V priestoroch mestskej
knižnice sprístupnili ďalšiu zaujímavú výstavu fotografií, tentokrát
pod názvom Prechádzky s medveďmi. Už jej názov naznačuje, že objektom
záujmu amatérskeho fotografa Kamila Soóša bola najväčšia šelma žijúca
vo voľnej prírode. Na 25 fotografiách, ktoré vznikali v období troch
rokov v Západných Tatrách, môžu návštevníci vzhliadnuť impozantného
medveďa v jeho prirodzenom prostredí.
„V poslednej dobe fotím čisto divočinu, teda zvieratá vo
voľnej prírode, nie napríklad v oborách, ohradách, pri kŕmidlách.
Medvede chodím pozorovať už asi desať rokov. Často som v spacáku na
karimantke, v prípade zlého počasia s celtou nad sebou prespával v lese,
kosodrevine, na skalách, lúkach a čakal na medveďa aj niekoľko dní.
Spolupracujem s kamarátmi, ktorí sa pozorovaniu medveďov v prírode venujú
oveľa dlhšie ako ja, práve o týchto zvieratách dokončili film a
knihu,“ reagoval Kamil na otázku, ako vznikali fotografie,
ktoré práve vystavuje. Fotograf, milovník prírody, ale najmä zanietený
ochranár pozoruje život medveďov úplne zblízka. „Najbližšie
som sa k medveďovi priblížil na tri metre. Nebral som to ako riziko,
pretože viem, že toto zviera nikdy bezdôvodne nezaútočí. Veľakrát som
pozoroval medvede, ako si pochutnávajú na čučoriedkach, brusniciach. Od
turistického chodníka, po ktorom išli turisti, boli vzdialené nejaké tri
metre. Pozoroval som, čo vtedy medveď urobí. Pozrel na turistov, ukryl sa,
počkal niekoľko minút, kým sa vzdialia a ďalej žral čučoriedky. Turisti
ani netušili, že v ich bezprostrednej blízkosti je medveď. Smiali sa,
hlučne sa bavili, vykrikovali – ako to naši turisti vedia. Toto sa
v Tatrách bežne stáva.“ Sporadické prípady, keď medveď
napadne človeka, sú však realitou. Kamil vysvetľuje, kedy je toto riziko
naozaj reálne. „Napadnutia medveďom sú najčastejšie
napríklad pri spoločných poľovačkách. Poľovníci zaplavia les, vyplašia
zvieratá a keď je v blízkosti medvedica s mladými, čo iné ako útok jej
ostáva? Je jednoducho vystrašená a zmetená. Chybu robia aj hubári, ktorí
chodia hľadať huby veľmi hlboko do lesa a vyrušia tam ukrytého medveďa.
Mňa medveď na svoju prítomnosť veľakrát upozornil fučaním. Jeho
upozornenie som rešpektoval, odišiel som z jeho územia a všetko bolo
v poriadku. Alebo si zoberme takých zberačov čučoriedok. Doslova vykántria
územia, na ktorých si medvede hľadajú svoju obživu. Potom nech sa nedivia,
že ich medveď napadne. Príde do lesa aj viac ako tridsať ľudí, začnú
bubnovať, robiť hluk, aby všetky zvieratá vyplašili, každý z nich
nazbiera denne desať litrov čučoriedok, takže medveďom zoberú až 50 %
potravy. Alebo poľovník vystrelí na medveďa len preto, že ho vidí vo
vzdialenosti nejakých tridsať metrov. Myslí si, že medveď by naňho hneď
zaútočil. To je blud. Ja sa bežne k medveďovi priblížim na dvadsať
metrov, sadnem si a sedím. On keď ma zbadá, utečie, pretože je to plaché
zviera.“ Množia sa aj správy o tom, že medvede strácajú
prirodzenú ostražitosť a čoraz častejšie sa približujú k ľudským
obydliam. „Toto je problém človeka. Jednak zmenšujeme životný
priestor medveďov, teda ich teritóriá, jednak nechávame otvorené kontajnery
s odpadkami, čo oni pokladajú za ľahký prístup
k potrave.“ Kamil hovorí, že on pokladá medvede za také
horské kravy, pretože si radi pochutnajú na horskej tráve, šťavnatých
rastlinách, jarabine, čučoriedkach, brusniciach, cenným zdrojom proteínov
sú zase malé živočíchy a hmyz. „Informácie o tom, že
medvede sú premnožené, sú nepravdivé a najmä účelové. Medvede majú
samoregulačnú schopnosť, čo znamená, že v rámci vlastného druhu vedia
kontrolovať svoju populáciu.“ Najviac si cení záber, ktorý
urobil, keď sa pred ním vynoril medveď z nepriehľadnej hmly. Výstava,
ktorej hlavným zámerom je poukázať na zhoršujúci sa stav medvedej
populácie, potrvá do 15. marca, potom poputuje do susedného Svidníka.
![]() |