<p>Väzenie, väzba, žalár, basa, lapák – rôzne pomenovania a pritom
každé znamená to isté – miesto, kde sa pyká za zlé činy, miesto, kde
sa nik netúži dostať. Televízia nám ponúka rôzne predstavy o tomto
živote, ako však tvrdí mladý Svidníčan, ktorý strávil istý čas vo
vyšetrovacej väzbe, niektoré veci sú prikrášlené, no niektoré stokrát
horšie ako v reále.</p>
<p><strong><em>Ako si sa dostal do väzby?</em></strong><br>
Zo zahraničia som si zadovažoval marihuanu a pervitín. Na Slovensku chytili
môjho kamaráta, našli mu moje drogy a tým pádom začali pátrať aj po mne.
Mal som prenajatý byt, v ktorom mi tie drogy našli a „zabásli“ ma. Vtedy
som mal podmienku ešte za kriminálnu činnosť z detstva.<br>
<strong><em>Ako dlho si bol v base?</em></strong><br>
Pol roka.<br>
<strong><em>Môžeš opísať svoj pobyt za mrežami?</em></strong><br>
Boli tam všetky typy ľudí a rôzne príbehy. Človek je úplne odrezaný od
sveta, nič, len posteľ, raňajky, obed, večera a to isté dookola. Akurát
môžete pozerať cez päťcentimetrovú škáru v okne. Vychádzky do
zamrežovaného „koridoru“ sú povolené hodinu denne. Ja som ich veľmi
nevyužíval, skôr som sa prechádzal po izbe a premýšľal, nachodil som tam
azda stovky kilometrov. Na cele sme mali tri dvojposchodové postele, umývadlo
a zakrytú toaletu. Čo sa týka jedla, máte nárok na raňajky, obed a
večeru, za peniaze, ktoré vám pošle napríklad niekto z rodiny, si môžete
kúpiť aj iné jedlo. Spomínam si, že raz sme si so spoluväzňami urobili
tortu. Z raňajok sme si nechali jogurty, pridali, kto čo mal. Tam sa musíte
niečím rozptýliť, napríklad aj takýmito vecami.<br>
<strong><em>Pamätáš si na svoj prvý deň za mrežami?</em></strong><br>
Celkovo prvé dni som skoro celé prespal, preležal a veľa premýšľal. Musel
som absolvovať základné lekárske vyšetrenia. Keďže som už mal predtým
podmienku, vedel som, že sa odtiaľ tak ľahko a rýchlo nedostanem, bol som
s tým zmierený.<br>
<strong><em>Počula som, že novým väzňom sa zvykne urobiť nejaké
„prekvapenie“, napríklad v podobe bitky. Stretol si sa s niečím
podobným?</em></strong><br>
Ja som mal našťastie na cele dobrých chlapov, jediné „privítanie“,
ktoré mi spravili bolo to, že som sa ráno zobudil celý od zubnej pasty. Ale
počul som o prípadoch, keď je to privítanie oveľa horšie. Dokonca som
zistil, že jeden z mojich „spolubývajúcich“ je moja vzdialená rodina.
On je už tiež vonku, teraz pracuje a žije v Anglicku.<br>
<strong><em>Ako vnímala tvoja rodina fakt, že si v base?</em></strong><br>
Veľmi zle. Mamka bola neskutočne sklamaná, veľakrát mi dohovárala, no
nikdy som neposlúchol. Asi sa mi to muselo stať, aby som sa spamätal, bola to
facka od života, ale bola na niečo dobrá. Dostal som veľké ponaučenie.<br
/>
<strong><em>Hovorí sa, že v base človek premýšľa toľko, ako nikdy
predtým. O čom si zvykol najčastejšie premýšľať?</em></strong><br>
O všetkom. Hlavou sa mi asi miliónkrát premietol celý môj život.
Premýšľal som nad minulosťou, potom som to však obrátil a už som nemyslel
na to, čo bolo, ale čo bude. To bol asi najlepší krok, ktorý som mohol
urobiť, inak by som sa z toho asi zbláznil. Neskôr som začal cvičiť a
snažil som sa zo seba vybiť všetku energiu. Bol som si istý, že dostanem
minimálne päť rokov a tak som sa s touto situáciou začal pomaly
zmierovať. Nakoniec som sa z toho dostal tak, že sa udeľovala amnestia,
ktorá sa vzťahovala na prvotrestancov a ja som bol v podmienke, čakal som na
súd. Ten bol trikrát odročený, dával som si návrh na prepustenie, čo
prokurátor zakaždým zamietol kvôli mojej podmienke. Tá mi padla, čiže som
bol prvotrestanec, takže som už bol „čistý“ a mohol som ísť na
podmienku. Tým pádom ma mohli prepustiť a toto ma vlastne zachránilo.<br>
<strong><em>Ako ťa vnímalo okolie po prepustení?</em></strong><br>
Úplne inak ako predtým, úplne sa mi zmenil svet. Sedel som niekde a počul
som, ako sa o mne ľudia rozprávajú.<br>
<strong><em>Je pobyt vo väzení naozaj taký tvrdý, ako je opisovaný
napríklad v televízii, v časopisoch?</em></strong><br>
Veľa vecí je v televízii domyslených, ale sú aj také, ktoré sa
nevysielajú a rozhodne nie sú príjemné. Veľa však záleží od toho,
s kým ste na cele. Ja som mal veľké šťastie. Je potrebné dodržiavať
prísny režim, tam ste v podstate len číslo, jeden z mnohých a vedia
o vás všetko.<br>
<strong><em>Keď už sme pri tom režime, aký vlastne je?</em></strong><br>
O šiestej je budíček, ráno je určené na vybavovanie lekárov, listov,
preberanie balíkov. Na súdy a advokátov je vyhradené poobedie a inak stále
ten istý stereotyp. Musíte robiť presne to, čo vám povedia.<br>
<strong><em>Je to tam určite ťažké aj po psychickej stránke. Nepomyslel si
niekedy na samovraždu?</em></strong><br>
Párkrát mi to napadlo, ale mám našťastie silnú psychiku a dokázal som to
prekonať. Vždy som si hovoril, že to nemôžem vzdať, že to, čo sa teraz
deje, je len trest za moje chyby. Ale zažil som aj ľudí, ktorí boli úplne
na dne. Iní sa zas riadili heslom – Zavrieť môžu, pustiť musia. Veľa
ľudí tam berie napríklad tabletky na spanie. Ale ak to mám zhrnúť, som
rád, že som to zvládol a dostal som sa na slobodu. Začal som premýšľať
úplne inak. Už nikdy by som neurobil chybu, ktorá by ma stála slobodu.</p>