M. Bujdoš: Ideologickú prácu sme museli urobiť bez ohľadu na naše názory

<p>V závere uplynulého
roka odišiel do dôchodku po 40 rokoch strávených na Mestskom úrade
výtvarník Michal Bujdoš. Pri tejto príležitosti zorganizoval výstavu
„svojho“ propagačného oddelenia, v ktorom je zmapovaná jeho výtvarná
činnosť počas pôsobenia v Osvetovej besede, neskôr Mestskom kultúrnom
stredisku a napokon na Odbore školstva. M. Bujdoš hovorí, že nápad
zorganizovať výstavu prišiel spontánne po tom, ako spolu s kolegom
prezerali pri upratovaní kancelárie práce uložené v škatuli. Svoj pohľad
na 40 rokov pôsobenia v stropkovskej kultúre i vnímanie propagácie
v minulosti a dnes prezentoval v nasledujúcom rozhovore.

<p>Ak mám byť úprimný, vôbec som neuvažoval nad organizovaním
výstavy. Keď som však pri odchode do dôchodku robil selekciu svojich prác,
našiel som škatuľu, kde som od roku 1972 odkladal niektoré veci. Kolega
Miroslav Danko povedal, žeby bolo hriech neukázať verejnosti. Je to
v podstate také zmapovanie propagácie kultúry v meste za uplynulých
40 rokov. Hlavne staršia generácie si môže pri pohľade na jednotlivé
plagáty oživiť spomienky. Staršie generácie by si oživili spomienky.
Škoda, že sa nepodarilo zachovať viac veľkoplošných plátien. Kvôli
šetreniu sme totiž museli po skončení podujatia namaľovaný plagát
zatrieť a materiál použiť na ďalšie akcie. Často mi bolo veľmi ľúto,
keď som musel týždňovú robotu zatrieť bielou farbou.

Kedy ste začali pracovať vo vtedajšom Dome
osvety?

Po skončení Školy umeleckého priemyslu v Bratislave som nastúpil na
propagačné oddelenie do Tesly, neskôr som šiel na vojnu. Po návrate sa mi
tam však nechcelo vrátiť. Človek bol po skončení školy zvyknutý žiť
takým bohémskym životom. (úsmev) My ŠUP-kári, sme boli v Bratislave
výkvet. No a keď mi vtedajší riaditeľ Osvetovej besedy, pán Soóš,
takisto absolvent ŠUP, navrhol prácu propagačného výtvarníka, neváhal
som. Spomínam si, že prvou veľkou akciou, na ktorej som sa podieľal bol
Bábkarský Stropkov. Trojdňová súťaž, na ktorú sem prichádzali ľudia
z celého Slovenska. Podobných veľkých podujatí bolo vtedy v meste veľmi
veľa.

Čo bolo úlohou propagačného oddelenia?
Vlastne všetko, čo sa týkalo kultúry a propagácie – robili sa
divadelné scény, plagáty na kultúrne podujatia. No a hlavne – mali sme
propagovať stranu. (úsmev) Pri každej príležitosti sme pripravovali
výzdobu – či už to bol Víťazný február, narodenie Lenina, 1. máj,
mierové slávnosti… Musím povedať, že to bolo nesmierne množstvo roboty
s vysokým pracovným nasadením, ktoré by som už dnes nezvládol. Na každú
budovu bolo potrebné navrhovať veľkorozmerné 6, 8 či 12-metrové heslá.
Plátna sme mali roztiahnuté po celej „osvete“. Pred veľkými sviatkami sa
robilo do hlbokej noci.

V súčasnosti je táto práca vďaka počítačom omnoho
jednoduchšia. Aké techniky tlače ste vtedy používali?

Prvé na čo som tlačil, boli voskové blany. Farebná vazelína sa natrela
na valec a tlačilo sa na voskový papier. To bola veľmi špinavá čierna
robota. Potom sme robili už ofsetom. V Stropkove sme mali jeden z prvých
takýchto strojov na Slovensku. Aj tak to však bola veľmi prácna robota. Po
každej sérii plagátov bolo stroj potrebné kompletne rozobrať a vyčistiť.
Robilo sa s nebezpečnými chemikáliami, čo sa zrejme podpísalo aj pod moje
zdravie. Potom tu bol liehový tlačiarenský stroj, neskôr prišli kopírky.
Okrem toho som niektoré plagáty robil linorytom. Každý plagát bol ako malé
dielo, bola to naša tvorivosť. Všetko sa robilo ručne.

Ideológia a kultúra je často v konflikte. Nemali ste niekedy pri
tvorbe propagačných materiálov vnútorný rozpor?

Samozrejme, že áno. Lebo aj kultúra bola zneužitá. Jedno sme však
robiť museli, ale myslenie sme mali celkom iné. Mal som ako kultúrny
pracovník aj problémy – pri krste syna a podobne. Ale nejako som sa nebál
a po pohovore, kde som im vysvetlil svoj postoj, mi dali pokoj.

Bolo možné oddeliť prácu od svojich osobných
názorov?

Myslenie bolo vtedy úplne iné. Každý to vnímal tak, že tá
ideologická práca sa musí urobiť bez ohľadu na názory. Ale okrem toho
všetkého tu bola krásna robota na propagácii kultúrnych podujatí. A tých
tu bolo veľmi veľa. Azda s výnimkou Gotta vystupovala v Stropkove
kompletná vtedajšia špička československej populárnej hudby. Pripravovali
sme divadelné či koncertné scény. Toto nás bavilo a tamto sme robiť
museli. Dá sa však povedať, že som Stropkov zachránil od veľkoplošných
ideologických hesiel namaľovaných na bytovkách. Zakaždým sme robili nie
príliš estetické návrhy, ktoré sa však vo Svidníku na ústrednom výbore
nikdy nepáčili. Potom nás už donútili realizovať námet, ktorý navrhli
sami. Malo sa to maľovať na bytovke na Mlynskej ulici (oproti VÚB – pozn.
red.). Povedal som im, že sa bojím výšok, že to robiť nebudem.
Odďaľovalo sa to a napokon sa to už ani nestihlo urobiť.

Stalo sa, že ste museli hotovú prácu z ideologických dôvodov
prerábať?

Bolo ich veľa. Spomínam si napríklad na jedno výročie tokajíckej
tragédie. Spolu s kolegom sme vybrali jeden námet. Bolo to od istej českej
autorky, ktorá vyhrala medzinárodnú súťaž na tému svetového mieru. Išlo
o motív zemegule so zápalnou šnúrou. Nenavrhovali sme teda nič vlastné,
len sme to zrealizovali podľa tohto námetu. Inštalovali sme to a následne
mala prísť komisia z Košíc, aby to zhodnotili. Tým sa to nepáčilo. Hneď
mi volali z regionálneho osvetového strediska zo Svidníka a mali sme to
narýchlo odstrániť. Panely bolo potrebné dať dole a ja som mal byť
potrestaný. Odmietol som, pretože sme si boli istí, že je to v súlade
s ideológiou, lebo ten plagát vydal ÚV KSS. Tak to napokon odstraňoval sám
riaditeľ z okresu. Bol som potom aj na pohovore na OV KSS, ale napokon sa to
urovnalo.

Na výstave je zmapovaných 40 rokov vášho pôsobenia. Ak sa
prejdeme od začiatku na koniec, je tu zároveň vidieť ako sa propagácia
vyvíjala nielen z hľadiska tvorby, ale aj používaných techník. Od
náročnej ručnej práce sa návštevník dostane k počítačovo spracovaným
plagátom. Dá sa teda povedať, že práve s vaším odchodom do dôchodku
končí v stropkovskej kultúre jedna éra…

Je pravdou, že výtvarníkov je dnes už len málokde. Pracujú už len
v niekoľkých regionálnych osvetových strediskách. Veľa mojich vecí je
už dnes uložených v počítači – rôzne motívy cyklických akcií
v meste a podobne. Možno sa niečo končí, ale ako hovoria moji kolegovia:
Moja práca tu ostáva naďalej, len ju budú robiť iní ľudia a samozrejme,
inými technikami.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter