Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Odchod partnera za prácou môže mať trvalé následky

<h3>Nikola: „Keď otec príde domov, akoby narušil chod domácnosti.“</h3>

<p>Mnohí to určite poznajú, máte partnerka či partnerku, deti, všetko je
v poriadku, no financie stále akosi chýbajú. Práve vďaka nim volí veľa
ľudí v našej krajine odchod do zahraničia za prácou. Veľakrát sa
nejedná iba o pár týždňov, ale aj niekoľko mesiacov. Nastáva odlúčenie
od rodiny a s tým spojené aj mnohé zmeny. Niektorí dokážu zvládnuť
odchod partnera alebo partnerky bez väčších problémov, pre iných je táto
predstava doslova nočnou morou. Viac nám o tom porozprávala psychologička
Alexandra Kohútová.</p>

<p>Ako prvé nás zaujímalo, ako sa čo najjednoduchšie vysporiadať s touto
nie veľmi príjemnou situáciou. <strong><em>„Myslím si, že v dnešnej
dobe neodchádzajú za prácou len muži, ale čoraz častejšie aj ženy.
Rodiny fungujú nekompletne, raz chýba žena matka, potom muž otec. Niekedy je
to naozaj nevyhnutné. Ale sú i prípady, keď si rodič zvykne na to, že je
preč a v podstate mu to prináša aj výhody. Nemusí riešiť bežné
každodenné starosti v rámci rodiny, stará sa vlastne len sám o seba. Deti
a partnera finančne zabezpečí, ale nepodieľa sa na výchove potomkov,
nepracuje na partnerskom vzťahu. Pokiaľ sa však rodič zaujíma o svoje deti
a partnera, o svoju rodinu v čase, keď je preč a následne i v dobe, keď
je doma, môže to fungovať. Podstatné je, aby ľudia spolu chceli tráviť
čas, zaujímali sa o seba, spoznávali sa, robili si spoločný program,
preto, že to chcú, nie kvôli tomu, že sa to od nich
očakáva,“</em></strong> vysvetľuje. Práve vzdialenosť môže byť jedným
z dôvodov, prečo sa ľudia rozvádzajú. Trávia spolu menej času, nemôžu
spoločne riešiť aktuálne problémy, zdieľať rovnaké aktivity, radosti a
tak sa navzájom vzdiaľujú, odsudzujú. Prípadne príde do ich života
niekto, kto im je bližšie, s kým môžu riešiť veci, ktoré by mali
rozoberať so svojím partnerom, ale práve kvôli vzdialenosti nemôžu. To
všetko môže viesť k rozpadu vzťahu či manželstva. A čo je vo vzťahu
na diaľku najdôležitejšie? <strong><em>„Pre každého zrejme podstatné
niečo iné. Vo všeobecnosti si myslím, že je veľmi dôležité chcieť
pracovať na vzťahu. Malo by to byť vo všetkých partnerstvách a zvlášť
v tých, kde jeden musí za prácou odchádzať. Zaujímať sa o toho
druhého, robiť si drobné radosti, vzájomne si pomáhať, podporovať sa,
zdieľať svoje životy. To je práca na vzťahu, samo od seba to fungovať
nebude. Samozrejme, podstatná je i vzájomná dôvera a to, že obaja vedia a
sú stotožnení s tým, prečo jeden z nich musí odísť za prácou.
Prípadne, či ide len o krátkodobé riešenie finančnej situácie alebo je
to skutočne dlhodobejší spôsob fungovania. Ak nejde o dlhodobé riešenie,
tak sa to zrejme aj jednoduchšie zvláda,“</em></strong> hovorí
psychologička. Neraz sa stáva, že v partnerstve, kde žena alebo muž
odchádza kvôli práci do zahraničia, sú aj deti. Vtedy je to o to
ťažšie. Hlavne malým deťom je neprítomnosť jedného z rodičov
náročné vysvetliť. <strong><em>„Vhodné je veľa sa rozprávať.
Argumentovať spôsobom primeraným veku dieťaťa, kde ten druhý rodič je a
prečo je to tak. Snažiť sa byť čo najviac spolu v kontakte. Výhodou je,
že dnešná doba to umožňuje. Dnes už nie je nereálne skontaktovať sa aj
každý deň na pár minút. Počuť sa, vidieť sa, zdieľať si navzájom, čo
sme v daný deň prežili. To ale neznamená, že to dieťaťu nahradí
plnohodnotný vzťah. žena matka, často musí zastávať aj rolu muža otca,
čo naozaj nie je jednoduché alebo i naopak. V rodine chýba mužský či
ženský vzor, čo môže ovplyvniť vývin dieťaťa. Ratolesť môže
vyčítať rodičovi jeho neprítomnosť, odmietať rady či výchovné postupy
práve z dôvodu, že je dlhodobo preč, že ich vlastne vôbec nepozná, nie
je tam vtedy, keď ho dieťa potrebuje. Dieťa si môže svoju potrebu
pozornosti a túžbu „niekam patriť“, najmä v čase dospievania,
kompenzovať tým, že sa začlení do nejakej partie, ktorá nemusí byť
práve najvhodnejšia. Snaží sa tým vyjadriť svoju nespokojnosť. Možno
tým chce len rodičov „potrestať“. Ukázať im, že ich vlastne tiež
nepotrebuje, keď oni „nepotrebujú“ jeho. I keď vo vnútri to určite
takto necíti a je to celé práve vyjadrením jeho nespokojnosti a túžby po
kontakte s rodičom,“</em></strong> ozrejmuje. Stáva sa, že otec alebo
matka odíde za prácou v čase, keď ma jeho potomok veľmi nízky vek. Po
návrate si ho dcérka alebo synček dokonca ani nemusí pamätať. V takom
prípade ja najideálnejšie byť čo najčastejšie v kontakte, nielen
telefonickom, ale napríklad cez skype, kde dieťa môže vidieť svojho otca
alebo matku. Pozná ho teda, rozpráva sa s ním. Takto by sa nemalo stať, že
dieťa svojho rodiča nebude poznať. Skúsiť si urobiť napríklad nejaký
rituál pred spaním, skypovať s rodičom, hoci len na pár minút.
Dôležité je snažiť sa zaradiť rodiča do svojho každodenného života, aj
keď je ďaleko. Na záver sme sa opýtali, ako môže ovplyvniť vzťah detí a
rodiča dlhodobé odlúčenie. <strong><em>„Myslím si, že pokiaľ dokážu
byť v častom kontakte, tak to nemusí mať nejaké katastrofálne dôsledky.
Dá sa však predpokladať, že v takomto vzťahu bude chýbať vzájomná
blízkosť, možno aj pocit dôvery a bezpečia, pokiaľ je rodič skutočne
veľmi dlho preč. Dieťa sa zrejme nebude obracať s prosbou na toho, kto
s ním nebol v čase jeho detstva či dospievania. Vzájomnú dôveru teda
nebolo možné vypestovať. Nedá sa to porovnať s plnohodnotným vzťahom,
kde sú dieťa a rodič v každodennom kontakte. Kde riešia spolu všakovaké
starosti i radosti, kde nechýba vzájomné objatie, pohladenie či bozk na
dobrú noc,“</em></strong> uzavrela. Podobnú situáciu v detstve zažila aj
Stropkovčanka Nikola, ktorá nám o tom prezradila viac. <strong><em>„Môj
otec bol v podstate od môjho raného detstva preč kvôli práci. Najprv
pracoval ako kamionista, potom ako šofér autobusu. Doteraz je vždy mimo domu
minimálne osem až deväť týždňov a domov príde maximálna na 20 dní.
Stávalo sa častejšie a tento rok tomu bude opäť tak, že s nami nebude
tráviť Vianoce. Chodí po Európe od Talianska, Švajčiarska, Francúzska až
po Holandsko. My však vieme, že to všetko robí a obetuje pre nás, aby sme
sa mali dobre, mali za čo študovať, keďže mamka veľa vo fabrike nezarobí.
Jeho plat je pre nás obrovské spasenie. Zvykli sme si, že nikdy nie je doma.
Často však skypujeme, voláme si, to je ale všetko. Vzťahy nemáme
najlepšie. Keď príde domov, akoby narušil chod domova. Predsa len, máme
dvojizbový byt, sme v ňom traja a pes, priestory už máme podelené.
V našej domácnosti sú kvôli tomu časté hádky a nezhody, preto keď otec
príde domov, radšej odíde na chatu. Viem, že by som nechcela mať život,
aký majú moji rodičia. Nechcem, aby moje deti mali otca, ktorého neuvidia
mesiace, pretože to dokáže veľmi narušiť vzťahy
v rodine,“</em></strong> priznáva. Katkin otec odchádza pravidelne do
zahraničia za prácou už dvanásť rokov. Krajiny, v ktorých pracoval, sa
najprv striedali. Skúsil Anglicko, Maďarsko, Rumunsko. Nakoniec však predsa
zakotvil v spomínanom Anglicku. <strong><em>„Mala som jedenásť rokov, keď
odišiel prvýkrát. Pamätám si to ako včera. Zo dňa na deň ukončil svoju
doterajšiu prácu, oznámil nám, že odchádza pracovať do zahraničia. Boli
sme vtedy len malé deti. Mladší brat mal deväť rokov a setra osem. Veľmi
sme tomu nerozumeli. Povedal len, že ide pracovať ďaleko za more, zarobiť
peniažky, aby sme mali všetko, čo chceme a postavili si nový domček. Zbehlo
to veľmi rýchlo. Bez otca to bolo miestami veľmi ťažké, niekedy sa to ale
dalo zvládnuť. Mama chodila každý deň do práce skoro ráno a my do školy.
Najťažšie to bolo hlavne s financiami, keďže sme boli zvyknutí na to, že
máme dva platy a každý mesiac nám prichádzajú peniaze. No keďže otec bol
v zahraničí, zmenilo sa to. Nechodil totiž preč na krátku dobu. Niekedy
nebol doma aj dva a pol mesiaca. Výplata mu prišla až na konci turnusu a to
niekedy aj dva či tri týždne po ňom. Stalo sa, že mu došli peniaze a on
práve nebol doma. Posielal preto peniaze na mamin účet. Boli sme deti a
stále sme niečo chceli, sladkosť, nové oblečenie, výlet. Z jednej
výplaty to však nebolo možné. Stále sme sa pýtali, kedy príde domov ocko.
Odpoveď na túto otázku nepoznal ani on sám. Postupom času nám začal
robiť prekvapenia. Dospela som a stala som sa akoby hlavou rodiny. Keď boli
súrodenci chorí, k lekárovi som s nimi šla ja. Opatrovala som ich, varila
im, vozila do školy, na tréningy. Obetovala som väčšinu môjho voľného
času pre rodinu. Miestami nás to spojilo, na druhej strane oddelilo. Mama bola
stále smutná a zúfalá, no nikdy to pred nami nedala najavo. Rodičov to
miestami vzdialilo. Niekedy, keď sa pohádali, otec sa neozval aj týždeň. No
vždy sa na seba tešia, posielajú si zamilované správy ako dvaja
pubertiaci,“</em></strong> prezrádza.</p>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter