Miloš Šmajda absolvoval pešo Svätojakubskú púť do Santiaga de Compostela

<p>Do hlavného mesta
španielskeho autonómneho spoločenstva Galícia Santiago de Compostela prúdia
ročne státisíce pútnikov. V deviatom storočí tu boli objavené údajné
pozostatky svätého Jakuba, jedného z dvanástich apoštolov. Od vrcholného
stredoveku až po súčasnosť je toto mesto jedným z najvýznamnejších
katolíckych pútnických miest, ktorého dominantou je veľká katedrála.
Stropkovčan Miloš Šmajda sa rozhodol pešo absolvovať osemsto kilometrov
Svätojakubskej cesty. Samotná púť začala 9. apríla na Veľkonočný
pondelok, skončila v sobotu 5. mája.

<p>„Sú rôzne trasy Svätojakubskej púte, každý si môže
zvoliť tú svoju. Ja som sa rozhodol pre tú klasickú, teda z poslednej
prihraničnej dedinky vo francúzskych Pyrenejách Saint-Jean-Pied-de-Port.
Taktiež existuje viacero spôsobov absolvovania púte. Niektorí pútnici
vyrazia z domova a robia ju na etapy. Napríklad Nemci, ktorých som stretol,
išli z Mníchova, urobili asi 400 kilometrov, potom sa vrátili domov, o pol
roka prišli znova na miesto, kde skončili a takto pokračovali, až kým
nedošli do Santiaga de Compostela. Putovať sa dá peši, na bicykli, ale aj na
koni.“
O Svätojakubskej púti sa dozvedel pred niekoľkými
rokmi a odvtedy mu nedala spávať. Začiatkom tohto roku bol presvedčený, že
ju chce zažiť. Objednal si knižného sprievodcu, pozisťoval vlakové,
autobusové a letecké spojenia, naplánoval si trasu. Veľmi dôležité bolo
dôkladne zvážiť, čo si zbalí do ruksaku. Na jednej strane musel byť na
púť dôkladne vybavený, na druhej strane nesmel byť náklad, ktorý mal
celý čas na pleciach, príliš ťažký. „Základnou výbavou je
spacák, oblečenie na cestu, náhradné oblečenie, dobrá obuv, ponožky a
lekárnička. Ostatné veci išli z ruksaku von. Každý gram totiž cestou
zaváži. Ideálna váha nákladu je od deväť do jedenásť kíl. Jedlo a
nápoje som si dopĺňal počas cesty priebežne. Z domu som si vzal aj
vitamíny a energetické tyčinky. Najmä horčíkové tabletky mi dosť
pomohli, lebo zabraňovali kŕčom,“
vracia sa k prípravám na
cestu. Denne urobil priemerne 30 až 40 kilometrov. „Na to, že
som nikdy predtým nerobil nejakú aktívnu turistiku, som trasu zvládal dobre
aj po fyzickej aj po psychickej stránke. Na jednotlivých úsekoch som sa
stretával s rôznymi zaujímavými ľuďmi, navzájom sme si hovorili svoje
príbehy a zážitky.“
Trasa Svätojakubskej cesty je označená
buď žltými šípkami alebo mušľami. Sú na budovách, kameňoch, na dlažbe
a umožňujú pútnikom ľahkú orientáciu. Odhodlaný Stropkovčan si vybral
termín, kedy v týchto končinách nehrozia horúčavy. Tie by totiž znášal
ťažko. „Zažil som sneh, dážď, silný vietor, ale aj pár
pekných slnečných dní. Takéto počasie mi však vyhovovalo. Okrem toho,
v letných mesiacoch je tam obrovský nával, pretože práve vtedy ľudia
húfne putujú. Bol som rád, že počas cesty som nestretával až tak veľa
ľudí, čo sa zmenilo až posledných sto kilometrov pred Santiagom de
Compostela. To už pripomínalo masovú turistiku.“

Pre pútnikov sú k dispozícii buď jednoduché nocľahárne, ktoré
poskytujú len to základné, teda posteľ a sprchu, alebo drahšie zariadenia
s väčším výberom služieb. Miloš si trasu plánoval tak, aby na konci
každého dňa dokázal nájsť ubytovňu na prespanie. Stravoval sa buď
v reštauráciách, alebo si kúpil menšie množstvo jedla, ktoré mu
vystačilo do najbližšej zastávky. Zažil množstvo úžasných stretnutí,
nám vyrozprával pár najsilnejších zážitkov. „V renovovanej
starej kamennej budove vo Villamayor de Monjardín, ktorú spravovali holandskí
dobrovoľníci, som prežil úžasný večer. Po príchode na ubytovňu ku mne
prišiel Kanaďan Richard, hneď mi objednal pivo a začali sme sa rozprávať
ako starí kamaráti. Ako vo všetkých kamenných budovách, aj v tejto bola
poriadna zima. Nachádzala sa tam však jedna miestnosť s pecou, kde sa
chodili ľudia zohrievať. V strede tej miestnosti bola mamička
s 9-mesačným kanadským dievčatkom – najmladšou účastníčkou púte,
ktorú som stretol, ostatní stáli alebo sedeli okolo nich, aby im bolo čo
najteplejšie. Tento neskutočný výjav vo mne evokoval betlehemskú maštaľ a
Svätú rodinu. Keď si na to spomeniem, ešte teraz mám zimomriavky. V tejto
ubytovni sme mali aj nádhernú večeru na rodinný spôsob. Za stolom sedeli
ľudia z celého sveta. Po modlitbe nasledovali jednotlivé chody a na záver
nám hostiteľ povedal, že má pre nás darček. Bolo to neuveriteľné, ale
každému venoval evanjelium sv. Jána v rodnom jazyku obdarovaného. Ja som ho
dostal, samozrejme, v slovenčine. Nezabudnuteľné zážitky mám aj zo
samotnej cesty, keď som niekoho z pútnikov stretol napríklad na začiatku,
potom sme sa stratili z očí a stretli sme sa dajme tomu až o dva alebo tri
týždne neskôr.“
Slovenský pútnik natrafil na svojej ceste
na množstvo zaujímavých ľudí. Napríklad na 65-ročného Japonca, ktorý
celý život tvrdo pracoval a po srdcovej príhode sa rozhodol putovať do
Compostely. Alebo na Íra, ktorý si púť daroval k sedemdesiatke.
„Jeden Čech mi rozprával, že odišiel z lukratívneho
zamestnania, lebo chcel Svätojakubskú púť darovať svojmu zosnulému otcovi.
Ten bol totiž počas druhej svetovej vojny ostreľovač a syn chcel púťou
odčiniť jeho hriechy a taktiež sa poďakovať za zdravie svojej rodiny. Keď
sa im s manželkou malo narodiť tretie dieťa, lekári im odporúčali
prerušenie tehotenstva z dôvodu rizika poškodenia plodu. Manželia však
odmietli a dnes sa tešia z krásneho zdravého dieťaťa.“

Miloš navštívil počas cesty veľa krásnych chrámov, ku ktorým sa viazali
rôzne legendy – katedrály v Pamplone, v Santo Domingo de la Calzada,
Burgose, Leóne či Ponferrade, ale aj ďalšie zaujímavé miesta. Tým
posledným bola majestátna katedrála v Santiago de Compostela, v ktorej
útrobách víta všetkých pútnikov socha svätého Jakuba a v krypte pod
oltárom sú údajne uložené aj pozostatky tohto svätého. Človek príde za
oltár, obíde sochu svätca zozadu a objíme ju. Týmto rituálom sa púť
oficiálne končí. V pútnickom centre si potom na základe akéhosi
pútnického pasu – kredenciálu, kde má pečiatky z jednotlivých etáp,
vyzdvihne doklad o absolvovaní Svätojakubskej cesty. Uvádza sa v ňom aj
motív, pre ktorý sa človek rozhodol prejsť ju. „Môže to byť
náboženský, náboženský a iný, alebo len iný motív. Ja som uviedol
náboženský, pretože tento motív bol pre mňa hlavný.“

Vrcholom púte je každý deň na pravé poludnie omša pre pútnikov, kde kňaz
na začiatku prečíta, koľko ľudí a odkiaľ v ten deň do Santiaga de
Compostela prišlo a tiež uvedie ich národnosť. Keď má človek šťastie,
zažije liturgiu končiacu spustením Botafumeira, asi 50 kilogramov
vážiaceho kadidla s dymiacou myrhou, ktoré zavesené na lanách doslova
lieta naprieč katedrálou. Mladý muž by podobnú skúsenosť odporúčal
každému, kto si chce vyčistiť hlavu, obnoviť rovnováhu v živote, niekam
sa posunúť. „Človek vyrastie fyzicky, ale aj mentálne. Myslím
si, že tu každý nájde to, čo hľadá. Či už sám vo svojich myšlienkach,
alebo prostredníctvom ľudí, ktorých spozná. Táto púť je vlastne paralela
so životom. Lebo aj život je vlastne cesta. Aj v živote sa rozhodujeme,
ktorým smerom sa uberieme a za svoje rozhodnutia musíme niesť aj
zodpovednosť. Ale keď má človek cieľ a ten cieľ je dobrý, je jedno,
akými cestami sa k nemu dostane. Keď verí, že ten cieľ dosiahne, tak ho
určite dosiahne. Odporúčal by som každému, aby túto púť absolvoval sám,
pretože vtedy človek najlepšie spozná sám seba. A nakoniec by som chcel
poďakovať všetkým, ktorí mi v súvislosti s touto cestou akýmkoľvek
spôsobom pomohli alebo ma akýmkoľvek spôsobom
podporovali.“

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter