Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Na breznickom pódiu vystúpil legendárny líder skupiny Atény Statis Prusalis

„Záchranu nás, gréckych detí, vnímam ako vrcholný prejav
človečenstva Čechov a Slovákov.“

Vyvrcholením breznického kultúrneho leta bolo vystúpenie legendy
populárnej hudby, českého hudobníka gréckeho pôvodu Statisa Prusalisa.
Zakladateľ skupiny Atény, ktorej skladby doslova obleteli svet, si do Breznice
odskočil z Bardejova, kde práve nakrúcal jeden zo svojich dokumentárnych
filmov. Tvorba dokumentárnych a hraných filmov je totiž popri hudbe a
ďalších aktivitách srdcovou záležitosťou charizmatického umelca. Toto
mal byť pôvodne rozhovor o hudbe a veciach úzko s ňou súvisiacich. Už
v prvých minútach stretnutia so Statisom bolo však nad slnko jasné, že
pôjde o hlboko ľudskú spoveď človeka, ktorý len zázrakom prežil a celý
svoj život zasvätil dvom malým národom v srdci Európy, ktoré mu šancu
prežiť dali…

Len prednedávnom ste koncertovali v Japonsku, Kórei, na Kube,
v Južnej Afrike. To je dosť markantný rozdiel oproti vystúpeniu v malej
dedinke na východe Slovenska. Ako sa vám spievalo
v Breznici?

Na Slovensku spievam veľmi rád. Všade, kde človek príde, sa vystupuje
dobre, pretože Slováci sú veľmi spontánni. Na vystúpení v Breznici
vznikla trochu taká bariéra, pretože tu nie je ideálne prostredie na konanie
takýchto koncertov. Ľudia boli ďaleko od pódia, čo je pre umelca vždy
trochu problém, pretože si ťažšie hľadá cestu k publiku. Skrátka,
spočiatku tam chýbala tá spätná väzba. Napokon sa tie bariéry podarilo
odbúrať, preto verím, že v ľuďoch ostanú na toto vystúpenie pekné
spomienky. Aj vzhľadom na finančné podmienky sa v takýchto malých
dedinkách nedá urobiť koncert, aký by som bol rád urobil. Namiesto živej
kapely som išiel na halfplayback, čo bola tiež určitá prekážka. Som rád,
že po niekoľkých skladbách sa ľudia uvoľnili a začali dokonca
tancovať.
Ste predovšetkým hudobník, vaše aktivity však siahajú oveľa
ďalej…

Som človek, ktorý nevynechá príležitosť byť všade vo svete, kde sa
niečo deje, najlepšie priamo na mieste. Môžem spomenúť vojnu v Iraku,
bombardovanie Belehradu, záležitosti v Kórei či na Kube. Všade, kde sa
práve nachádzam, hlásam takú filozofickú myšlienku, že kde znejú piesne,
kde sa ľudia správajú vysoko kultúrne, tam nemôžu padať bomby. Mám na
mysli ozajstnú hodnotnú kultúru, pretože nie všetko, čo momentálne
prichádza spoza mora, sa dá kultúrou nazvať.
Vaša averzia voči akémukoľvek násiliu zrejme súvisí
s udalosťami, ktoré predchádzali vášmu príchodu do
Československa…

Som jednou zo 4 124 gréckych sirôt, ktoré Československo pred 60 rokmi
zachránilo pred istou smrťou. V tom čase Američania a Angličania
bombardovali grécke dediny napalmom a zabíjali dedinčanov, predovšetkým
starých ľudí a malé deti. Dospelí muži a ženy boli partizánmi a bojovali
v horách. V roku 1947 zorganizoval Medzinárodný zväz demokratickej
mládeže pod heslom Zachráňte grécke deti akciu, ktorá zachránila život
mnohým. 4 126 gréckych detí sa vďaka tomu dostalo do Československa. Aj
moja mama bojovala, otca mi zabili.
Československo sa práve spamätávalo z druhej svetovej
vojny…

V tej dobe to bolo niečo, čo ľudská civilizácia nepamätá.
Československí ľudia spravili niečo, čo v nás, Grékoch, ostane po
tisícročia. Tento vysoko humánny počin československého národa vnímam
ako prejav obrovského človečenstva. Nám, gréckym deťom, sa od
československých ľudí dostalo viac starostlivosti, ako boli Čechoslováci
schopní dať vlastným deťom. Veď boli len tri roky po strašnej vojne,
ktorá skončila v štyridsiatompiatom. A v štyridsiatomôsmom prijali
národy Československa 4 124 cudzích detí. Viete, čo to znamená postarať
sa o toľko detí?
V akom veku vás doviezli do Československa?
Bol som mesačné batoľa. Všetci sme vyrastali v detských domovoch. Ono keď
sa povie detský domov, ľudí väčšinou zamrazí. Nebolo to tak. Detské
domovy, ktoré pre nás pripravili československí ľudia, to bolo niečo
fantastické. Mali sme tých najlepších vychovávateľov, lekárov,
učiteľov. Tá starostlivosť bola bezhraničná. Dôkazom tohto môjho
tvrdenia je napríklad skutočnosť, že z mojich spolužiakov vyrástli veľmi
významní ľudia. Jeden riadi v NASA americké kozmické lety, druhý pôsobí
v Sidney ako riaditeľ observatória, spolužiačka je profesorkou na Sorboni.
Všetky tieto udalosti ma natoľko ovplyvnili, že som v sebe celý život
nosil myšlienku, že urobím niečo veľké, čím sa týmto dvom národom
poďakujem.
Skupina Atény šírila dobré meno Československa po celom svete.
Dá sa teda povedať, že ste svoje predsavzatie do bodky
naplnili.

Okrem toho som do Grécka, ale aj do celého sveta vyviezol
36 československých súborov. Chcem svetu predstaviť veľkú kultúru
Čechov a Slovákov. Podarilo sa mi zachrániť starý zámok z roku 1 573,
ktorý chceli buldozéry zrovnať so zemou. Nachádza sa pri Ostrave a teraz ho
navštevujú prezidenti, ministri, predsedovia vlád, veľvyslanci ale
predovšetkým ľudia, pretože hlavne pre nich som to urobil.
Vráťme sa na chvíľku k legendárnym Aténam. Kedy nastal ten
zlom, keď už bolo jasné, že váš život bude navždy ovplyvňovať
hudba?

Hádam už v detskom domove. Mali sme tam vynikajúcich kantorov, ktorí
s nami nacvičovali rôzne vystúpenia v detských speváckych a tanečných
súboroch. Tí ľudia z nás dokázali dostať to najlepšie.
Ako sa rozbiehala vaša kariéra?
Keď som mal 20, dal som dokopy skupinu Atény, s ktorou prišiel obrovský
úspech. Všade, kde sme v Európe hrali, sme vzbudzovali obrovskú pozornosť,
pretože sme boli iní. Teraz, s odstupom času, keď sledujem naše
vystúpenia zo záznamov si uvedomujem, že sme boli už na pohľad atraktívna
a exotická kapela. Páčili sme sa dievčatám, naše piesne nikoho
neohrozovali, nikto nemal záujem zbaviť nás možnosti prezentovať sa. V tej
dobe sme hrali niečo úplne iné, než ostatní.
Megaúspech, celosvetové hity, vystúpenia na najvychytenejších
pódiách. Ako si spomínate na časy najväčšej slávy?

Sú to krásne spomienky. My sme boli vlastne štátom platení turisti. Chodili
sme od Ašu až po Medzilaborce a sledovali sme, ako tá nádherná zem rastie.
Vyrastali nové kultúrne domy, toto nemalo obdoby.
Súčasnosť je však už o niečom inom…
Mám pocit, že v súčasnosti sa niektorí ľudia správajú ako dobrá krava,
ktorá nadojí super mlieko a potom do neho kopne. Osemdesiatydeviaty rok bol
podľa mňa v Československu nutný, aby ľudia vyšli do ulíc, pretože
samozrejme, nie so všetkým mohli byť spokojní. Ale zmeniť politický
systém natoľko, aby sme sa vrátili k nejakému kapitalizmu, ktorý dáva
príležitosť jedným, aby veľmi bohatli a druhí, mnohokrát nie svojou vinou
ostávali v priemere, alebo chudobneli, to nie je dobré. Ľudia tu možno
predtým nemali mercedesy, ale boli ďaleko bohatší, lebo mali vysokú
kultúru a vysokú vzdelanosť. A tieto hodnoty sa v súčasnosti úplne
pošliapali.
Ste známy svojim vrelým vzťahom k Slovensku. Čo vás na našej
krajine tak fascinuje?

Chodím k vám veľmi rád. V súčasnej dobe nakrúcam niekoľko filmov
spojených so Slovenskom. Keď som nakrútil svoj srdcový film Zabudnutý raj
o východnom Slovensku, konkrétne o kraji okolo Habury a podarilo sa mi
rozplakať veľa Slovákov, len som sa utvrdil v tom, že to, čo robím
z lásky k tejto krajine, prináša svoje ovocie.
Zabudnutý raj nie je jediným vašim filmárskym
počinom…

Okrem muziky som sa začal venovať filmu, stal som sa producentom a filmárom.
V súčasnosti nakrúcam 4 filmy, ktoré sú napol hrané a napol
dokumentárne. Je to logické rozšírenie mojej činnosti. Na svojom zámku som
spustil televízne štúdio pre nakrúcanie programov a filmov. V súčasnosti
ho vybavujeme stále lepšou technikou. Teraz začíname nakrúcať
s profesorom Dolečkom 10-dielny seriál pre Českú televíziu pod názvom
Nebezpečný svět kalórií po 30-tich rokoch. Doleček ma raz nazval svojim
bratom potom, čo som počas vojny bránil srbské mosty a srbských ľudí
svojim telom. Boli sme ako živé štíty pred americkými bombami. Vtedy ma
profesor Doleček povýšil na svojho brata a tak sa aj ku mne správa.
Brániť civilné obyvateľstvo pred bombami vlastným telom, to
chce už poriadnu guráž. Vy máte amputovaný pud
sebazáchovy?

Samozrejme, že som sa hrozne bál. Americký vojak počas tejto vojny vôbec
neprichádzal do kontaktu so svojou obeťou. Súčasná špičková vojenská
technológia nedáva žiadnu príležitosť agresorovi vidieť následky svojho
skazonosného konania, pozrieť sa do očí svojej obete. Práve tým sú
dnešné vojny hrozivejšie oproti tým v minulosti. V tejto súvislosti by
som chcel povedať, že si nesmierne vážim postoj slovenských ľudí voči
každému problému, ktorý sa dotýka otázky vojny a mieru.
V týchto dňoch nakrúcate dokument o Bardejove. O čom
bude?

Ako som už povedal v úvode, veľmi ľúbim slovenských ľudí. Teraz
nakrúcam film o histórii a súčasnosti Bardejova. Pracovný názov je Moja
láska Bardejov. Bude to taký objektívny obraz zmien v živote Bardejova, ale
aj návraty k histórii. Som osobným priateľom pána primátora Borisa
Hanuščáka, veľmi mu fandím, pretože pre svoje mesto veľa urobil.
Ostáva vám popri vašich filmárskych aktivitách čas aj na
hudbu?

Teraz som dokončil detský muzikál. Volá sa První školní muzikál a
k mojej veľkej radosti ho už začali skúšať desiatky škôl. Škola
valčíka z Ostravy má už za sebou dokonca megaúspešnú premiéru tohto
muzikálu. Čo ma veľmi prekvapilo, Česká televízia ho nakrútila a
odvysielala v dvoch častiach. V septembri bude mať premiéru ďalších
štrnásť škôl, dokonca rozmýšľam aj o slovenskej verzii. A len
prednedávnom som pod názvom Pod modrým nebem antiky nakrútil staré grécke
báje.
Na záver ešte krátky odkaz pre čitateľov Spektra:
Prajem všetkým čitateľom vašich novín, nech sú šťastní a nech sú
zdraví, lebo bez zdravia všetko je nič…

obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter