Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Keď dostal pod stromček fujaru, netušil, že to bude láska na celý život

<h3>J. Rohaľ:
„Učarovala mi svojou krásou a nádherným zvukom.“

Prvú fujaru mu kúpila manželka Ľudmila pred piatimi rokmi na
stropkovských Vianočných remeselných trhoch. Odvtedy Jozefa Rohaľa tieto,
ale aj ďalšie hudobné nástroje typické pre slovenský folklór, fascinujú.
V súčasnosti obsahuje jeho zbierka sedem fujár, píšťalky, drumbľu. Ako
samouk sa dokonca naučil na fujare hrať a svoje umenie každoročne prezentuje
na Celoslovenskom zraze fujaristov v Čičmanoch.

<p>„Tieto hudobné nástroje mi učarovali pre svoju krásu a
nádherný zvuk. Hrávam na veľkej, 170 centimetrov dlhej géčkovej fujare.
Oni sa totiž delia podľa tónin,“
vysvetľuje. Výroba
kvalitného nástroja je hotovým umením, ktoré sa odovzdáva z otca na syna.
„Fujary sa vyrezávajú z bazového dreva, ktoré musí byť
hladké, bez uzlov a rôznych výrastkov. Malo by zrieť rok až tri roky, aby
sa predišlo praskaniu a strate zvuku. Dôležité je mať kvalitné vrtáky,
najlepšie sú 50, 60-ročné nebožce, ktoré je už dnes problém zohnať.
Najskôr sa vyvŕta hlavná diera, následne malé bočné dierky. Ich
rozloženie sa vypočítava na milimetre presne podľa tabuliek. Len ozajstní
starí majstri ich dokážu umiestniť výlučne podľa sluchu. Je to hotový
kumšt, spojenie hudby, ladenia, techniky, matematiky. Potom sa osadzuje
hlásnička, teda súčasť, do ktorej sa fúka. Musí sa osadiť pod presným
uhlom. V podstate ide o prácu presnú na desatiny milimetrov, pretože fujara
sa ladí už pri samotnej výrobe. Napokon sa vyrezávajú ornamenty. Je to
záležitosť, ktorá sa dedí z otca na syna a je hotové umenie umiestniť
ich rovnomerne po celom obvode. Napokon sa nástroj zvnútra naolejuje, aby sa
vyhladila vnútorná dužina, aby sa drevo stiahlo. Po naolejovaní dostane iný
zvuk a vtedy sa dolaďuje poslednýkrát tým spôsobom, že sa podľa potreby
skráti o niekoľko milimetrov. Čo sa týka ornamentov, keď vidíte tie do
červena sfarbené, môže za to kyselina dusičnatá, ktorou sa vypaľujú.
Nakoniec sa fujara natrie lakom, tzv. šelakom. Po pol roku je potrebné opäť
ju zvnútra naolejovať. V podstate sa musí ošetrovať stále, aby si
udržala svoje vlastnosti. Výroba jedného nástroja trvá približne
mesiac.“
Jozef Rohaľ sa na fujare naučil hrať sám za štyri
roky. Ako hovorí, bolo to neskutočne náročné, ale keď má človek
k nástroju vzťah, prekoná každý jeden problém, aby bol čo najbližšie
k dobrému výsledku. Opýtali sme sa ho, ktorý nástroj si cení najviac.
„Na výstave fujár v Detve som si u jedného predajcu objednal
fujaru s tým, že si po ňu prídem na druhý deň. Po mne ho navštívil
prezident Ivan Gašparovič a mal záujem presne o tú istú. Predajca mu však
povedal, že už je rezervovaná a na druhý deň ju predal mne. Tento nástroj
si vážim hádam najviac.“
Podobne, ako u iných hudobných
nástrojov, aj cena fujary závisí od kvality. Tie najlepšie kusy stoja aj
tisíc eur a skutoční odborníci ich vedia oceniť. Jozef Rohaľ práve suší
bazové drevo na prvú fujaru, ktorú vyrobí on sám. Svetlo sveta by mala
uzrieť v roku 2012. Okrem toho má v pláne skonštruovať zvonkohru
z ovčích zvoncov. V jeho krásnej záľube ho podporuje aj manželka
Ľudmila. Na tradičné dovolenky nechodia, radšej zbalia kroje a
zúčastňujú sa folklórnych festivalov po celej republike.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter