúry národnostných menšín.
Keďže ma bratislavskí funkcionári poznajú ako človeka, ktorý ochraňuje a
bráni záujmy národnostných menšín, tak sa im, a to hovorím celkom
otvorene, nehodím celkom „do krámu“. A oni by boli najradšej, aby som
z predvolebného zápasu vystúpil a dal vyhlásenie, že už som unavený a
neviem čo všetko. Aby sa ten výber zúžil. Ale takúto radosť im neurobím.
Ale megalomanstvo Bratislavy a okruhu bratislavských intelektuálov, vrátane
niektorých politológov, a ich nízka kultúra v prijímaní iných podnetov a
v prijímaní ľudí do okruhu Bratislavy je skutočne tak nepríjemná a
známa zároveň, že sa im ani nečudujem. Jednoducho, naše hlavné mesto
tým, že je na hraniciach s Rakúskom vytváralo ešte aj v podmienkach
predchádzajúceho spoločenského systému veľmi nedobrú atmosféru pre
šírenie práve takých ideí a programov o ktoré mne ide. Mne ide napríklad
o rozšírenie slovanstva. Ale nemalá časť Bratislavčanov sníva o tom,
ako v Prešporku bolo dobre, keď tam boli Nemci alebo Rakúska kultúra.
Neustále spomínajú na cisárov, na kráľov a ja som syn roľníka. Čiže
zaiste sa tu musíme niekedy v tomto zmysle dostať do konfrontácie a ja
zdôrazňujem, ja túto konfrontáciu prijímam, som na ňu pripravený.
V dnešnej besede odzneli vaše pomerne vyhranené názory na určité
oblasti spoločenského života, na terajšie politické zriadenie a v tom
negatívnom slovazmysle ho porovnávate s obdobím pred rokom 1989. Aký je
váš postoj k predchádzajúcemu politickému režimu?

Ja som v minulom systéme vyrástol a nemôžem odmietnuť to, čo som od
detstva, od prvých rokov života nasával. Ten systém mal aj svoje veľmi
dobré stránky. Za takúto považujem aj to, že myslel na prevažnú
väčšinu záujmov ľudí. V sociálnej, školskej a zdravotnej oblasti myslel
na všetkých. Ten systém nepoznal platenie za zdravotnú starostlivosť,
platby za školné. Ja sám som vyštudoval strednú a najmä vysokú školu a
za obed na vysokej škole sme platili 2,60 Kčs.
Myslíte si, že to bola reálna cena za ten obed?
Práveže nie, ale ten systém bol natoľko humánny, že hoci aj cena toho
obeda nebola reálna a bola znížená, ten systém dokázal vytvoriť také
rezervy, že sa študentom priplácalo na obed. O tom to je. Ten systém
priplácal ľuďom aj na zdravotnú starostlivosť. Ten systém priplácal
najmä deťom z roľníckych a robotníckych rodín, aby konečne zmenili svoje
prostredie a dostali sa kdesi inde. Dnes práve preto, že ten systém nie je,
niet ani na školstvo – treba aby si človek, ktorý chce študovať platil,
niet ani na zdravotníctvo, zložitá je situácia okolo druhého dôchodkového
piliera a ten systém, ktorý tu dnes je a 20 rokov sa nevie pomenovať, až
teraz prichádza na to, aký je hrozný. Ešte svojou činnosťou nepresvedčil,
nedal jednoducho človeku viac. V tom je tá bieda súčasného systému.
Mladí ľudia, s ktorými ste dnes absolvovali besedu si dnes určite
nebudú pamätať napríklad na nedostatok tovaru či rady pred obchodmi, zákaz
cestovať do zahraničia…

Neviem o tom. Niekoľkokrát sa síce mohlo pritrafiť, že niektorá
nedostatková komodita chýbala. Viete pomaranče sa nerodia v našich
záhradách, pomaranče treba priviezť.
Povedzme také práčky sa na Slovensku vyrábali a tiež ich bežne
v obchodoch nebolo…

Tak prežil som toho trochu viac a oči mám stále v poriadku. Ale nepamätám
si na to, aby tu bol nejaký základný alebo dlhodobý nedostatok nejakého
tovaru. To, že sa občas mohlo stať, že zásobovanie nefungovalo, to
pripúšťam. A dnes nestojíme v rade? Pritom máme veľké a moderné
obchody a prídete tam a stojíte tam niekde aj 30 minút.
Takže čisto prozaicky, kultúra nakupovania bola pred rokom 1989 na
vyššej úrovni ako dnes?

Otvorili ste tému, ktorá je úžasná. Kultúra nakupovania v tých malých
obchodíkoch, spätá ešte aj s vôňou a čistotou obchodu sa nedá porovnať
s dnešnými veľkoskladmi. Za takéto ja považujem dnešné obchodné siete.
Samozrejme, že sa snažia o čistotu, ale ja sa napríklad pri nákupoch rád
porozprávam, mám rád individuálny kontakt. Doteraz si pamätám aj vône
niektorých stropkovských obchodíkov. Ja dnes prídem do veľkého obchodu,
mne chýba kontakt s ľuďmi.
Prejdime na dôležitejšiu tému a tou je dodržiavanie ľudských
práv pred rokom 1989. Porovnajme túto oblasť spoločenského
života.

Viete, základným ľudským právom je právo na prácu. Práca človeka
zrodila. Práca ho neustále kultivuje a práve tí, ktorí nemajú prácu sa
z týždňa na týždeň zmenia. Vidíte ako chodia tí ľudia bez práce.
Prišli totiž o základný zmysel svojej existencie. Myslíte si, že tí,
ktorí hovoria, že mali porušované práva, lebo nemohli cestovať do Ameriky,
že chodili takíto smutní za socializmu? Že ich to nejako zmenilo? Takže
keď porovnáme, ktoré je základné a ktoré sekundárne právo, tak z toho
by som povedal, že prvé je právo na prácu. Samozrejme, aj právo na slobodu,
slobodné myslenie, rozhodovanie… Napríklad dnes chcú niektoré cirkevné
organizácie, aby žena nerozhodovala o tom, či si môže nechať dieťa,
ktoré očakáva. Ale čo keď je táto žena povedzme znásilnená? Čo keď je
tu taká zdravotná indispozícia, že žena môže pri pôrode zomrieť? Ja som
toho názoru, že žena by mala mať prirodzené právo na rozhodnutie, či
dieťa donosí alebo nie. Ak sa ma pýtate, ktoré z práv je hlavné a ktoré
ďalšie, tak všetko začína a končí právom na prácu. Keď máte prácu,
máte ľudskú dôstojnosť, môžete si zarobiť na reprodukciu svojho života,
života svojej rodiny, môžete sa primerane svojmu postaveniu a možnostiam sa
povedzme obliecť. A nechodiť ako tí, ktorí sa kvôli tomu, že prišli
o prácu, potulujú, pijú, bijú svoje manželky a deti, pretože sú
nešťastní.
Samozrejme, právo na prácu nemožno nikomu upierať. Ale myslíte si,
že v minulosti mali všetci rovnaké právo na prácu? A myslím hlavne na
tých, ktorí kvôli tomu, že mali iný politický názor o právo na prácu
prichádzali.

Právo na prácu bolo všeobecne známe, nielen v deklaráciách, ale
v istých prípadoch bolo aj sankcionované. Boli sankcie za to, že niekto
nepracoval. Pravda je, že vo vypätých, veľmi vypätých situáciách, najmä
po roku 1968 sa pod vplyvom zmenenej politickej situácie a požiadaviek na
očistu politického života od tzv. neprajníkov socialistického smerovania
ČSSR uplatnil mimoriadny, nespravodlivý prístup a časť ľudí bola
politicky diskriminovaná. To treba tiež otvorene povedať a je to jedna
z veľmi vážnych chýb. Rovnako je chybou, že celospoločensky sa hovorilo
o postihu zhruba 40 tisíc ľudí a ako sa dozvedáme z faktov, je tento
počet v skutočnosti niekoľkonásobne vyšší. Samého ma to ako človeka,
ktorý študoval a neustále študuje niečo nové trápi, že to nebolo
povedané do dôsledkov a presne. Áno boli chvíle, kedy sú v štáte
vypäté situácie a vedúci predstavitelia, ktorí toto celé strážia a
usmerňujú, voči niektorým protisocialisticky zmýšľajúcim občanom
uplatnili takýto prístup. Ale treba povedať, že išlo o jav prechodný.
Napríklad nikdy sa to potom nevzťahovalo do dôsledkov na ich deti. Hľadali
sa spôsoby, aby ten človek svoj postoj nejakým spôsobom zmenil. Ja
v samotnom Stropkove poznám niektoré rodiny, napríklad Cichých. Práve
preto, že som bol jedným zo žiakov pána Cichého, práve preto som sa mu
snažil pomôcť ako som mohol.
A teraz keď boli poprevratové situácie a prišiel nový režim, čo
myslíte, prečo som asi odišiel z univerzity? Myslíte, že som sa sám
rozhodol odísť od svojich študentov, ktorých som mal rád? Dnes si nikto
nespomenie, že okrem vedeckého ateizmu, ktorý tvoril len desatinu učiva, som
vyučoval aj dejiny filozofie, slovenskú filozofiu a podobne. Proste dnes som
vnímaný len ako učiteľ vedeckého ateizmu, pritom to bol len jeden
z predmetov, ktorý sa na univerzite vyučoval. A vytvárajú tlak, ako keby
vedecký ateizmus bol neviem aká čertovina. Veď ho vyučujú aj v Ríme. Bol
to práve Vatikán, ktorý vydal encyklopédiu vedeckého ateizmu.
Založili ste si však vlastný inštitút a nikto vám v tom
nebránil.

Takto, bránil aj nebránil. Pretože môžete si všeličo otvoriť. Slovne
vám nikto nebráni, ale nie sú na to reálne možnosti. Veď 27 % ľudí
v našej spoločnosti hladuje. Deti nemajú čo jesť. Chodia hladné. Videl
som to, čo ešte nikdy v živote – ľudí ako vyberajú z kontajnerov a
to, čo tam ostatní vyhodia, takto dávali do seba. Mám o tom fotografie.
Hovoríme teraz o Slovensku?
O Slovensku, o Prešove…
To nemyslíte vážne…
Mám o tom fotografiu.
Takže podľa vás 27 % ľudí na Slovensku hladuje?
Pán redaktor, nechcem s vami konfrontačne. O čísle 27 % hovoríme ako
o hranici chudoby na Slovensku. Dávnejšie som bol pozvaný prednášať na
jednu konferenciu o miere chudoby. A mal som príspevok a používal som
číslo 21 %. A teraz sa dozvedám, že sa to pohlo smerom vyššie. Pohybuje
sa to teda v okruhu plus mínus 25 %.
Ako vy definujete chudobu?
Pri definícii chudoby treba vychádzať zo životného minima. V Afrike je za
chudobného považovaný každý, kto nezarobí denne viac ako dva doláre. Ale
jednoducho, v našich podmienkach za človeka, ktorý nie je chudobný, by bolo
možné považovať takého, ktorého plat sa priemerne pohybuje, vzhľadom
k cenám, kdesi na úrovni 20 tisíc korún. Ak má platiť nájom, ak má
bývať vo vlastnom, ak má platiť energie, ak má dieťa. Môj odhad je teda
takýto. Pod 20 tisíc korún sa človek dostáva do toho, že to, čo má, čo
prijíma, musí za chvíľu odovzdať a musí šetriť. A ešte som zabudol
povedať: Koľko takých ľudí v Stropkove poznáte, čo má väčší príjem
ako 20 tisíc. Sám ho nemáte. Takže tak sa stalo, že stredné vrstvy –
novinári, učitelia, sa dostávajú do hospodárskych problémov. Musia sa
krútiť a berú aj tri zamestnania. Je predsa nemysliteľné, aby jeden kočík
pre dieťa stál 15 tisíc korún. Aby ste nemohli zohnať pre dieťa
lacnejšiu výbavu. A toto potrebujem povedať.

obrazek
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter