Pani Júlii Jagerskej zachránila život transplantácia srdca

„Najzložitejšie je vyrovnať sa so skutočnosťou, že človeku v hrudi
bije cudzie srdce.“

Národný ústav srdcových a cievnych chorôb v Bratislave si 20. marca
pripomenul 10. výročie prvej úspešnej transplantácie srdca na Slovensku.
Za ten čas vrátili slovenskí špecialisti do života 99 pacientov, medzi
nimi aj pani Júliu Jagerskú zo Stropkova. Bola v poradí štrnástou
pacientkou v republike a vôbec prvou v okrese Stropkov a Svidník, ktorá
túto náročnú operáciu podstúpila. V roku 1998 prekonala silný infarkt
myokardu. V tom čase však ešte netušila, že v jej hrudi raz bude biť
srdce iného človeka…

Kedy ste sa dozvedeli, že jedinou šancou na záchranu vášho
života je transplantácia?

Po infarkte som ležala vo svidníckej nemocnici, odkiaľ ma previezli do
Košíc. Po komplexnom vyšetrení lekári zistili, že moje srdiečko je
schopné pracovať len na 13 %, preto mi odporúčali transplantáciu srdca.
Následne poslali žiadosť do Slovenského ústavu srdcových a cievnych
chorôb (terajší NÚSCH) v Bratislave, odkiaľ ma o 14 dní predvolali na
ďalšie komplexné vyšetrenie. Tam overili diagnózu a keďže ich závery
boli zhodné s tými z Košíc, zaradili ma do transplantačného cyklu.
Padlo teda rozhodnutie, že transplantácia je nevyhnutná. Aké
boli vaše pocity?

Už v Stropkove mi MUDr. Melník hovoril, že moje srdce je veľmi slabé a
môže vypovedať službu napríklad aj pri silnejšom kýchnutí. Vedela som,
že transplantácia je jediná šanca, ako žiť ďalej. Aj profesor Fischer mi
priamo povedal, že moje srdiečko je úplne zničené. Keď mi oznámili, že
sa našiel vhodný darca, jednoducho ma pripravili na operáciu a povedali mi,
aby som sa nebála. Vlastne na obavy a strach vtedy ani nebol čas.
Potenciálnych darcov je nedostatok, na druhej strane ľudí, pre
ktorých je jedinou šancou na prežitie transplantácia, pribúda. Ako dlho ste
čakali na nové srdiečko?

Čakala som deväť mesiacov a celý ten čas som ležala v Bratislave.
V súčasnosti, keďže v zdravotníctve nie je peňazí nazvyš, čakajú
pacienti doma na mobile. Keď sa nájde vhodný darca, sú s tým ihneď
oboznámení a prídu na operáciu. Po deviatich mesiacoch, presne 18. júna
1999, pre mňa našli vhodného darcu. Operoval ma Doc. MUDr. Viliam Fischer
Csc., vtedajší prednosta Kliniky srdcovej chirurgie Slovenského ústavu
srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Bezprostredne po transplantácii
som ležala v špeciálnej presklenej miestnosti, kde mal prístup len lekár a
jedna sestrička, mesiac som sa ešte zotavovala na transplantačnom oddelení.
Mala som tak trochu šťastie v nešťastí, pretože som ešte vtedy
nedovŕšila vek 60 rokov. Pacientov nad touto vekovou hranicou už
netransplantujú. Ohraničený je aj vek potenciálneho darcu. Ten je
42 rokov.
Zdravý človek si nevie ani len matne predstaviť pocity pacienta,
ktorý sa odrazu zobudí a v hrudi mu bije cudzie srdce…

Mala som veľmi zmiešané pocity. Často som sa stretla s tým, že pacienti
s transplantovaným srdcom pri rozhovoroch s novinármi hovoria, že po
operácii mali dobré pocity. Nie je to celkom tak. Každý jeden človek,
ktorému transplantovali srdce, má po operácii pocit, že má v tele niečo
cudzie. Presne to isté som cítila aj ja. Potom sa s tým človek musí
naučiť žiť.
Transplantácia je nepochybne obrovská záťaž aj na
psychiku…

S psychológmi sme komunikovali už počas tých deviatich mesiacov čakania na
transplantáciu. Pomáhali nám aj po operácii a aj teraz, keď chodím na
pravidelné kontroly do Bratislavy, je tam stále psychológ, s ktorým
komunikujeme. Je to veľmi potrebné, pretože nie každý sa dokáže psychicky
vyrovnať s tým, že mu v hrudi bije cudzie srdce.
Vaše telo nové srdce prijalo. Stáva sa však, že organizmus
cudzí orgán odmietne…

Nepoznám presné štatistiky, ale mala som jednu dobrú kamarátku a
32-ročného kamaráta, ktorí neprežili, pretože ich telá nový orgán
neprijali. Pamätám sa, že keď čakali na transplantáciu, strašne sa báli.
Už len pri pomyslení, že by mali mať v hrudi cudzie srdce, plakali. Už
vopred ho podvedome odmietali. Ani jeden z nich neprežil. Úspešnosť
transplantácie vo veľkej miere ovplyvňuje psychika pacienta. Keď je človek
psychicky vyrovnaný, keď vnútorne to nové srdce s vďakou prijme, je oveľa
väčšia šanca, že to srdce prijme aj telo. Ak sa tomu človek podvedome
bráni, bráni sa aj telo.
Ako sa zmenil váš život, a najmä jeho kvalita, po
transplantácii?

Bezprostredne po nej som chodila na kontroly dvakrát do mesiaca, neskôr už
iba raz, potom každé tri mesiace, každých šesť mesiacov a teraz chodím na
kontrolu raz za rok. Robia mi tam komplexné vyšetrenia a posúdia zdravotný
stav. Do konca života musím užívať imunosupresíva. To sú lieky, ktoré
potláčajú imunitné reakcie tela, aby neodmietlo cudzí orgán. Tým pádom
mám oslabenú imunitu, takže si musím dávať pozor, aby som neochorela.
Nesmiem navštevovať miesta s veľkou koncentráciou ľudí, ale ani
priestory, kde sa fajčí. Ďalší liek, ktorý je nevyhnutný na to, aby
srdiečko dokázalo biť, musím užívať každé ráno a každý večer. Inak
po transplantácii nepociťujem žiadne obmedzenia. Pred transplantáciou som
nedokázala vyjsť ani na druhé poschodie, kde bývam. Teraz v pohode,
dennodenne, za každého počasia urobím 4 km okolo Bokše. Musím sa
udržiavať v kondícii, pretože lieky, ktoré beriem, spôsobujú úbytok
svalovej hmoty a rýchla chôdza je ideálny spôsob, ako tomu zamedziť.
Môžem povedať, že po transplantácii sa mi výrazne zlepšila kvalita
života.
Spomínali ste, že človek sa musí vyrovnať s tým, že má
v tele cudzie srdce. Veľa vašich myšlienok určite smerovalo aj
k darcovi…

Samozrejme, je to ľudské a úplne prirodzené, že človek premýšľa o tom,
čie srdce mu bije v hrudi. Totožnosť darcu je však pre transplantovaného
pacienta tabu. Lekári vám povedia len to, či máte srdce muža alebo
ženy.
Objavili sa názory, že s darovaným orgánom prechádza na
príjemcu aj časť osobnosti darcu. Aká je vaša skúsenosť?

Lekári tvrdia, že to nie je pravda, ale ja osobne viem, hoci som nepoznala
darcu, že som sa po transplantácii povahovo trochu zmenila. Niekedy som bola
ústupčivejšia a miernejšia, teraz som naopak oveľa ráznejšia napríklad
pri presadzovaní svojich názorov.
Bez podpory rodiny by človek obrovskú fyzickú a psychickú
záťaž, ktorú so sebou takáto náročná operácia zákonite prináša,
zrejme nezvládol. Kto vás najviac podržal?

Jednoznačne manžel. Pomáha mi stále, aj o domácnosť sa teraz z väčšej
časti stará on. Bezprostredne po operácii mi pomáhali aj dcéry. Nemohla som
do ruky zobrať napríklad žehličku, ani iný elektrospotrebič, nesmela som
mať pri sebe ani mobil. Ten nenosím ani teraz.
Len nedávno ste sa vrátili z Bratislavy, kde sa uskutočnilo
stretnutie pri príležitosti 10. výročia vykonania prvej úspešnej
transplantácie srdca na Slovensku. Aké to bolo?

Stretli sa tam lekárske kapacity, minister, transplantovaní pacienti zo
susedných Čiech a slovenskí pacienti. Toto podujatie sa nieslo
v priateľskej atmosfére, bolo to veľmi príjemné. V noci 21. marca, teda
deň po tomto stretnutí, transplantovali v Národnom ústave srdcových a
cievnych chorôb jubilejného stého pacienta.
Spomínali ste, že vás operoval profesor Fischer. Ako by ste tohto
skvelého kardiochirurga charakterizovali?

Profesor Fischer má k pacientom veľmi ľudský prístup. Je veľmi šikovný
a musím povedať, že aj ohromný fešák. (úsmev) Pacient je preňho v prvom
rade človek, ktorý potrebuje pomoc. Bez ohľadu na postavenie alebo majetkové
pomery.
K transplantáciám a darovaniu orgánov majú ľudia rôzne
postoje. Je to veľmi citlivá téma a určitá skupina ľudí sa najmä
k darovaniu orgánov stavia odmietavo…

Záleží od konkrétneho človeka, aký postoj k tejto problematike zaujme.
Mnohí ľudia majú rôzne, či už náboženské alebo iné predsudky najmä
voči darovaniu orgánov. Možno by sa ich uhol pohľadu zmenil, keby sa niekedy
oni sami, alebo niekto blízky, ocitol v ohrození života a jedinou šancou na
prežitie by bola transplantácia.
Na záver prajem sympatickej a optimisticky naladenej pani Jagerskej
pevné zdravie a ďakujem za ochotu a ústretovosť, ktorú prejavila pri zrode
tohto rozhovoru.

obrazek
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter