Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Na slovíčko s psychologičkou A. Kohutovou nielen o známkach na vysvedčení…

Blíži sa koniec školského roka a deti sa už čoskoro rozbehnú
s vysvedčením v rukách v ústrety prázdninám, novým zážitkom a dvom
mesiacom príjemného oddychu a ničnerobenia. Nech už sú známky na
vysvedčení dobré, či zlé, podľa našich očakávaní, či podľa
očakávaní dieťaťa, nezabúdajme, že dieťa je hodnotná osobnosť, že je
to slobodná osobnosť, ktorá si uvedomuje svoje možnosti a schopnosti.
Z vnútra každého dieťaťa vyvierajú jeho potreby, túžby, záujmy, či
tendencie rozvíjať a realizovať sa. Vysvedčenie určite nepredznamenáva
úspech, či neúspech dieťaťa v budúcnosti, verme im preto a
povzbudzujme ich!

Sú deti jednotkári, ale i trojkári i žiaci s horším
prospechom, samozrejme príčiny sú rôzne, no zaujíma ma ako môže rodič
pomôcť dieťaťu dosahovať dobré výsledky? Ako by mal / mohol reagovať na
prípadný neúspech?

Pri nástupe do školy je veľmi dôležité venovať sa dieťaťu. Učiť sa
spolu s ním, pomáhať mu s domácimi úlohami, s prípravou na ďalší
deň. Zaviesť do prípravy na vyučovanie pravidelnosť, aby to dieťa vnímalo
ako normálnu súčasť dňa, ako svoju povinnosť, ideálne v pozitívnom
duchu. Rodič môže pomôcť dieťaťu aj tým, že mu ukáže spôsob ako sa
má vlastne správne učiť, mnohé deti to nevedia. Niekto im to musí
ukázať, niekto ich musí naučiť sa správne učiť.
Pri neúspechu je dôležité dieťa povzbudiť, nájsť niečo, čo sa podarilo
a pochváliť. Takto ho pozitívne motivovať k tomu, aby chcelo nabudúce
dosiahnuť lepší výsledok.
Kedy už môžeme hovoriť o probléme, či poruche učenia
u dieťaťa a kedy je už potrebné vyhľadať pomoc odborníka? Predpokladám,
že diagnostika je asi nevyhnutná…

Ak sa rodič a dieťa pri príprave do školy trápia, dieťa plače, odmieta sa
učiť, nedokáže sa sústrediť, potrebuje sa dlho učiť (u žiaka
1. stupňa dlhšie ako hodinu, či hodinu a pol), aj po dlhej príprave doma
dosahuje v škole slabé výsledky, … To všetko sú situácie, kedy by
rodič mal zbystriť pozornosť, poradiť sa napr. aj s pani učiteľkou
v škole a ideálne vyhľadať odborníka, či už psychológa, alebo
špeciálneho pedagóga. Tí zrealizujú psychologickú a
špeciálno-pedagogickú diagnostiku, príp. odporučia iné odborné
vyšetrenia (napr. neurologické pri podozrení na poruchu pozornosti). Na
základe výsledkov z diagnostiky vytvoria závery o prípadných možných
poruchách a konkrétne odporúčania ako s dieťaťom pracovať a postupovať
vo vyučovacom procese. Špeciálny pedagóg vie ukázať dieťaťu i rodičovi
rôzne možnosti a techniky ako sa správne pripravovať do školy, ako si
pomôcť, keď sa vyskytne nejaký problém.
Ako reagujú rodičia? bránia sa alebo skôr sami vyhľadávajú a
vítajú pomoc odborníka?

Je to individuálne. Niektorí rodičia prídu na základe vlastného podnetu,
iní preto, že im to odporúčajú v škole. Ale v podstate asi väčšina
z nich privíta pomoc. Každý rodič, ktorý sa stará o svoje dieťa predsa
chce, aby sa malo, čo najlepšie, aby sa netrápilo.
S akými poruchami, či problémami sa stretávate najčastejšie vo
Vašej praxi? čo odporúčate rodičom?

Keď som po ukončení VŠ, je to už takmer 14 rokov, nastúpila do
psychologickej poradne, tak sme najčastejšie riešili problémy s učením,
teda dyslexiu (ťažkosti s čítaním), dysgrafiu (ťažkosti s písaním),
či dyskalkúliu (narušené matematické zručnosti). Občas sa k tomu pridali
aj nejakí „zbojníci“ s poruchami správania.
Dnes je veľa detí s emočnými poruchami, s depresiou, s tendenciou
k sebapoškodzovaniu. V poslednom čase registrujem v ambulancii aj viacero
dievčat s poruchami príjmu potravy.
Odporúčania pre rodičov sú rôzne, závisia od konkrétneho prípadu.
Spoločne pre všetkých platí venovať dieťaťu čas a pozornosť, počúvať
ho, vnímať jeho potreby. Pochváliť, pohladiť, postískať, prejaviť lásku
a záujem.
Sú nejaké konkrétne prípady, či poruchy, ktoré sú bežné a
veľmi typické pre dnešnú dobu? aké sú príčiny podľa Vás?

Časté začínajú byť, už spomínané, detské depresie a
sebapoškodzovanie. V poslednom čase sa veľa stretávam napr. aj
s kyberšikanovaním.
Príčiny sú rôzne. Neobmedzené množstvo času, ktorý trávia mladí ľudia
pri počítači, mobile, na soc. sieťach, s tým spojený nedostatok reálnych
kontaktov, nedostatok času, pozornosti, lásky, porozumenia a podpory zo strany
rodičov a v niektorých prípadoch aj nezáujem rodičov. Ale dobré nie je
ani to, ak rodičia úplne prispôsobia svoj život svojmu dieťaťu, snažia sa
mu vždy vyhovieť a uspokojiť, čo najskôr všetky jeho potreby.
Koľko je potrebné a vhodné venovať sa škole, učeniu a povinnostiam
vo voľnom čase? kde je podľa Vás tá zlatá stredná cesta?

To je rôzne, každé dieťa potrebuje individuálny priestor a čas na
prípravu. Ale ak sa na 1. stupni venuje dieťa príprave do školy viac ako
hod, či hodinu a pol, tak je to už, podľa môjho názoru, príliš. Žiaci na
druhom stupni do 2 hodín. Stredoškoláci potrebujú venovať štúdiu ešte
trochu viac času. Ale je samozrejmé, že občas môže byť náročnejší
deň a príprava si naozaj vyžaduje viac času. Ide skôr o to, aby to nebolo
pravidlo.
Ako prijať problémy, či poruchy učenia u dieťaťa? ako sa s tým
môže vysporiadať rodič? a ako dieťa? na čo nesmieme zabúdať, na čo
máme dbať?

Najlepšie je prijať problém ako fakt. Jednoducho je to tak, a teda hľadajme
riešenia, možnosti ako dieťaťu a tým aj sebe pomôcť. Zvyčajne ak má
dieťa problém, tak sa trápia aj rodičia a naopak. Potrebné je akceptovať
aktuálne možnosti, schopnosti a limity, či správanie dieťaťa. Netlačiť
na neho, neurážať ho, neponižovať, nevysmievať sa, nebagatelizovať
problémy detí, ale zasa ani nevyrábať z danej situácie neriešiteľnú
tragédiu. Pokúsiť sa postupom času pozrieť na veci triezvo, reálne, bez
návalu emócií. Snažiť sa nájsť na dieťati niečo, v čom je šikovné.
Niečo, čo má rado, v čom sa mu darí a podporovať ho v tom a chváliť.
Vysvetliť dieťaťu, že má isté limity, ale v iných oblastiach je
šikovné. Nikto predsa nevieme všetko.
Ako môžeme pomôcť dieťaťu zažiť napriek všetkému
úspech?

Asi som to čiastočne zodpovedala v predchádzajúcej otázke. Dobré je sa
zamerať na východziu pozíciu dieťaťa a následne porovnávať jeho výkony
s tým, čo bolo na začiatku, nie s výkonmi jeho zdravých rovesníkov, či
s požiadavkami školy. Ale vnímať jeho vlastný posun, pokrok. Čo teraz už
viem, dokážem a pred polrokom som to ešte nedokázal. Vždy je za čo
pochváliť Dôležitú úlohu tu zohráva trpezlivosť, podpora a
pozitívna motivácia, ideálne zo strany rodiča i pedagógov.
Aké chyby podľa Vás robia rodiča najčastejšie a aké sú Vaše
odporúčania?

Venujú svojim deťom veľmi málo času, nepočúvajú ich, podceňujú ich
starosti a problémy. Nechránia si dôveru svojich detí. Nerešpektujú ich
osobnosť a prežívanie. A ak aj s nimi sú, tak veľakrát premýšľajú
nad svojimi starosťami, či povinnosťami, ktoré ich ešte čakajú. Rozumiem
tomu, že doba je rýchla a na nič nie je dostatok času. Ale zmeniť to
môžeme iba my. My si potrebujeme poukladať priority. A rodina by mala byť
zrejme na prvom mieste.
Rodičia deti veľmi často kritizujú a trestajú. Pritom omnoho účinnejšie
je deti motivovať, podporovať a chváliť. Mnohí rodičia povedia, že
nemajú dieťa za čo pochváliť. Ako by ste sa asi cítili v danej chvíli
v koži toho dieťaťa? Možno tie deti nenapĺňajú aktuálne očakávania a
požiadavky svojich rodičov, ale pokiaľ budú mať pocit, že sa o ne nikto
nezaujíma, nikto ich nemá rád a nič nedokážu, tak nemôže dôjsť
k žiadnej pozitívnej zmene v ich správaní. Rodičia si musia uvedomiť,
že dieťa je odrazom rodiny a ak chcú, aby ich dieťa zmenilo svoje
správania, tak musia ten krok urobiť aj oni a zmeniť aj niečo vo svojom
správaní. Neočakávať len zmenu dieťaťa.
Ako môžu byť nápomocní pedagógovia?
Pedagógovia dokážu včas zachytiť prípadný problém a upozorniť na neho
rodiča, príp. priamo rodičov nasmerovať k nejakému odborníkovi. Dokážu
s individuálnym prístupom pomôcť dieťaťu zvládať školské povinnosti.
V ideálnom prípade vysvetliť aj spolužiakom, čo sa deje a prečo si napr.
daný žiak vyžaduje iný prístup, prečo píše iné písomky a dostáva iné
úlohy.
V akom veku je vhodné u dieťaťa podchytiť isté problémy,
situácie…? V akom veku je to najideálnejšie? Vieme určiť hranicu kedy je
už príliš neskoro na zmeny, liečbu a pod.?

Na to je ťažko jednoznačne odpovedať. U niektorého dieťaťa sa môžu
problémy vyskytnúť už v predškolskom veku, u iného pri nástupe do
školy a u ďalšieho v puberte. Ideálne je podchytiť problémy, čo
najskôr od okamihu ako sa vyskytnú. Vyhľadať odborníka a snažiť sa
problém riešiť. Väčšinou, čím dlhšie rodičia odkladajú návštevu
nejakého odborníka, tým viac sa problém nabaľuje a logicky aj liečba trvá
dlhšie.
Individualita a osobnosť, jedinečnosť dieťaťa a jeho sebavedomie a
pozitívne vnímanie seba samého znamenajú viac ako čisté jednotky na
vysvedčení… dá sa s tým súhlasiť?

Áno, s týmto sa ja úplne stotožňujem. Naozaj, spokojný a zdravo
sebavedomý „dvojkár“, či „trojkár“ môže byť v živote omnoho
úspešnejší ako vystresovaný „jednotkár“.
Zaujíma ma tiež akási hranica kedy dieťaťu ukazujeme, že trojka
nevadí a level je mi jedno aké máš známky, len buď šťastný…
jednoducho ako docieliť to, aby sme dieťa za známky netrestali, no na strane
druhej dali vedieť, že nie je v poriadku mať vždy známky zlé? Ako sa
nastaviť? …určite nie trest, ale vhodná motivácia, však?

Z časti ste si vlastne aj odpovedali sama. Ak dieťaťu dáme informáciu, že
nám je to úplne jedno aké bude mať známky, že nám na tom nezáleží, tak
bude ono rovnako pristupovať k učeniu. Nebude mu záležať na známkach a na
tom, aby sa snažilo a podalo dobrý výkon. Veď rodičom je to predsa jedno,
tak prečo by sa malo snažiť.
Ak však vieme, že dieťaťu nejde matematika a dostane trojku, tak by bolo
vhodné reagovať pokojne, známku akceptovať a pokúsiť sa dieťa motivovať,
aby si tu známku chcelo vylepšiť, aby sa znovu, aj po zlyhaní, chcelo
snažiť. A to nielen v škole, ale aj v iných oblastiach života.
Od prvej triedy učíme deti, že zlé známky sú ich zlyhaním. Odrážajú
ich šikovnosť, resp. nešikovnosť a veľakrát sa to vzťahuje na nich celé
ako na ľudské bytosti. Máš zlé známky v škole? Si nešikovný, hlúpy,
lajdák, nič z teba nebude, … Pri tom môže vyrásť z dieťaťa veľmi
šikovný stolár, hudobník, majiteľ kaviarne alebo hocičo iné. To, že
dieťa nie je úspešné v škole neznamená, že musí zlyhať aj v živote.
Len my tie deti k tomu akosi nepriamo vedieme. Akoby školské známky boli
merítkom kvality a šikovnosti celej osobnosti detí.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter