Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Motorkári zo Stropkova a Svidníka našli raj v rakúskych a talianskych Alpách

obrazekÔsmi motorkári zo
Stropkova a Svidníka – Marek Špak, Ľubomír Girášek, Stanislav
Sirotňák, Jozef Senaj, Jozef Čorba, Slavomír Strnád, Miki Vít a Anton
Zápotocký – absolvovali zaujímavú a inšpiratívnu jazdu na motocykloch
v rakúskych a talianskych Alpách s bodkou na Grand Prix Superbike 2009 na
Masarykovom okruhu v Brne. S nápadom spojiť sily a podniknúť spoločnú
akciu prišiel na stropkovskom Valentínskom plese Ľ. Girášek.
„Každý z nás vlastní športový typ motocyklu, ktorý má
rád kvalitný asfalt. Keďže najlepšie cesty sú v rakúskych Alpách,
rozhodli sme sa, že si tam pôjdeme v lete spolu zajazdiť,“

vysvetlil dôvod, prečo sa naši motorkári rozhodli pre Alpy, Ľ.
Girášek.

Sedem motocyklov vyrazilo zo Stropkova v nedeľu, 19. júla 2009 s tým,
že v Bratislave sa k nim pripojil M. Vít. Počasie začalo priať jazdcom od
Rožňavy a svoju priazeň im ponúklo aj počas ďalších ôsmich dní.
Skupina našich motorkárov dorazila, po medzizastávke v Senci, do cieľa vo
Viehhofene pri Zell am See v pondelok podvečer. Cieľ výjazdu –
Grossglockner s najdlhším ľadovcom v Európe Pasterzengletscher –
dosiahla v utorok. Vjazd na komunikácie vedúce k chate cisára Františka
Jozefa je otvorený iba počas letnej sezóny a za 18,-EUR môžu na nich
motocykle jazdiť od 6.00 do 21.30 hod. bez ďalších poplatkov, ako napr. za
parkovanie, ktoré je na rozdiel od Slovenska zadarmo. „Štyria
sme sa dokonca vybrali dole k ľadovcu v motorkárskych kombinézach a
čižmách. Zhora sa nám zdalo, že od dolnej stanice lanovky je to k ľadovcu
10 minút, ale cesta dole nám trvala päťdesiat minút a hore sme šľapali
v horúčave ďalšiu hodinu, no na ľadovci sme sa schladili a umyli vodou,
o ktorej sa hovorí, že kto sa v nej umyje, omladne,“

poznamenal s úsmevom J. Senaj.
Pasterzengletscher má svoju vlastnú históriu, ktorá sa však každým rokom
v dôsledku klimatických podmienok stráca. Na chodníku k ľadovcu sú
pripevnené tabličky s uvedeným rokom a hrúbkou ľadovca. Pre lepšiu
ilustráciu dodáme, že za posledných 40 rokov ubudlo 200 m ľadu.
Najvyšší bod, ktorý naši motorkári dosiahli, bol Edelweisspitze vo výške
2 572 m n. m., kde v motoreste stretli obsluhujúci pár Slovákov z Popradu
a preto si menu mohli objednať v šarišskom dialekte. „Jazda po
cestách v Alpách je naozaj fascinujúca. Stačí si len uvedomiť, že prvé
cesty budovali v roku 1930 a pokiaľ by som to nevidel na vlastné oči, iba
ťažko by som uveril, kde všade sa dá položiť asfalt,“

pridal svoj postreh J. Senaj.
Samostatnou témou je kvalita komunikácii a postavenie motorkárov v rámci
cestnej premávky. V oboch prípadoch platí, že rakúske Alpy sú
motorkárskym rajom. Ak k tomu pridáme nádhernú prírodu kopírujúcu
zábery z reklám, upravené a vykosené plochy bez odpadkov a domorodcov
vážiacich si turistov, máme kompletnú mozaiku. „V prvom rade
chcem povedať, že všetky cesty sú veľmi kvalitné. Naše zážitky umocnilo
aj to, že cesty sú samá zákruta, bez zvodidiel a pod nimi sú iba priepasti.
Na druhej strane, vodiči aut sú k motorkárom maximálne ohľaduplní, čím
umožňujú rýchlejším jazdcom dostať sa dopredu a nezdržiavajú nás
v kolónach,“
vysvetľoval Ľ. Girášek.
Vo vysokých nadmorských výškach sa inak správa aj motocykel. Jeho výkon
klesá a jazdci si musia zvykať na iné reakcie. „Vo väčších
výškach je redší vzduch, čo ma samozrejme vplyv na spaľovanie. Tento fakt
spôsobuje, že výkon motorky klesá, ale na druhej strane nie je to nič
dramatické,“
uviedol M. Špak.
Ďalšou zaujímavou skúsenosťou boli služby v Rakúsku a prístup
zákazníkov. Obidve strany majú k sebe absolútnu dôveru, čo je cítiť
v ich korektných vzťahoch, ktoré si nikto nedovolí narušiť. Dôvera je
Alpách najvyššia morálna hodnota a rešpekt má u každého, kto do
najväčších hôr v Európe zavíta. „Poviem príklad. Chceli
sme sa okúpať na miestom prírodnom kúpalisku. Do areálu sa dalo dostať cez
viacero vstupov, aj bez zaplatenia vstupného, no nikoho ani nenapadlo, aby
neprešiel oficiálnym turniketom. V penzióne, kde sme boli ubytovaní, išla
domáca pani spať skôr ako my, ale nechala nám otvorený bar. Mohli sme si
vziať z neho, na čo sme mali chuť, sami sme si to spočítali a keď sme
odchádzali, zaplatili sme všetko spolu. Dokonca nám ešte vydala, lebo sa jej
zdalo, že platíme veľa,“
dodal J. Senaj.
V Rakúsku stihla naša výprava ešte výlet k vodopádu Krimml a potom už
nabrala smer talianske Dolomity, aby sa previezla po Cortina del Passo. Hoci
cesty v Taliansku nezniesli rovnako prísne kritéria ako rakúske
komunikácie, na zážitku z jazdy to nikomu neubralo.
„Prechádzali sme cez jeden priesmyk, ktorý mal byť pôvodne
skratkou a jazdili sme po nádhernej ceste so šírkou do dvoch metrov. V skale
bol tunel, cez ktorý podľa môjho názoru väčšie auto neprejde. Dopravu
riadili semafory a systém bol nastavený tak, že každých 45 minút
púšťali premávku raz z jednej a potom z druhej strany,“

opísal skúsenosť z Talianska Ľ. Girášek.
Pre Taliansko a Rakúsko platilo, že polícia sa motorkárom nevenovala a
motocyklová verejnosť mala aj iné výhody ako vlastné parkoviská, či
samostatné jazdné pruhy. K celkovému komfortu prispievali svojou
ohľaduplnosťou aj vodiči aut.
Z Talianska zamierila výprava do Brna na Grand Prix Superbike. Ubytovanie
našla celá skupina u stropkovského rodáka Jána Hutňana, ktorý sa
postaral o hostí s veľkorysosťou. Najznámejším pretekárom pre laickú
verejnosť bol Talian Max Biaggi a aj preto bola pre všetkých zážitkom
príležitosť prejsť sa po depách. „Určite je iné pozerať
veľkú cenu v televízii a vidieť celú šou na vlastné oči. V piatok a
v sobotu sme boli priamo v depách, kde sa nám podarilo odfotiť napr.
s českým pretekárom Jakubom Smržom,“
opísal spomienky na
Brno M. Špak.
Ak spočítame celú trasu, ktorú osmička motorkárov zo Stropkova a Svidníka
najazdila, dostaneme sa k údaju 3 330 km, čo v priemere znamená cca
500 km denne. Aj keď športové verzie motocyklov nie sú konštruované pre
pohodlie počas dlhých výjazdov, nikto neľutoval ani meter, ktorý strávil
na slovenských, rakúskych, talianskych a českých cestách.
„Ešte je skoro niečo plánovať, ale verím, že na
Valentínskom plese opäť začneme hovoriť o ďalšej spoločnej akcii. Za
najdôležitejšie považujem, že sme celú cestu absolvovali bez nehody a
vážnejšej poruchy. Hoci optimálnu skupinu by mali tvoriť 3 – 4 jazdci a
nás bolo 8, pričom niekto má slabší a niekto silnejší stroj, nemali sme
počas jazdy s komunikáciou najmenšie problémy,“
zdôraznil
na záver J. Senaj.

obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter