Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Pani Edita Fedorková spomína na Vianoce svojho detstva

„Stropkov vyzeral ako po iné dni v roku, žiadna vianočná výzdoba tu
nebola.“

Vianoce. Sviatky pokoja a mieru, oslava narodenia Spasiteľa. Ich podstata
akoby v tejto zrýchlenej a najmä nadmieru konzumnej dobe zanikala pod hŕbou
okázalých darčekov a stolmi prehýbajúcimi sa pod dobrotami od výmyslu
sveta. Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi boli iné. Po materiálnej stránke
chudobnejšie, po tej duchovnej naopak, bohaté. Pani Edita Fedorková ich má
ešte aj dnes v živej pamäti. Ďakujeme, že nám na krátku chvíľu
dovolila vstúpiť do spomienok na Vianoce svojho detstva.

Čakanie na Ježiška
Asi do veku 10 rokov som Vianoce prežívala najintenzívnejšie, pretože
dovtedy sme verili, že stromček a darčeky nosí Ježiško. Minule ma napadlo,
že čoskoro sú Vianoce, ja nemám ešte nič pripravené a dni strašne
rýchlo utekajú. Vtedy to bolo opačne. Dni sa vliekli a my sme počítali,
koľkokrát sa ešte vyspíme, kým budú Vianoce. Naša viera v Ježiška bola
neotrasiteľná. Niekedy som dostávala staršie hračky po bratovi, alebo
starú bábiku, ktorá nemala dobré vlasy, alebo už neklipkala očami. Tieto
veci sa dali na Mikuláša do okna a my sme verili, že ich vzali anjeliky do
neba, opravili ich a na Vianoce nám ich ako nové dali pod stromček. Hoci to
dnes vyznieva úsmevne, my sme tomu verili. To bolo na Vianociach
najkrajšie.
Vianočné ozdoby vlastnej výroby
Salónky sa nedali kúpiť v obchode, vyrábali sme si ich sami. Tie
fondánové sa robili tak, že sa cukor rozpustil na hustý sirup a keď sa
ťahal z lyžice a vytváral akúsi nitku, masu bolo potrebné rýchlo miešať
až dobiela. Dávali sa do nej rôzne príchute, potom sa hustý sirup vylial na
nejakú dosku a keď vychladol, narezali sa kocky. V tej dobe sa dali zohnať
biele aj farebné papieriky či staniol. Salónky sme krásne zabalili a
uviazali na nich nitku. Okrem toho, že krásne vyzerali, aj výborne chutili.
Robili sme aj čokoládové kolekcie. Príprava bola jednoduchá –
rozpustená čokoláda sa naliala do formičiek, a keď stuhla, obaľovali sme
ju do farebného staniolu. Z farebných papierov a staniolu sme vyrábali aj
rôzne ozdoby a reťaze. Vianočné gule sa dali kúpiť vo väčších mestách
a v tej dobe to bola veľká vzácnosť.
Prvý vianočný stromček v Stropkove
Môj ujo bol v období prvej svetovej vojny v Amerike. Krátko po vojne
prišiel domov a zo zámoria priniesol do Stropkova jednu novinku. Vianočný
stromček. Takže moji rodičia mali jeden z prvých vianočných stromčekov
v meste. Pamätám sa, že sme mali stále stromček vysoký až po plafón.
Boli to vždy krásne strieborné jedličky, ktoré nám po niekoľko rokov
posielali poštovým autobusom z Bardejova. Samozrejmosťou nebol ani stojan na
vianočný stromček. Nám ho vyrobili v klampiarstve u pána Vidličky. Ale
v chudobnejších rodinách viseli stromčeky zo stropného trámu, pretože
stojan každý nemal. A viseli dostatočne vysoko, aby z nich deti nemohli
oberať ozdoby. V chudobnejších rodinách sa do staniolu balili upečené
bobaľky alebo kockový cukor a takýmito ozdobami sa zdobil stromček. Tieto
ozdoby sa nemohli zjesť, pretože sa odkladali na ďalšie Vianoce. Ani my sme
si zo stromčeka nemohli nič vziať, to by bol veľký hriech. Toto pravidlo
sme dodržiavali a tešili sme sa len z pohľadu naň. Milovali sme vôňu
sviečok a prskaviek. Kolekcie a salónky sme mohli zjesť až po Troch
kráľoch.
Anjelské vlasy a iné zázraky
Vianočný stromček zdobila naša mamička, no my sme žili v tom, že ho
celý aj s ozdobami nosí Ježiško. Všetky tie ozdoby sa dali na okno a
verili sme, že ich anjeli vzali do neba, tam vyzdobili stromček a doniesli
nám ho naspäť. Pamätám sa, že bol ozdobený aj tzv. anjelskými vlasmi,
ktoré boli dosť nebezpečné. Keď sa ich človek dotkol, jemné vlákna sa
zarezávali do pokožky, čo bolo veľmi nepríjemné. Elektrické žiarovky
vtedy neexistovali, stromček rozžiarili ozajstné sviečky upevnené na
štipcoch. Rozhoreli sa až na Štedrý večer. Kým sme čakali na ten
čarovný okamih, keď sa v izbe objaví stromček, nemohli sme vstúpiť dnu.
Rodičia nám hovorili, že by sme mohli vyplašiť anjelov, ktorí ho
prinášajú.
Jedno sa nezmenilo: deti sa tešia hlavne na darčeky
Ježiško nám nenosil také honosné dary, ako deťom dnes. Asi ako
štvorročná som dostala kolísku pre bábiky, ktorá bola taká veľká, že
som sa do nej vmestila aj ja, tak sme sa v nej s bratom kolísali. Veľmi som
túžila po bábike z kaučuku a keď som chodila asi do piatej triedy, aj som
si ju pod stromčekom našla. Od obchodníka s látkami kúpili moji rodičia
aj vzorky látok, z ktorých som potom šila bábike šaty. Raz som dokonca
dostala hodinky. Najvzácnejším darčekom však pre mňa ostala bábika.
Dodnes ju mám odloženú. Tá bábika bola poslednou hračkou, ktorú som na
Vianoce dostala. Až do piatej triedy som verila, že stromček a darčeky nosí
Ježiško. Potom prišla vojna, ilúzia sa postupne vytratila a mne bolo
strašne smutno, pretože Vianoce už nikdy neboli také čarovné, ako
predtým. A ešte niečo. V čase môjho detstva patrili Vianoce výlučne
deťom. Rodičia sa navzájom vôbec neobdarovávali.
Tichá noc, svätá noc
Vianoce sme stále prežívali veľmi intenzívne. Na Štedrý večer sa
najskôr zazvonilo, zapálili sa prskavky alebo sviečky na stromčeku,
zaspievali sme si Tichú noc a pri stole sme sa pekne pomodlili. Otec nám
urobil medové krížiky na čelo a každému zaprial niečo pekné. Naše
štedrovečerné menu pozostávalo z bielej oplátky s medom a cesnakom. Tento
pokrm symbolizoval, že v živote nie je všetko len sladké, ale občas treba
zakúsiť aj to horké. Potom nasledovala kyslá kapustová polievka s hubami,
samozrejme bez klobásky, pretože sme dodržiavali pôst. Tá sa tam dodala až
na druhý deň. Do tejto polievky sme si natrhali posúch upečený len z múky
a vody. Ďalším chodom bol vyprážaný kapor. Zemiakový šalát sa vtedy
nerobil, ako prílohu sme mali zemiakové pyré alebo ryžu a zo zemiakov
zmiešaných s vajíčkom a múkou mamka urobila cesto a vytvarovala z neho
mrkvičky, ktoré vypražila v trojobale. K tomu sa ešte dala kôpka
pražených húb. To všetko boli prílohy k rybe. Tretím chodom boli bobaľky
s makom a štvrtým pirohy s lekvárom. Na Vianoce sme mali aj pomaranče,
banány, figy, datle, mandarínky, ale toto bolo veľmi vzácne. V obchode sa
cudzokrajné ovocie počas roka nedalo kúpiť. Len pred Vianocami ho
objednával jeden stropkovský obchodník a dalo sa zohnať ešte v židovskej
bodege, kde sa predávali rôzne delikatesy.
Soľnička pre mamičku
Je veľmi zaujímavé, že hoci sme verili, že stromček aj darčeky nosí
Ježiško, približne vo veku desať rokov sme s bratom kúpili darček svojej
mamičke. Brali sme to tak, že dospelým Ježiško nič nenosí, tak to musíme
zariadiť my. Oteckovi nás nenapadlo niečo kúpiť, takže darček dostala len
mamička. Kúpili sme jej takú drevenú soľničku a bol to vôbec prvý
darček, ktorý sme na Vianoce kúpili.
Po zotmení prišiel čas koledníkov
Po slávnostnej večeri sme spievali koledy, rozprávali sa rozprávky, alebo
sme hrali nejakú spoločenskú hru, ktorú sme dostali pod stromček. Hneď po
zotmení začali po domoch chodiť koledníci. Väčšinou to boli chudobné
rómske deti. Vždy sme mali pre nich nachystané drobné, pretože chceli len
peniaze. Dávali sme každému koledníkovi do ruky dvadsaťhaliernik, za ktorý
sa dalo vtedy kúpiť kopec cukríkov. Haliere mali niekedy takú cenu, akú
budú mať po zavedení eura centy. Chodilo k nám veľmi veľa koledníkov,
pretože oni si medzi sebou odovzdávali informácie, v ktorej rodine dostanú
štedrú výslužku.
Na polnočnú omšu deti nechodili
V čase môjho detstva deti na polnočné omše nechodili. Neexistovali ešte
klasické pančuchy a dievčatá vôbec nechodili v nohaviciach. Mali sme len
pančuchy po stehná, na nich sukničky po kolená, nie veľmi hrejivé
kabátiky a podobné to bolo s topánkami. Na polnočnej omši by sme úplne
premrzli, preto sme sa jej ani nezúčastňovali. Pravdupovediac, veľmi nás to
ani nelákalo.
Stropkov vyzeral ako po ostatné dni v roku
V súčasnosti je celé mesto vysvietené, na Hlavnej ulici aj vo výkladoch
svieti vianočná výzdoba, na námestí stojí veľký vianočný stromček.
V čase môjho detstva nič podobné neexistovalo. Stropkov vyzeral ako
v ktorýkoľvek iný deň v roku, žiadna vianočná výzdoba tu nebola.
Umelé stromčeky a koledy z CD-čka
Keby boli Vianoce neviem aké chudobné, pre dieťa ostanú navždy tými
najkrajšími a najčarovnejšími. Ilúzia Vianoc totiž patrí k detstvu. To
pravé čaro týchto sviatkov však dokážu vytvoriť len rodičia, ktorí ich
pripravia s láskou, bez stresu a zhonu. Pre nás bolo najdôležitejšie, že
oslavujeme narodenie Ježiška. Dnes je všetko o darčekoch, Santaklausoch,
o reklamách v obchodoch. Neviem prečo ľudia, ktorí po stáročia
prechovávali tradíciu Ježiška, preberajú cudzie tradície a cudzie symboly
týchto sviatkov. Napríklad spomínaných Santaklausov. Živé stromčeky
nahradili umelé, koledy sa nespievajú, ale púšťajú z CD-čka.
Nepochybujem, že v mnohých rodinách sú Vianoce ešte stále krásne, len
mám pocit, že ich duch sa v súčasnosti akosi vytráca.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter