Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Otec Mikuláš Tressa hovorí o svojej kňažskej službe a o najhlbšom zmysle Vianoc

obrazek„Mal som veľké
plány a Boh ich od základu zmenil. Som Mu za to veľmi vďačný.“

Posledné dvojčíslo Spektra by sa dalo nazvať aj vydaním vianočným.
Zostavujeme ho vždy v období, keď vrcholia prípravy na najkrajšie sviatky
roka. Už niekoľko rokov je dobrým zvykom priniesť našim čitateľom
rozhovor o Vianociach s kňazom, duchovným, jednoducho s človekom, ktorý
ich podstatou žije, ktorý narodenie Ježiša bezprostredne cíti a slávnu
zvesť, ktorá zmenila chod dejín, tým najľudskejším spôsobom
sprostredkováva veriacim. Otec Mikuláš Tressa, predstavený Kláštora
redemptoristov v Stropkove, pôsobí v našom meste už 13 rokov. Rodák
z Bardejova tu začínal ako kaplán, neskôr sa pod vplyvom vážnych
životných okolností vydal na cestu misionára. Ale nepredbiehajme…

Kedy sa v mladom človeku, ktorý má celý život pred sebou,
zrodilo presvedčenie, že jediným zmyslom jeho života sa stane služba
Bohu?

Najskôr som študoval filozofiu v Krakove, potom som pokračoval v štúdiu
teológie v Tuchove. Odtiaľ som odišiel na misiu na teologickú univerzitu
Urbaniana v Ríme. Veľmi som túžil stať sa profesorom teológie, v jednom
okamihu však Boh zmenil všetky moje plány. Len deň po vysviacke som mal
vážnu autohaváriu, ktorá od základu zmenila môj život. Keď sa na tieto
udalosti pozerám s odstupom času, som veľmi šťastný, že Pán to zariadil
tak, že som sa stal misionárom, alebo, ako to my nazývame – ľudovým
misionárom. Naším poslaním je chodiť po farnostiach a vykonávať ľudové
misie.
Ešte predtým, ako ste začali študovať teológiu, ste boli
úspešným vrcholovým športovcom…

Je zvláštne, že práve dnes, 16. decembra, keď robíme tento rozhovor,
oslavujem výročie svojho obrátenia, ktoré sa odohralo presne 16. decembra
1983. Ako bežec na lyžiach som mal vtedy tesne pred kvalifikáciou na
Majstrovstvá Československa, resp. na ďalšie preteky. Keby som sa bol vtedy
kvalifikoval, mohol som sa dostať aj na majstrovstvá sveta. Lenže počas
tréningu som spadol na lyžiach a utrpel úraz. Vzali ma do nemocnice a tam
som, pamätám si to presne, bolo to 16. decembra o druhej ráno, prežil
intenzívny moment obrátenia k Bohu. Ležal som na posteli a mal som pocit,
že Boh ma veľmi sklamal, pretože tým úrazom mi vlastne zobral celú
bežeckú kariéru. Pamätám si, že som sa modlil k Panej Márii, hovoril som
jej: „Ty si tá, ktorá si matkou bolestnou a plačeš. Aj ja plačem vo
svojom srdci, lebo Tvoj Syn ma opustil, Tvoj Syn ma zradil.“ Presne takto som
svoju krivdu vtedy prežíval. Odrazu som niekde v hĺbke srdca počul hlas:
„Nie, Môj Syn ťa miluje.“ Bolo to tak silné, že som sa po prvýkrát
v živote začal modliť k Ježišovi ako k tomu, ktorý ma skutočne miluje
a ktorý mi chce dobre. A vtedy som niekde v hĺbke duše začul hlas:
„Miki, poď za mnou.“ Nechal som všetko tak, už som nepokračoval
v športovej kariére, lyžoval som už len pre radosť a naplno som sa oddal
túžbe byť kňazom. Cítil som, že toto je moje poslanie.
Z toho, čo ste doposiaľ povedali vyplýva, že viera vás
sprevádzala dávno predtým, ako ste sa rozhodli pre službu
Bohu…

Áno, bol som veriaci. Pochádzam z učiteľskej rodiny – obaja rodičia
boli učitelia, ale obaja moji dedkovia aj pradedko boli kňazmi, takže za
totality sme s rodičmi chodili do chrámu tajne. Hoci som sa pokladal za
veriaceho, nemal som s Bohom v úzkom slova zmysle osobný vzťah. Až
v spomínanej nemocnici som prežil to intenzívne spojenie s Bohom, až vtedy
som pocítil, že Boh ma úprimne miluje.
V čase, keď ste sa rozhodli pre kňažské povolanie, zúril
v našej krajine komunizmus. Zrejme nebolo jednoduché vydať sa cestou
božieho služobníka…

Hoci som bol pevne rozhodnutý stať sa kňazom, pravdu povediac som netušil,
ako toto svoje predsavzatie zrealizovať. Plánoval som emigráciu do Kanady, do
Ríma, ale ani jeden útek nevyšiel. V 89. roku ma na Rysoch dokonca zatkli,
pretože som prenášal náboženskú literatúru. Väznili nás len jeden deň,
vyšetrovali nás, ale stal sa zázrak a zakrátko nás prepustili. V tej dobe
totiž medzi ČSSR a Vatikánom prebiehali rozhovory smerujúce k nadviazaniu
nových kontaktov. Zreteľne som počul telefonát, keď naši väznitelia
telefonovali s prezidentom Husákom a ten usúdil, že by nebolo vhodné
väzniť nás práve v čase, keď tieto rozhovory prebiehajú. O našom
uväznení vtedy informovali na Slobodnej Európe aj v Hlase Ameriky. Zakrátko
prišla Nežná revolúcia. Aj tieto udalosti boli pre mňa jedným z dôkazov,
že Boh sa o mňa skutočne stará a nenechá ma len tak.
Službu Bohu ste zrejme od začiatku vnímali ako vznešené poslanie,
zároveň ste však museli tušiť, že nebude jednoduché vzdať sa všetkých
svetských radostí a starostí. Boli ste na túto skutočnosť
pripravený?

Absolútne nie. Hoci mám obidvoch dedkov a pradedka kňazov a mal som možnosť
vidieť, čo kňažstvo vlastne znamená, nebol som pripravený na život
rehoľníka a už vôbec nie misionára, pretože moji kňažskí predkovia boli
ženatí. Niekedy sa tak pousmejem, že Boh je úžasný, pretože veci otvára
postupne, pomaličky. Keby človek vopred vedel, čo všetko ho čaká,
s akými problémami bude musieť zápasiť, ľudsky by sa tohto poslania bál
a možno by sa nikdy nestal kňazom. Dnes už viem, že kňažská služba je
božia milosť. Niekoľkokrát ma postihli vážne choroby, deň po vysviacke
som mal vážnu autohaváriu a hrozilo, že ostanem na vozíčku. Bol som
v podstate mladý chalan, bolo to ťažké a stále som sa pýtal –
prečo?
Nenaštrbila vážna autohavária vaše kamarátstvo
s Bohom?

Nie. Skôr naopak. Toto bola najkrajšia fáza môjho života s Bohom. V tom
utrpení, v tej neistote, keď som nevedel, čo so mnou bude, v nenaplnenej
túžbe pokračovať v štúdiu v Ríme a urobiť si doktorát, som bol stále
s Ním. Mal som veľké plány a Boh ich od základov zmenil, za čo som Mu
nesmierne vďačný. Neviem, ako by sa bol môj život vyvíjal, keby sa mi
splnili všetky sny a plány, jedno však viem isto – som šťastný, že som
mal dostatok viery a odvahy nasledovať Boží plán a že som sa stal
misionárom…
Ako vnímate dnešnú spoločenskú a sociálnu situáciu? Máte pocit,
že si ľudia dokázali uchovať aspoň kúsok svojej duchovnej
podstaty?

Pracujem aj s ľuďmi z vysokých spoločenských a podnikateľských kruhov a
veľakrát mám pocit, že sú duchovne chudobnejší ako tí materiálne
chudobní. Ako hovorila matka Tereza, boháči sú neraz veľmi chudobní
srdcom. Na druhej strane materiálna chudoba je veľmi ťažká. K chudobným
ľuďom mám veľmi blízky vzťah možno aj preto, že mi dal Boh meno
Mikuláš. Snažím sa, či už materiálnym alebo iným spôsobom, pomáhať
práve týmto ľuďom. Pre deti z chudobných rodín robím napríklad
duchovné cvičenia spojené s lyžovačkou. Ako bývalý lyžiar ich učím
lyžovať. Tieto deti totiž nikdy nemali možnosť niečo podobné sa naučiť.
Ich rodičia si nemohli dovoliť kúpiť im lyže alebo zaplatiť lyžiarsky
výcvik. Ja mám niekoľko sád lyží a tie im požičiavam. Z niektorých
z týchto detí sú dnes už dospelí ľudia, ktorí majú vlastné rodiny a
teraz pomáhajú oni mne. Sponzorujú moje aktivity, odovzdávajú desiatok
z peňazí, ktoré zarobia, aby som mohol v duchovných cvičeniach spojených
s lyžiarskym výcvikom pokračovať, aby sa aj iné deti z chudobných rodín
mohli naučiť lyžovať tak ako oni.
Organizovali ste aj duchovné cvičenia pre deti tzv. spoločenskej
smotánky…

Pre deti politikov a milionárov som robil duchovné cvičenia na hvezdárni
v Roztokoch. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť, pretože tie deti boli
neskutočne chudobné na lásku. Vtedy som pochopil, že možno práve tieto
deti najviac potrebujú podobné aktivity. Spomínané duchovné cvičenia boli
určené výlučne chlapcom a boli zamerané na športové hry, telesnú
zdatnosť, robili sme tam vojenské výcviky, nočné hry s hľadaním pokladu.
Tým deťom stačí troška lásky, úcty a dôvery a stávajú sa z nich iní
ľudia. Bohatí a úspešní absolútne nemajú čas na svoje deti. Chlapci sa
prekonávali, podávali ohromné fyzické výkony. Keď sme potom záznam
z duchovných cvičení púšťali na videu ich rodičom, nespoznávali
vlastné deti, pretože tieto kvality u nich nikdy nedokázali prebudiť.
Jednoducho ich rozmaznávali. Bol tam napríklad chlapec, ktorý odmietol jesť
na raňajky chlieb s maslom a džemom, lebo doma bol zvyknutý na iné dobroty.
Tak som mu povedal, že buď sa prispôsobí, alebo bude hladovať. Na druhý
deň s chuťou zjedol aj ten chlieb. Doma bol totiž zvyknutý na to, že keď
si dupne, mama mu znesie aj modré z neba.
Plynule sme prešli až k výchove. Čo v tejto súvislosti pokladáte
za najväčší kameň úrazu?

Jednoznačne nedostatok lásky v rodine, ktorý sa často vynahradzuje tzv.
opičou láskou. Rodičia dajú dieťaťu po materiálnej stránke úplne
všetko a nič od neho nevyžadujú. Pamätám si, ako mi trinásťročný
chlapec, syn vysokopostaveného politika rozprával, že sa chcel s nejakým
problémom zveriť otcovi, ten však prišiel z nejakej schôdze unavený a
jednoducho naňho nemal čas. Maximálne sa opýtal, akú známku syn dostal.
Lenže to dieťa sa chcelo s otcom rozprávať o dozrievaní, o osobných
veciach, ktoré nechcelo preberať s kamarátmi, s cudzími ľuďmi. Otec
jednoducho nemal čas.
Blížia sa Vianoce, a hoci sa ich duchovný rozmer stále zdôrazňuje,
v tom predsviatočnom zhone a naháňaní sa za darčekmi akosi stále
zaniká…

Vianoce sú jedine o dieťati, ktoré sa volá Ježiš. Jedine o Bohu, ktorý
sa volá Emanuel, teda Boh s nami. Teraz pred Vianocami som mal také
stretnutie s deťmi a pýtal som sa ich, čo je na Vianociach
najdôležitejšie. Začali rozprávať, že darčeky, rôzne jedlá a podobne,
až jedno dievča, volá sa Miška, povedalo, že najdôležitejšie je to, že
Boh je s nami. A toto je vlastne jediné posolstvo Vianoc. Otázka znie, či
aj my chceme byť s ním. Pred 2000 rokmi sa narodil Boh. Prišiel na tento
svet kvôli nám, aby nás vykúpil a spasil. Dôležité je to, že Boh sa
narodí tak či tak. On jednoducho príde. Záleží len od nás, či Ho
prijmeme do svojho života, či naozaj veríme tomu, že nás miluje a prináša
nám spásu. Pokračovaním Božieho narodenia je smrť Ježiša na kríži a
jeho vzkriesenie. Vianoce sa vlastne ani nedajú oddeliť od smrti Ježiša a
jeho vzkriesenia. Na ikonách, ktoré máme vo východnom obrade, je Ježiš
zobrazený uložený v temnej jaskyni. Tá temnota predstavuje hriech, zlo. Boh
sa rodí kvôli hriechu človeka. Boh – dieťa je zabalený v rubášoch,
ktoré sa používajú pri pohrebe človeka. Je tam akoby v hrobe, v jaskyni.
Aby priniesol človeku spásu, aby človeka vzkriesil.
Prítomnosť Boha si väčšina veriacich uvedomuje napríklad pri
bohoslužbách. Ako by sa mala prejavovať v rodinách, v ich bežnom
živote?

Svätý otec Ján Pavol II. povedal, že Vianoce môžeme mať každý deň
vtedy, keď sa milujeme, keď druhému prejavíme lásku, keď ho milujeme. Lebo
Boh je láska. Vrátim sa k deťom, o ktorých sme už hovorili. Prečo dnes
deti siahajú po narkotikách? Keď som študoval v Krakove, trošku som
pracoval aj s narkomanmi. Mám aj takúto skúsenosť. Pretože nemajú lásku.
Kde ju majú nájsť? Predovšetkým doma v rodine. Keď ju nenájdu tam,
hľadajú ju v škole. Keď ju nenájdu v škole, hľadajú ju niekde vonku.
Keď ju nenájdu ani tam, bohužiaľ, mnohí si siahajú na život. Lebo nemajú
zmysel života. Pozeral som raz jednu reláciu a bol som prekvapený. Dnešní
15, 16-roční mladí ľudia tvrdia, že život je nuda. Dnešný mladý človek
jednoducho stráca zmysel života. Znova budeme prežívať Božie narodenie, a
práve ono nám dáva zmysel života. Vianoce sú práve o Ňom, o láske,
o Bohu.
Lásku a Boha však vytláčajú vysvietené výklady, vianočné akcie,
drahé dary…

Vrátim sa k mojej misii v Prahe. Bola jedna z najťažších, pretože sme
božie slovo ohlasovali v štyroch jazykoch – českom, slovenskom,
rusínskom a ukrajinskom. Tam som zaregistroval bezbožnú spoločnosť, ktorá
vníma kostoly len ako kultúrne pamiatky, Vianoce a Veľkú noc ako dni
pracovného voľna. Keď som bol na štúdiách v Ríme a videl som, čo sa
deje v Taliansku, hoci ide o silne veriacu krajinu, prial som si, len aby toto
neprišlo aj na Slovensko. Bohužiaľ, konzum už prehlušil duchovnú podstatu
Vianoc aj na Slovensku. Napriek tomu, že je kríza. Ľudia namiesto toho, aby
sa ponorili do svojho vnútra, aby intenzívne prežívali duchovné putá
v rodinách, radšej podľahnú bezhlavému nakupovaniu darčekov a príprave
Vianoc po materiálnej stránke.
Ako prežívate Vianoce?
Vianoce prežívam so spolubratmi v komunite. Ozaj intenzívne prežívam tieto
sviatky vlastne až niekedy 26., 27. decembra. Máme takú tradíciu, že
26. decembra sa všetci schádzame s rodičmi doma v Bardejove a tam si
vianočnú atmosféru dokonale vychutnám. Aj v kláštore vládne počas
Vianoc veľmi pekná atmosféra, lenže tá je do poslednej chvíle takpovediac
pracovná. Na spoveď prichádzajú ľudia najmä zo zahraničia, ktorí skôr
nestihli prísť, takže na Štedrý deň do obedu ešte spovedáme. O tretej
máme obrady a o piatej si sadáme za štedrovečerný stôl. U nás,
redemptoristov, je pekné, že každý pochádzame z iného mesta, regiónu,
takže neprežívame Vianoce tak, ako sme zvyknutí z domu, ale snažíme sa
prijať aj predstavy toho druhého. Potom sa stáva, že ochutnám aj jedlá,
ktoré sa u nás v Bardejove na Vianoce vôbec nepripravujú, ale varia ich
v regiónoch, dedinách, odkiaľ pochádzajú moji spolubratia. Ježiško nám
stále donesie aj nejaké malé darčeky. Spomínam si na minuloročné Vianoce,
keď nám Ježiško doniesol množstvo malých darčekov a na tvárach svojich
spolubratov som videl, že Ježiško sa trafil, lebo ich tými darčekmi veľmi
potešil. Po večeri sa väčšina rozchádza slúžiť omše a v kláštore
ostane len hŕstka. Na chvíľu si sadneme k stromčeku, pozrieme si
v televízore rozprávku. Vianoce v kláštore sú veľmi pekné, len trvajú
veľmi krátko – tak dve hodiny.
Ako si spomínate na Vianoce svojho detstva?
Pre mňa sú Vianoce môjho detstva tou najkrajšou spomienkou. Možno aj preto,
že pochádzam z hudobníckej rodiny. Otec je klavírista, mamka tiež
učiteľka na klavír. Skôr, než sme porozbaľovali darčeky, sme asi hodinu
spievali koledy. Hralo sa na klavíri, na flaute, bubnoch. Bola to
nezabudnuteľná atmosféra.
Čo by ste k Vianociam zapriali čitateľom Spektra?
Všetkým politikom, podnikateľom, bežným ľuďom, chudobným, ľuďom
akejkoľvek farby pleti a vierovyznania prajem, aby prijali Ježiša, to
novonarodené dieťa, aby do svojho srdca vpustili Boha, lebo pred Ním sme si
všetci rovní.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter