Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Na slovíčko s A. Hričanom, alebo ako sa Čína a Tibet dostali do Stropkova

Na autorskú výstavu,
ktorú usporiadal fotograf M. Bujdoš vo Svidníku, boli pozvaní aj kolegovia
fotografi, medzi ktorými nechýbal Anton Hričan. Obaja sú členovia
Stropkovského fotoklubu, ktorého zakladateľom je práve A. Hričan.

„Dozvedeli sme sa, že v MsKS vo Svidníku je výstava
o Číne. Zaujala nás, boli to naozaj zaujímavé fotky. Povedali sme si, že
výstavu donesieme do Stropkova a preto sme oslovili vedúceho OŠK MsÚ
Stropkov T. Kubičku a výstavu sme priniesli aj k nám do Stropkova a
spoločne s V. Ivankom sme ju nainštalovali,“
prezradil A.
Hričan a dodal, že v súčasnosti sa o Číne veľa hovorí, no nič
konkrétne. Na fotografiách je zobrazená Čína a Tibet. Sú to prevažne
fotografie ľudí v krajine. „Je to nádherné. Mala by zaujať
predovšetkým deti. Návštevník má možnosť prostredníctvom tejto výstavy
vidieť Čínu okom fotografa. Myslím si, že takúto výstavu by mali využiť
hlavne školy. Som ochotný sprevádzať žiakov a ponúknuť výklad, podeliť
sa aj s mojimi zážitkami o Číne. Uvidíme či bude
záujem,“
uviedol A. Hričan, ktorý bol kedysi aj vedúcim
fotokrúžku v Dome pionierov, neskôr CVČ a ktorý priznal, že o zavedení
fotokrúžku na školách rozmýšľal, no svet výpočtovej techniky je deťom
známy a vyučuje sa na škole.
„Na Hrnčiarskej ulici, kde som kedysi býval, bola aktívna
skupina chlapcov. Každý vždy prišiel s nejakou zaujímavou novinkou. Jeden
kamarát raz začal robiť fotky. Mal fotoaparát tzv. bakeliťák. Ako komora
nám slúžila ich pivnica v dome, kde bola tma. Svietili sme lampou, cez
ktorú boli prehodené červené trenírky, aby sme vytvorili svetlo, ktoré
neovplyvňuje proces vyvolávania filmu. Fotky sa robili len kontaktným
spôsobom,“
zaspomínal na svoje fotografické začiatky A.
Hričan a dodal., že počas štúdia na strojárskej škole v Košiciach už
mali celkom slušne vybavenú fotokomoru, bolo to v 1963 roku.
„Partia z Hrnčiarskej ulice zostala stále aktívnou. Pamätám
si, že sme si kúpili motorku českej výroby, čo bolo pre nás veľmi
atraktívne. Potrebovali sme k nej spraviť nejaký dokument, tak sme
požičaným fotoaparátom vyrobili pár fotiek. V roku 1975 som prišiel
s iniciatívou, že aj v Stropkove by bolo potrebné usporiadať fotografickú
výstavu. V roku 1976 sme usporiadali výstavu, ktorá sa podobala dnešnej
súťaži AMFO. Bola zložená porota, vydaný katalóg. Od roku 1975 teda
datujeme zrod amatérskej fotografie v Stropkove. Pár ľudí v meste síce
fotografovalo, no boli to len fotografie do rodinných albumov,“

uviedol.
V roku 1978 vznikol v rámci Tesly fotokrúžok, ktorý fungoval popri
odboroch. Fotografi sa zúčastňovali rôznych súťaží. Aj v Stropkove sme
vďaka tomu mohli vidieť prácu iných autorov z uznávaných fotoklubov napr.
z Liptovského Hrádku, Českých Budejovíc, Prahy a iné. „Boli
to silné fotokluby, na fotografiách ktorých bolo vidieť, že ide o kluby
zrelšie. Mali iný pohľad na svet, viac ovládali techniku, ovládali ju
trocha ináč ako my. Pre nás to bola škola. Mali sme túžbu zapojiť sa do
mapového okruhu, čo sa nám aj podarilo. Mapový okruh, ktorý funguje aj
dnes, spočíva v tom, že fotografia koluje z klubu do klubu a boduje
sa,“
priblížil A. Hričan. Pri hodnotení fotografií sa
v prvom rade pozerá na jej obsah, aby zaujal a aby to nebola len nejaká
tuctová fotografia z albumu, aby bolo na nej čosi iné, čo dosiaľ človek
nevidel.
„Ja osobne nemám vyhranený žáner. Naša krajina, náš región
nie je pre mňa až taký zaujímavý, asi preto, že sme tu doma. Pre nás
stropkovských fotografov krajina znamená chmeľovský kopec. Tam vzniká veľa
našich fotografií,“
povedal A. Hričan a dodal, že podľa
možností nosí fotoaparát stále pri sebe, aby mohli vznikať zaujímavé
fotografie. Keď človek spraví jednu dobrú fotografiu, môže to byť
náhoda. Ak však chce byť úspešný fotograf, musí takých fotografií
urobiť viac. Je to výzva. „Fotografia SOS (cyklista s defektom)
je aj podľa mojich kolegov tou najlepšou. Ja však verím, že sa mi ich
podarí spraviť ešte omnoho viac. V športe sa dejú zaujímavé veci, treba
mať videnie a treba fotografovať,“
hovorí A. Hričan.
Stropkovskému fotoklubu sa spoločne s Klubom nezávislých fotografov
Stropkov (KNF) podarilo dať dokopy jednu spoločnú myšlienku. Keď boli
oslovení M. Szatlerovou z Košíc, ktorá spolupracuje s prezidentom R.
Schusterom, či by nedali dohromady spoločnú výstavu, neváhali ani na
chvíľu. Z kolekcie R. Schustera bolo vybraných 6 fotografií, Stropkovský
fotoklub vybral 20 fotografií a KNF tiež 20. Vznikla tak spoločná výstava
46 – Pohľad generácii, ktorá bola nedávno prezentovaná u nás
v Stropkove, repríza ktorej sa konala aj v Košiciach.
„Vernisáž výstavy v Stropkove sa konala práve v čase, keď
som bol už na ceste do Číny, takže som sa jej, žiaľ, nemohol zúčastniť.
Čína bola určite nesmierne zaujímavá. Aj s cestou sme tam boli
2 týždne. Videli sme toho skutočne dosť. Prileteli sme do Šanghaja, potom
sme išli hore až na sever, na severovýchod, až do Pekingu. Potom sme sa
vracali späť. Videli sme Žltú rieku, po ktorej sme sa plavili tri dni
loďou. Vznikli naozaj krásne zábery, ktoré sú zatiaľ v počítači a
čakajú na svoju príležitosť v súťaži AMFO,“
povedal A.
Hričan.
Mesto Stropkov má podľa slov A. Hričana nie malý počet partnerských miest,
preto sa členovia fotoklubu pohrávajú s myšlienkou v rámci dobrých
susedských vzťahov posunúť túto výstavu aj za hranice, čo vnímajú ako
možnosť prezentácie oboch stropkovských fotoklubov.
A. Hričan organizoval tiež zopár samostatných autorských výstav a
fotografiu vníma ako fenomén, ako písanie svetlom. „Skúšal
som kedysi aj výtvarníčiť, tvoril som figúrky z hliny, no nebolo to ono.
Fotografia mi prinášala viac. Obohacuje človeka a poskytuje duševný
zážitok z tvorby. V čase analógovej fotografie to bolo aj mnoho
očakávania, dnes už dopredu vieme už dopredu v tom momente ako to
sfotíme,“
myslí si A. Hričan. Dodáva ešte, že analógové
fotografovanie sa navzájom prelína s digitálnym. Za fotografiou precestuje
človek veľa, skúsi dokumentovať čo vidí. „Zaujíma ma skôr
človek, ako krajina. Nemám veľa krajinárskych fotografií, skôr šport, kde
sú ľudia v pohybe, skúšam tiež portréty. Treba pozerať práce iných
autorov, sledovať výstavy, na človeka sa to nalepí, ostane to v podvedomí.
Nejde však o zapakovanie záberov, ale pokúsiť sa o vlastný prínos
autora, tzv. prídavná hodnota, čo nie je ľahké. Ak sa to podarí, vznikne
zaujímavá fotografia,“
dodáva A. Hričan.
Foto: L. Lukáč, A. Hričan

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter