Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Líder legendárnej českej formácie Buty chcel ako chlapec spasiť celý vesmír

„Nebol som žiadny sexidol, ako rockovú hviezdu som si sám seba nevedel
predstaviť.“

Hlavným ťahákom piatkového jarmočného večera bola legendárna česká
skupina Buty. Svoj prvý album síce vydala ešte začiatkom deväťdesiatych
rokov, prelomovým bol až kultový film Jízda, pre ktorý táto formácia
zložila hudbu. Navyše jej líder Radek Pastrňák si v ňom zahral jednu
z hlavných postáv. Ústredná pieseň filmu Mám jednu ruku dlouhou
medzičasom zľudovela. Náš rozhovor vznikol v unimobunke za pódium a niesol
sa v uvoľnenej, pohodovej atmosfére. Radek je totiž typ človeka, pri ktorom
máte pocit, akoby ste sa poznali odjakživa a práve sedíte pri dobre
vychladenom pive a len tak „kecáte“ o živote.

Vraj ste mali nejaké problémy cestou do
Stropkova…

Za prvé sa musím ospravedlniť, že som zemepisne veľmi nevzdelaný, pretože
o okrese Stropkov som nemal ani poňatia. Stále som mal predstavu, že
existuje Prešov a potom už len nejaká širokorozchodná železnica, ktorá
smeruje na Ukrajinu. No a keď som tu došiel, ostal som prekvapený. Na to, že
sme išli 380 km, trvala tá cesta dosť dlho. Išli sme 8 hodín, čo
znamená rýchlosť asi 40 km/hod.
To ste boli v takej pohodičke, že ste nasadili takéto ležérne
tempo?

Nie, v kuse sme boli v nejakej dopravnej zápche, v kuse sme stáli. Poprad
pomaly neprejazdný, Martin a Žilina tiež. To cestovanie bolo tak trochu
o nervy. Za rovnakú dobu by som bol z Ostravy letecky v Chicagu.
Našťastie ste dorazili včas. Chcem sa spýtať na prvý pocit
z nášho mesta.

Pocit dobrý, ježišmária. Je tu krásne, všade na lúkach bociany, my
u nás ich nemáme ani zďaleka toľko, ako vy tu. Sledovali sme to celou
cestou. No nádhera!
Aké bolo privítanie organizačného výboru?
Prišla po nás na pumpu mestská polícia, zaviezli nás až sem k pódiu.
Musím pochváliť senzačnú komunikáciu s ľuďmi.
A čo samotný koncert?
Hralo sa nám dobre, ale zase, aby sme sa rozumeli… Ja som človek, ktorý
napríklad radšej hrá v komornom prostredí, v klube, kde môžeme ľuďom
zahrať také väčšie špecialitky. A tu sme hrali na námestí, takže sme
hrali skôr tie hitovky a také známejšie veci. Ja si myslím, že reakcie
boli dobré, chlapci, ktorí hrali pred nami boli výborní, mne sa hralo veľmi
dobre.
Vnímate nejaké rozdiely medzi českým a slovenským
publikom?

Dalo by sa povedať, že na Slovensku sú ľudia živší, bezprostrednejší.
Bavia sa. V Čechách, a hlavne v západných Čechách, tak tam sú ľudia,
ktorí sa len pozerajú a furt hľadajú na niekom nejaké chyby namiesto toho,
aby sa jednoducho odviazali a bavili. Tu je to omnoho temperamentnejšie.
Kde všade počas tohto leta koncertujete?
Skoro celý júl sme hrali na Slovensku a v auguste hráme festivaly
v Čechách a na Morave. Koncertujeme na rôznych mestských slávnostiach, ako
napríklad tu teraz, ďalej na festivaloch a v kluboch. Sme univerzálna
skupina, ktorá môže hrať všade.
Nevadí vašim rodinám to neustále pendlovanie po
svete?

No ja teraz neviem, čo presne mám označiť za svoju rodinu. Pred desiatimi
rokmi som sa rozviedol, môj otec už nežije.
Myslím aj rodiny ostatných členov kapely.
Za tie roky si už všetci zvykli. Navyše, my hráme hlavne piatky a soboty a
cez prázdniny si to vynahradzujeme v pondelok až v piatok. Vzhľadom
k tomu, že hranie je moja jediná práca, celé prázdniny, okrem piatkov a
sobôt, som stále so svojimi deťmi.
Ste legendou českej populárnej hudby. Snívali ste o tom niekedy
v mladosti, alebo to prišlo tak nejako nečakane?

Ja som si, asi ako každý mladý človek myslel, že budem rozvíjať vesmír
až do okamihu, kým bude stopercentne rozvinutý a že sa stanem anjelom a
celý svet zachránim. Toto bola moja vízia a nie byť nejakou rockovou
hviezdou. Ja som si nikdy nepripadal ako nejaký sexichlapec, skôr tak
obyčajne. Takže som si sám seba vôbec nevedel predstaviť ako nejakú
rockovú hviezdu.
Stali ste sa ňou a pocítili ste dopad popularity na svoj
súkromný život. Vnímali ste viac negatív, alebo pozitív s tým
spojených?

Pozitíva sú tie, že nemusím chodiť do práce a to je pre mňa veľmi
podstatné, pretože jednou z vecí, ktoré som si v živote vytýčil bolo,
že sa budem až do smrti vyhýbať práci (smiech). Hudbu nevnímam ako prácu,
baví ma to, je to zábava. Keď týždeň nehrám, chýba mi to a už sa
teším, kedy znova začnem. Negatíva si myslím, že som si zažil najmä
v 90. rokoch, keď už toho bolo proste veľa. Každý deň doma novinár,
každý deň do televízie, do rádia, boli to veci, ktoré človeka skôr
zdržiavali v práci, než aby ho posúvali dopredu.
Jízdu možno označiť za určitý prelom v kariére Buty. Ako si
spomínate na vaše účinkovanie v tomto kultovom filme?

No, ja som k tomu prišiel ako slepý k husliam. V podstate cez Karla Šípa,
ten nás objavil a ako muzikantov predstavil Zdeňkovi Svěrákovi a Honzovi
Svěrákovi. Najskôr som od Honzy Svěráka dostal ponuku, aby som napísal
k Jízde hudbu a on potom, keď videl moju nesmelú tvár, tak si ma
angažoval. Ja som nikdy nechcel byť hercom, ani ním nie som, ale pod
nátlakom Svěrákovcov a kapely som sa toho ujal.
Aký ste mali z toho celého pocit?
Natáčanie je niečo úplne iné, ako konečná podoba filmu. Je to veľmi
veľa práce, čakania, ale vzhľadom k tomu, že som bol v tej dobe
„v životním laufu“, tak som to nejako prežil a myslím si, že to bolo
aj na niečo dobré. Teraz, asi pred dvoma rokmi som ten film videl a zase som
sa za seba hanbil (smiech). Nemyslím za film, ale za seba a napríklad za svoj
herecký výkon.
Prišli odvtedy nejaké ďalšie ponuky od filmu?
Prišli, ale všetky som odmietol.
Prečo?
Už by som to znovu nechcel absolvovať. Ja totiž nechcem byť slávny.
Takže ste slávny proti svojej vôli?
Dalo by sa to tak povedať.
Už ste spomínali, že s médiami ste si zažili svoje. Akú
najhlúpejšiu otázku vám novinár položil?

Ja už si ani nespomínam. Celé obdobie toho najväčšieho novinárskeho
záujmu som vlastne obrazne povedané pokrčil, zahodil a dokonca som naznačil
napríklad najznámejšej českej komerčnej televíznej stanici, že tam
v živote nevkročím, že ma nezaujímajú. Na konci 90. rokov som úplne
vyfauloval médiá. Mal som toho skrátka dosť. Nemôžem hodnotiť, ktorá
otázka bola najhlúpejšia, pretože všetky tie rozhovory sú vlastne už
vopred pripravené otázky, ktoré sa len mierne upravujú. Tento náš
rozhovor, aj keď sa sčasti skladá aj z tzv. povinných novinárskych
otázok, je celkom príjemný. Poviem vám to tak. Ja som sa v 90. rokoch
snažil pomôcť prostredníctvom médií svojej práci, prihriať si
polievočku, byť zaujímavý, byť výnimočný, možno aj trošku šokovať.
Ale to už mám za sebou. Neskôr som zistil, že ten mediálny hurhaj nestojí
za to. Toto všetko som si skrátka prešiel a v situácii, v ktorej sa
nachádzam teraz viem, že stačí vymyslieť dobrú pesničku a ľudia si nás
nájdu. Som o tom presvedčený, pretože kapela, ktorá 10 rokov vyhráva
rôzne ceny, aj keď je trebárs z dnešného hľadiska akoby za zenitom, sa
môže kedykoľvek vrátiť.
Vy ste po hudobnej stránke nikdy nevsádzali na komerčnú kartu.
V súčasnosti veľa talentovaných hudobníkov, napriek tomu, že pocitovo
inklinujú k celkom inému (tzv. menšinovému) žánru, pustia sa často
práve tou vyšliapanou komerčnou cestičkou a tým vlastne popierajú vlastné
hudobné cítenie. Čo si o tom myslíte?

Nič iné im neostáva. My sme začínali tesne po revolúcii a bolo tu ešte
celkom iné prostredie. Mohli sme si ešte dovoliť spústu normálnych vecí.
Dnes už začínajúci hudobníci, pokiaľ sa chcú hudbou živiť, musia
vykročiť tou komerčnou cestou. A potom napríklad na mieste, keď už sa
o nich vie, môžu začať experimentovať. Ale myslím si, že aj dnes by sa
dalo presadiť aj tzv. menšinovým prúdom, len by to trochu dlhšie trvalo.
Napríklad Lucie robila kariéru presne podľa vzoru vyšľapaných komerčných
chodníkov, my nie. Obchádzali sme JZD, v kluboch sme hrali pre troch ľudí,
boli sme tri mesiace na šnúre a hrali sme pre päť ľudí, pre sedem ľudí,
pre pätnásť ľudí, obišli sme celú Českú republiku, ale hrali sme to,
čo cítime. Na druhej šnúre sme už vypredávali športové haly. Robili sme
skrátka hudbu prostredníctvom osobného presvedčovania.
Čo nové pripravujete?
Úplne presne neviem, čo pripravujem. Už roky sa chystám na to, že by som
chcel urobiť platňu s Janáčkovou filharmóniou v Ostrave. Nie pesničky,
ktoré už sú, ale vyložene nové veci. Nechcem, aby to bola vážna hudba,
ale skôr hudobné vtipy, hudobné anekdoty s použitím veľkej symfonickej
sily, tak trochu hudobná paródia. Skrátka baviť sa. Chcem použiť veľký
ženský, mužský a možno aj detský spevácky zbor a nájsť také témy, kde
sa budú ľudia dohromady baviť a pôjde z nich čistá energia. Tak to je
jeden plán a ten druhý je hrať úplne komorne, napríklad len na gitaru
s Michalom Žáčkom alebo Milanom Strakou, skrátka v malých zostavách.
Tiež mám v pláne vymyslieť s Buty big beatovú platňu, myslím tým
starý poctivý big beat, ktorý sa už dnes vôbec nehrá. Taký, ako ho my
cítime. Samozrejme, v aranžmánoch musí byť šmahnuté aj trochu z ducha
doby, ale ten grunt bude poctivý big beat. Uvidíme, čo z toho
zrealizujeme.
Podľa toho čo hovoríte, proces tvorby u vás prebieha tak, že
máte nejakú ideu, myšlienku, ale nič konkrétne. Jednoducho –
živelne…

Tak nejako. Ja musím vedieť, že ľudí, s ktorými pracujem, to baví.
Takých ľudí musím najskôr nájsť a potom sa to násobí a vzniká to.
Ako ste spomínali, v detstve ste chceli spasiť svet. Myslíte si,
že sa to dá prostredníctvom hudby?

Ja si myslím, že dá, ale v túto chvíľu si nie som istý tým, či by som
to dokázal ja, alebo moje okolie. Ale myslím si, že v živote sme kus práce
urobili, keď sme boli v tej hlavnej sile, to znamená do tridsiatky, keď je
človek ešte ozaj nabitý energiou. Predsa len, po štyridsiatke môže byť
človek energický, ale už je tá energia príliš organizovaná a človek si
už neuvedomuje celé spektrum vesmíru tak, ako keď je mladý.
Je nejaká otázka, ktorú vám nikdy žiaden novinár nepoložil,
napriek tomu by ste na ňu rád odpovedali?

No, práve pred chvíľou sme sa o tom bavili. Ja si myslím, že to
o spasení sveta je veľmi slušná bulvárna otázka. Takú mi ešte žiaden
novinár nepoložil, ale odpovedal som na ňu veľmi rád.

obrazek obrazek obrazek obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter