Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Kam až Felícia dôjde?

Dobrodružné putovanie
naprieč Balkánom…

Ojazdená Felícia, nejaké jedlo, stany, karimatky, základné náradie a
dobrodružstvo v krvi troch kamarátov. Asi takto sa dá opísať dobrodružná
výprava naprieč celým Balkánom so staručkou takmer dvadsaťročnou
Felíciou.

Maroš Kopčan z Vyšného Kažimíra, Peter Tatar z Davidova a Boris
Kimák zo Stropkova vyrazili 7. júna zo Slovenska. Došli až na Balatón, kde
prespali prvú noc. Na druhý deň mali to šťastie, že sa staručká Felícia
viezla trajektom po prvýkrát cez Balatón. Cesta ďalej pokračovala do
Slovinska, Chorvátska, kde sa táto veselá partia stretla s kamarátkou,
ktorú nevideli už dobrých osem rokov.
„Nápad vznikol v decembri, keď som chcel ísť pozrieť
moldavské hlavné mesto Kišinev s tým, že som nevedel ako sa tam dostať,
pretože letecky to nešlo. Dostal som teda nápad, že kúpim nejaké lacné
auto. V prípade, že sa pokazí nám nebude ľúto nechať ho tam. Svoj nápad
som predstavil kamarátovi, no pravdu povedať, nepozdával sa mu. Nakoniec sa
pridal a boli sme dvaja, neskôr štyria a kúpili sme starú dvadsaťročnú
Felíciu za nejakých šesťsto eur,“
prezradil B. Kimák.
Ich úplne prvým dobrodružstvom bola cesta do Moldavska. „Boli
sme tam asi týždeň a prešli sme nejakých 2,5 tisíc kilometrov. Po
príchode domov sme riešili, čo bude ďalej s autom. Maroš ho chcel predať
a ja som si ju chcel nechať a niekam ešte ísť. V máji sme už
rozmýšľali o tom, že pôjdeme niekde dole na juh, pozdával sa nám
Balkán. Vyzeralo to veľmi reálne, nikde sme nepotrebovali víza, dohovoriť
sa dokážeme takmer všade,“
povedal B. Kimák a dodal, že
z pôvodnej partie štyroch dobrodruhov odpadol jeden a na Balkán sa vybrali
len traja, čo bolo pozitívum, pretože pre auto to predstavovalo menšiu
záťaž a ostalo viac úložného miesta.
„V Slovinsku nás zase čakali ďalší známi, kde sme zažili
skvelú grilovačku. Zo Slovinska som si ešte odskočil do Česka na pohovor,
kamaráti ešte zbehli do Talianska a Francúzska. Chceli sme, aby Felícia bola
naozaj všade, kam sa len dá… Po ceste ma znova vzali na palubu a
pokračovali sme na Záhreb. Zašli sme navštíviť hlavné mesto Bosny a
Hercegoviny Sarajevo. Boli sme tiež pozrieť mesto Mostar, pretože sme boli
zvedaví, ako to tam vyzerá. Miešajú sa tam rôzne kultúry. Stretávali sme
rôznych ľudí, ktorí boli priateľskí a pomáhali nám. Všade bolo plno
pouličných predajcov, ktorí nám ponúkali ovocie a zeleninu, takže
o čerstvé potraviny sme nemali núdzu,“
pokračoval
v rozprávaní B. Kimák.
Z Bosny a Hercegoviny sa dostali do Čiernej hory, kde v jednom prímorskom
letovisku ostali asi tri dni a skúsili rôzne vodné športy a odpočinuli si
od šoférovania.
„Z Čiernej hory nás Felícia viezla do Albánska. Mali sme
trocha rešpekt pred touto krajinou, pretože sa o nej hovorí veľa
negatívneho. Vodiči sú tam síce veľmi nedisciplinovaní, jazdia bez
smeroviek, obiehajú vás zprava aj zľava. Museli sme si na to zvyknúť,
ináč to bola naozaj pohoda. Na križovatkách podľa predpisov, mimo nich ako
sami chceli,“
prezradil.
Ďalšou zastávkou bolo Grécko, kde posádku po prvýkrát vôbec niekto
kontroloval, no po predložení všetkých dokladov smeli pokračovať
v ďalšom putovaní.
„Premiestnili sme sa cez severné Macedónsko do Srbska, vynechali
sme jedine Kosovo. Míňal sa nám náš rozpočet… V Srbsku sme navštívili
mesta Niš, Nový Sad, Belehrad, dokonca sme sa tri dni zdržali u spolužiaka
Duškyho v Kovačici. Veľká slovenská dedina, ktorá je neskutočne bohatá
na pamiatky a kultúru. Zoznámili sme sa s mladými domácimi ľuďmi. Bolo
skvelé, že sme mohli znova hovoriť slovensky. Takmer všetci hovoríme po
anglicky, ja aj po rusky, no ľudia nám rozumeli všade. Ich angličtina tiež
nebola spisovná a skvelá, bolo to fajn,“
hovoril ďalej B.
Kimák.
Všetci boli naozaj veľmi prekvapení, ako to všetko Felícia zvládala.
„Mysleli sme si, že ju tam niekde necháme, no nezradila nás.
Naozaj sme neverili, že toľko zvládne, pretože sme išli mnoho kilometrov
hore do kopcov a bolo neskutočne horúce počasie. Nemali sme žiadnu
klimatizáciu, len stiahnuté všetky štyri okná, neskôr už len tri,
pretože jedno okienko sa pokazilo a odpadlo nám aj stredné spätné
zrkadlo… Dokonca zvládla aj 130 km rýchlosť po diaľnici dole kopcom. Je
to parádny stroj, ktorý nás šťastne doviezol domov…,“

spomína na strasti prežité s touto dámou a dodáva, že iba jediný raz ju
museli vziať do servisu, pretože sa pokazil ventilátor.
„Dostali sme obyčajný medený drôt, ktorým sme si ventilátor
museli zapínať manuálne,“
hovorí so smiechom.
Na otázku, ktorá krajina zanechala najkrajšiu spomienku a najpríjemnejší
pocit odpovedá Bosna a Hercegovina. „Očarila ma zmes kultúr
i náboženstva. V dedine ste mohli vidieť mešity i kostoly. Mohli ste
vidieť ženy odeté v tradičných moslimských odevoch i ženy oblečené
moderne a s make-upom. V Bosne ma tiež očarili krásne hory, kde sa
nachádzalo múzeum venované druhej svetovej vojne, hlavne partizánom v boji
proti fašizmu. Naozaj ma to dostalo ako veľmi boli na to hrdí. V jazerách
bola naozaj veľmi čistá voda, skoro všade sa dalo kúpať,“

prezrádza ďalej.
Spolu najazdili nejakých 5 tisíc kilometrov, s istotou a presnosťou to
však nevieme povedať, pretože tachometer prestal fungovať a presný počet
kilometrov nebolo možné zmerať.
„Domov sme sa vrátili na sviatok Petra a Pavla vo večerných
hodinách. Svoje putovanie sme museli prispôsobovať Felícii. Ak sme vedeli,
že nás nasledujúci deň čaká horúce počasie, svoju cestu sme radšej
naplánovali na večer, alebo skoro ráno. Mal som plán čo všetko sme chceli
vidieť, no počas nášho putovania sa menil, zamerali sme sa prevažne na
hlavné mestá. Trasovanie bolo úplne náhodné. Keď sme z nášho auta
zbadali niečo zaujímavé, pekné, zastavili sme sa… Takto sme objavili
krásny vodopád a mnohé iné. Niekedy bolo ťažké spojiť názory všetkých
dohromady, no väčšinou to bolo dvaja proti jednému, ktorý sa musel
prispôsobiť. Samozrejme nijako to nenarúšalo naše vzťahy i naďalej sme
kamaráti,“
povedal B. Kimák a jedným dychom dodáva, že to
bol neskutočný adrenalín, pretože nikdy nevedeli dopredu, kde večer budú
spať, no väčšinou nocovali v stane. „Buď to bol kemp, alebo
len tak v prírode pod holým nebom pri rieke. Ľudia na nás reagovali
pozitívne,“
zhrnul svoje rozprávanie.
Chuť spoznávať nové krajiny a túžba po dobrodružstve je pre Borisa
typická. S kamarátkou Lenkou už prešiel Kirgistan stopom, s kamarátkou
Petrou boli v Moskve, Bielorusku, Španielsku… Sám stopom sa tiež vybral
k Čiernemu moru… Idú buď stopom, alebo všade tam, kde sú lacné letenky.
„Moja rodina vie, že rád cestujem po svete. Rozhodnutie vybrať
sa na takúto dobrodružnú púť ich nijako neprekvapilo, boli na to
pripravení. Hlásili sme sa však rodinám denne. Keď bol k dispozícii
internet aj niekoľkokrát počas dňa,“
prezradil.
Výhodou takéhoto cestovania je podľa B. Kimáka to, že človek na to
nepotrebuje veľa peňazí a ani špeciálny plán, pretože tie sa stále
menia. Stačí prísť na miesto a niečo zažiť.
„Netreba sa báť, treba len nájsť na takýto výlet správnych
ľudí. Veľa od nich a ich povahy záleží. Jednoducho sa do toho pustiť
čím skôr, ináč sa na to nikdy neodhodlajú,“
uzatvára B.
Kimák.
Teraz je hrdinka Felícia na predaj a čaká na svojho nového majiteľa so
všetkými zážitkami, ktoré má…

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter