Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Na slovíčko s Jozefom Kimákom nielen o podujatí 100 míľ Krajom Malých Karpát

7. ročník ultra
trailu a diaľkového pochodu 100 míľ Krajom Malých Karpát, ktorý sa konal
v dňoch 17. až 19. augusta 2018, je prvým ultra trailom a diaľkovým
pochodom na Slovensku s dĺžkou trasy nad 200 km. Tri trasy zasadené do
krásneho prostredia Malých Karpát boli určené pre skúsených ultrabežcov
a diaľkoplazov, ku ktorým bezpochybne patrí aj Jozef Kimák zo Stropkova.

J. Kimák zo Stropkova týchto 208 kilometrov zvládol v čase 48:44:10 a
patril k tým 19 účastníkom, ktorý tento ultra trail dokončili,
jedenástim pretekárom sa to nepodarilo.
„Človek musí vystúpiť zo zóny luxusu, kde mu telo ovláda
mozog, hlava musí rozkázať telu. Beh nie je o silných nohách, dôležitá
je psychologická príprava,“
vraví J. Kimák.
Príprava, tréning a šport ako taký sú samozrejmosťou, ináč žiť už
nevie. Jeho tréningový plán obsahuje 80 až 120 km v týždni.
„Šesť dní v týždni behám, jeden deň v týždni mám
voľno. Snažím sa tréning kombinovať. Behám ráno, večer, popoludní.
Skúšam rôzne terény, behám aj v horúčavách, skúšam rôzne dĺžky,
či beh bez vody. Pred pretekmi však už ide len o vyladenie formy, posledné
tréningové behy sú už len 10 kilometrové, ľahučké, aby nedošlo
k zraneniam,“
povedal.
Momentálne sa pripravuje na Javornickú stovku, kde sa bude bežať z Čadce
105 kilometrov so 4480 m prevýšením až do Lysej pod Makytou.
„Preteky vyberám podľa časového harmonogramu, nejakých
8 týždňov trvá príprava na 100 kilometrové preteky, takže to musím
zladiť. Najradšej mám preteky v zimnom období. Snažím sa otužovať a
trénujem termoreguláciu, aby som bol odolný voči
horúčavám,“
hovorí a dodáva, že organizmus človeka je
skvelý, super vybavený na behanie. Človek dokáže na jeden nádych urobiť
3 kroky v porovnaní s gepardom, ktorý má na jeden nádych jeden krok.
Človek sa dokáže ochladzovať cez potné žľazy, aby nedošlo ku kolapsu,
vydrží neskutočne veľa. Telo je neskutočne stavané a dokáže robiť
neskutočné úkony, ide len o vôľové nastavenie.
„Chyby človeka posúvajú vpred, človek by ich mal vedieť
prijať a poučiť sa z nich. Mám rád život, svoju rodinu, tešia ma
úspechy detí a manželky, ale aj vlastné úspechy. Snažím sa žiť tak, aby
som nevyvolával konflikt, no nie vždy sa to darí. Niekedy ho vyvolávame aj
neúmyselne,“
uvádza.
Športu sa venuje rekreačne, no zároveň mu napomáha aj pri výkone
povolania, J. Kimák je hasičom. „Je potrebné byť v kondícii,
aby sa nestalo, že pri záchrannej akcii bude potrebné zachraňovať
mňa,“
smeje sa.
K behaniu prišiel cez box, mal zdravotné problémy, prichádzal vyšší vek
a potreboval zmeniť svoj život. „Je to už cca sedem rokov, box
momentálne zanedbávam. Boxu som sa venoval rekreačne, už som nespĺňal
vekový limit, snažil som sa získavať kondíciu, sebadisciplínu a
výkonnosť, aby človek niečo dokázal aj so zaťatými zubami. Zo začiatku
to boli len výbehy na vlek na samý vrch kopca, čo bolo zo začiatku na piaty
pokus. Behanie som mal v hľadáčiku vždy a začal som ako 44 ročný.
Mojím prvým súťažným behom bola Stropkovská 20ka,“

zaspomínal J. Kimák a dodal, že sám seba vníma ako človeka, ktorý vždy
rád prijíma nejakú výzvu. Po piatich kilometroch odbehnúť desať, po
desiatke dvadsiatku a potom vyskúšať maratón. Človek tak zistí, že
maratón nie sú dve dvadsiatky, ale že je to úplne iný spôsob behu, iné
reakcie a signály tela a načo treba telo pripraviť. Ak počas maratónu
človek zistí, že nie je až taký rýchly, zapracuje na rýchlosti.
*** „Moje telo je skôr stavané na vytrvalosť, ako na rýchlosť. Človek
nesmie zaspať na vavrínoch, treba sa zlepšovať a prijímať nové výzvy.
Raz som videl kolegu – bežcu, ako beží bosý, povedal som si, že to
vyskúšam. Bosobeh je nám najprirodzenejší. Veď sa rodíme a učíme
chodiť bosí,“*** povedal s tým, že si kúpil aj knihu. Vždy keď je
niečo nové čo ho zaujme, naštuduje si to, zváži pre a proti. V knihe
autor porovnáva genetiku šimpanza a človeka. Ľudia hovoria, že sme takmer
na 100% identický, no šimpanz pritom nemá zadok, nemá achilovku, nemá prsty
smerované dopredu, nemá dlhý krk. To všetko máme my ľudia, pretože sme
bežci, šimpanz je lezec. „Príroda nás takto geneticky
vybavila, máme klenbový oblúk, máme achilovú šľachu, svaly na zadku, krk
pre dokonalú stabilitu, aby sme mohli bežať. Pronácia nohy nie je
narúšaná pri bosobehu, nie sú problémy s kĺbmi, či kolenami. Napr.
Dukelský beh som odbehol bosý.“

Sila disciplíny na začiatku a dodržiavanie tréningového plánu je
dôležité. Človek si musí odpovedať na otázku, či zvíťazí telo nad
hlavou, alebo hlava nad telom.
„Je dôležité, aby si človek vedel povedať, že to dokáže.
Sebadisciplína nás naučí, že ak niečo chceme dosiahnuť, musíme sa od
začiatku malými krokmi, malými cieľmi k tomu dopracovať. Vždy si idem
pohodovým tempom, mojou ambíciou je dôjsť do cieľa. Dôležité je
porovnávať a analyzovať, vidieť plán a vidieť skutočnosť, čo človeka
podrží, motivuje. Chcem vedieť, ako ma bude bolieť telo, čo mi telo na to
povie,“
dodáva a my mu držíme palce a prajeme veľa zdravia a
šťastných kilometrov.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter