Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

M. Micheľ: Môj príchod do Stropkova som nikdy neoľutoval

Úspešný mládežnícky tréner Michal Micheľ prišiel do Stropkova ako
hráč v roku 1963. Pôvodne si myslel, že tu strávi rok a vráti sa do
Bardejova, no opak bol pravdou. Nakoniec tu ostal aktívne pôsobiť do
dnešného dňa, pripravil projekt športových tried a vychoval stovky mladých
futbalistov. Minulý týždeň oslávil Michal Micheľ 70. narodeniny a pri
tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.

Skôr ako Vám ponúkneme rozhovor s M. Micheľom, dovolíme si opísať
skúsenosť, ktorá vystihuje jeho vzťah k futbalu, médiám a modernej dobe.
Stalo sa nám to nie raz, nie dvakrát. Vždy keď sa na displeji mobilu objaví
meno Michala Micheľa, vieme, čo bude nasledovať. Chlapci vyhrali turnaj.
Alebo, odohrali naozaj výborný zápas. Môžem nadiktovať výsledok,
strelcov, nájde sa aj priestor na zostavu? Chlapci hrali naozaj dobre, treba
ich pochváliť. Jednoducho, Michal Micheľ na svojich hráčov nikdy nezabúda
a vždy sa postará aj o to, aby sa o tom dozvedela verejnosť. Spomíname to
preto, lebo takýto prístup nie je u každého samozrejmosťou.
Pán Micheľ, ako sa cíti čerstvý sedemdesiatnik?
– Cítim sa výborne, či už po fyzickej alebo psychickej stránke, za čo
vďačím športu a Bohu, ktorý mi nadelil pevné zdravie. Prajem aj ďalším
sedemdesiatnikom, aby boli minimálne v takej kondícii ako ja.
K Vášmu príchodu do Stropkova sa viaže zaujímavý príbeh. Čo
všetko sa muselo udiať, aby ste sa stali Stropkovčanom?

– Na vysokej škole som hral vysokoškolské turnaje s hráčmi z ligovej
partie Bombom, Ferjančíkom, Kulanom, či Pállom. Na vysokoškolských hrách
si ma všimli z Tatrana Prešov a ponúkli mi miesto v ich dorasteneckom
tíme. Keďže ponuka prišla na konci štúdia, v Prešove som dlho
nepôsobil. V roku 1959 som mal pred základnou vojenskou službou nastúpiť
na šesť týždňov do práce v Stropkove, no nakoniec som nastúpil
v Lomnom. Na vojne som hral V. ligu za Duklu Plzeň, kde si ma vyhliadli
Karlove Vary. Rodičia ma však od toho odhovorili, lebo v tej dobe bola
situácia na česko-nemeckých hraniciach nestabilná. Po skončení ZVS som
začal pracovať v Bardejove. Zároveň som hral za „béčko“, odkiaľ ma
po niekoľkých zápasoch preradili do druholigového A-tímu a v zime
1963 zaklopali na moje dvere, keď som vyučoval matematiku, funkcionári
Stropkova. V tom čase potreboval Bardejov brankára, ktorých mal Stropkov
dosť a preto sa dohoda upiekla veľmi rýchlo. Príchodu do Stropkova som sa
nebránil, no skôr som to bral ako hosťovanie maximálne na jeden rok. Dnes
však môžem povedať, že môj príchod do Stropkova som nikdy neoľutoval a
som rád, že od roku 1963 pôsobím práve v tomto meste a v tomto klube.
Hoci som mal ponuky z Humenného, Trebišova, Svitu, či Košíc, Stropkovu som
ostal verný.
Nebýva pravidlom, aby sa hráč stal aj trénerom. Čím si Vás
získala trénerská profesia?

– K trénerskej práci ma pritiahli talentovaní hráči na čele s M.
Andrejkom, Bandžuchom, Fatľovcami, Vatehom a ďalšími. Z mojich povinností
učiteľa mi pripadalo ako automatické, že popri kariére hráča chcem aj
trénovať. Už vtedy ma napadla myšlienka, na základe ktorej sme bez
oficialít začali vytvárať športové triedy. Postupne prichádzali ďalšie
generácie hráčov, futbal začali hrať aj moje deti a preto ma ani nenapadlo,
že by som s trénovaním skončil, lebo o motiváciu som mal vždy
postarané. Hoci som mal ponuky trénovať aj dospelých, od mládeže som nikdy
odísť nechcel. Pracovať s deťmi je úprimná práca a vždy mám radosť
z toho, keď vidím, ako rastú a futbalovo sa zdokonaľujú. V minulosti sa
rodilo viac pohybovo nadaných a talentovaných detí. Každé z nich chcelo
hrať a z futbalu mali radosť. Dnes spoločnosť preferuje iné hodnoty, čo
sa premieta do toho, že celkovo pritiahnuť mladých ľudí k športu je
oveľa náročnejšie. Súčasná ponuka možností je široká, len nie všetko
prospieva k zdravému vývoji našich detí. Osobne by som zvýšil počet
hodín telesnej výchovy, ale podmienkou musia byť moderné športoviská.
V tejto súvislosti sa mi páči model v Maďarsku, kde za každé
športovisko zodpovedá kompetentná osoba, ktorá areál udržuje a kontroluje.
V Stropkove nám určite pomohlo nové ihrisko s umelou trávou. Keď si
predstavím ako sme v minulosti behali po lúkach okolo Ondavy a Bokše, nedá
sa to porovnať s kvalitou, ktorú máme dnes.
Vaša kariéra je plná víťazstiev a úspechov. Ktorý z nich by ste
zaradili najvyššie?

– V prvom rade musím povedať, že počas mojich hráčskych čias sme
v Stropkove žili vždy ako jedna veľká rodina. Teší ma, že cez moje ruky
a ruky ostatných trénerov, na ktorých nesmiem zabudnúť, prešli hráči,
ktorí sa presadili na najvyššej úrovni alebo sme im pomohli umocniť ich
lásku k futbalu. Som hrdý na moju rodinu, ktorá mi robí radosť. Som rád,
že som vychoval ľudí so vzťahom k športu. Na tomto mieste nesmiem
zabudnúť na moju manželku, ktorá stála a stále pri mne stojí
s trpezlivosťou, pochopením a veľkoryso toleruje všetok čas, vrátane
víkendov, keď sa venujem chlapcom. Materiálne hodnoty sú pre mňa
nepodstatné. Radosť mám z toho, ak sú ľudia pri mne spokojní. Nedokážem
sa tešiť z vlastného úspechu, pokiaľ ľudí okolo mňa trápia zdravotné,
či iné problémy. Ďakujem Bohu, že ma chráni a zdravie mi stále
slúži.
Stropkov a jeho mládežnícka liaheň je známa výchovou mnohých
talentov, ktoré sa presadili na najvyššom fóre. Ktorý z Vašich
talentovaných zverencov Vás zaujal najviac?

– Nerád by som na niekoho zabudol, ale jeden z najväčších talentov som
stretol hneď na začiatku po mojom príchode do Stropkova. Za „áčko“ hral
s nami Bandžuch, hoci mal iba 16 rokov, patrilo mu stabilné miesto
v zostave. Veľmi vďačný tip bol napr. Jožko Kožlej, ktorého sme nemohli
pretlačiť ani za krajský výber, no nikdy vo svojej pracovitosti nepoľavil.
Nakoniec, keď sa stretávame s trénermi po rokoch, hovoria mi – mal si
pravdu, je to talentovaný futbalista, čo potvrdzoval počas celej svojej
kariéry. Každý z hráčov má svoje plusy a mínusy. Niekto je väčší
bojovník, iný zas toho nenabehá veľa, ale dostal do vienka viac technického
umenia. Aj dnes sa ma pýtajú rodičia, či z ich syna vyrastie ligový
hráč. Opakujem im, že musia byť trpezliví, lebo v štrnástich môže
niekto vynikať, no v sedemnástich ho môžu stopnúť zdravotné problémy
vyplývajúce zo skrytých fyzických predpokladov. Veľa však závisí aj od
spolupráce s rodičmi. Práve rodič je podľa mňa 50%-tnou zárukou, že
z dieťaťa vyrastie šikovný človek. Pokiaľ rodič nebude svoje dieťa
iniciovať a povzbudzovať, bude to veľmi zle.
Ako otec sledujete z prvého radu kariéru Vášho syna Ľuboša. Vraj
ste na začiatku jeho rozhodcovskej etapy ostali jeho rozhodnutím
prekvapený…

– Najhorší pocit som mal, keď prišiel zo sústredenia. S rodinou sme boli
na Valkove a Ľuboš prišiel s nohou v sadre. Vtedy som vedel, že je zle a
s kariérou hráča sa bude musieť rozlúčiť. Keď som ho videl prvýkrát
ako rozhodcu, zasmial som sa. Nikdy by ma nenapadlo, že bude rozhodcom, lebo
už v tom veku bol o neho záujem z ligových klubov. Jeho prednosťou bolo
periferné videnie a kopacia technika. Okrem toho bol vodcovským typom a preto
som presvedčený, že by hral minimálne našu ligu. Ľuboš však mal od
začiatku vo svojich hodnotách jasno. Po zranení povedal, že ak nemôže
robiť niečo na sto percent, nemá význam, aby v tom pokračoval. Preto sa
rozhodol pre kariéru rozhodcu a po roku som si povedal, že urobil dobre. Ako
aktívny tréner, ktorý poznal svojich kolegov na okolí, som mal práve od
nich prvé referencie, že ako rozhodca sa určite nestratí. Najviac ma
potešil môj kolega z Poľska. Ľuboš im pískal prípravný zápas
s Prešovom, ale on nevedel, že je to môj syn. Po zápase mi povedal –
Mišo, tento chlapec urobí ako rozhodca veľkú kariéru. Nepriznal som sa mu,
že hovorí o mojom synovi a zapochyboval som. On ma však ďalej presviedčal
o jeho pravde a mne sa to, samozrejme, počúvalo veľmi dobre. Vždy, keď sa
po rokoch stretneme, s úsmevom si na túto príhodu zaspomíname.
Skúsme sa dotknúť súčasnosti. Ako by ste hodnotili posledné
generácie, s ktorými ste ako tréner pracovali?

– Futbalovo nadaný bol ročník 1993 a kvalitu mal aj ročník 1994. V tomto
roku naši starší žiaci nie sú zlými futbalistami, ale strácajú fyzickým
fondom. Chlapci sú menšieho vzrastu a prehrávajú osobné súboje. Herne sa
súperom vieme vyrovnať, ale fyzicky strácame. Bolo by však hriechom, keby
sme sa v súťaži nezachránili. Zväz znižuje dotácie a počty športových
tried a preto je našou povinnosťou ostať v I. lige. Našu prácu si vážia
aj na SFZ, no bez výsledkov nás nikto podporovať nebude. V minulosti nebolo
problémom doplniť káder chlapcami z okolitých obcí, ale dnes platí, že
zdravšie deti prichádzajú paradoxne z mesta. Ak chceme udržať latku,
musíme urobiť širší záber a spolupracovať aj so Svidníkom a
Giraltovcami.
V Stropkove pôsobíte od roku 1963. Ako vidíte súčasnosť a
budúcnosť stropkovského futbalu, ktorý v tomto roku oslavuje 90 rokov od
svojho založenia?

– Ak by sme dnes dokázali vytvoriť chlapcom podmienky, čo znamená
garantovať im zamestnanie, II. ligu by sme odohrali s ľahkosťou bez
problémov. V Stropkove sú momentálne obmedzené možnosti na trhu
s pracovnými miestami, no aj napriek tomu si viem predstaviť, že by sme si
s touto situáciou vedeli a mohli poradiť. Treba si uvedomiť, že hráči
pracujú naozaj v skromných podmienkach a nie vždy to majú jednoduché.
Pomôcť by mohla spolupráca mesta, podnikateľov a ostatných priateľov
stropkovského futbalu, len nie každý chce pri futbale robiť. Často sme
neistote a to ma mrzí.

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter