Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Jozefa Jurčišina od detstva fascinovali divoké rieky

„Rafteri majú vodu v srdci, musia si však zachovať rešpekt pred
vodným živlom.“

Už ako desaťročný chlapec skonštruoval svoj prvý kajak. Na tento účel
si zvolil dosť netradičný materiál – novinový papier. Bizarné plavidlo
vydržalo svoju vodnú púť asi tri dni, fascinácia vodným živlom však
u Stropkovčana Jozefa Jurčišina pretrvala dodnes. S partiou podobne
zameraných nadšencov splavuje rieky doma i v zahraničí.

Papierový kajak

„Môj prvý kajak som skonštruoval spolu s kamarátom na
záhrade. Z doštičiek sme urobili konštrukciu, na ňu sme glejom nalepili
noviny a tie sme postupne vrstvili. Povrch sme natreli asfaltom. Mamka sa na
mňa vtedy dosť hnevala, lebo kajak pripomínal rakvu. Po troch dňoch sa naše
dielo rozpadlo, pretože všetci kamaráti sa chceli zviesť po Ondave a kajak
sa nám jednoducho rozmočil,“
s úsmevom spomína na prvý
vodácky počin Jozef Jurčišin. O niečo neskôr skonštruoval svoj prvý
motorový čln a brázdil ním vody Domaše.

Silvester v lampiónovom rafte

Niekedy v roku 1976 nastúpil zanietený vodák na Stredné odborné
učilište elektrotechnické v Stropkove na miesto majstra odborného výcviku.
Na tejto škole viedol turistický krúžok, kde sa so študentmi venoval pešej
turistike, behu na lyžiach, cykloturistike a splavovaniu riek. Nakúpil kajaky
a s chlapcami brázdil Slovensko, Čechy, ale aj Poľsko. „Vtedy
som sa začal vodáctvu venovať serióznejšie. Spolupracoval som
s Košičanmi, ktorí boli v tom čase oveľa lepšie organizovaní. So
študentmi sme splavili mnoho riek. Jedným z najkrajších zážitkov bolo
silvestrovské splavovanie Ondavy. Raft sme mali vysvietený lampiónmi a presne
o polnoci sme dorazili do Stropkova. Bolo to niečo neopísateľné. No a dnes
už môžem prezradiť, že vtedy, na Silvestra, sa mi v Ondave vykúpal jeden
študent. Keďže sa hneď prezliekol do suchého odevu,
neochorel,“
vracia sa o desaťročia dozadu a ešte nezabudne
zdôrazniť: „V živote sa mi nestalo, že by niekto, kto spadol
do chladnej vody, ochorel. Jedným zo základných pravidiel u nás je, že
musíme mať v rafte aj vodotesnú nádobu na suché šatstvo pre prípad, že
by sa niekto namočil. Vtedy je veľmi dôležité ihneď sa vyzliecť donaha a
obliecť sa do suchých šiat.“

Tajomný názov BERACYPE

V Stropkove pôsobí osemčlenná partia pod týmto názvom už desať
rokov. Za ten čas splavil zohratý tím bezmála pätnásť slovenských riek,
novodobí dobrodruhovia okúsili aj toky v Čechách, v Poľsku, Rakúsku a
naposledy raftovali v Slovinsku. „Najkrajšia slovenská rieka,
najmä v jari, keď je dostatok vody, je Belá. Jej splavovanie je neskutočný
adrenalín. Okrem toho sa na nej človeku naskytajú nádherné scenérie.
Pohľad z raftu je fascinujúci napríklad aj vtedy, keď pred sebou človek
vidí vlnu vyššiu ako on sám. Najdôležitejšie je však vybojovať ten boj
s vodou. Za jeden z najnebezpečnejších raftov pokladám ten na Lipne. Je to
priehrada na Vltave pri Českých Budějoviciach a v určitom období ju
vypúšťajú. V hornom úseku sa robia preteky a spodný úsek, asi 30 km, sa
splavuje. Je to tam fakt dravé,“
tvrdí skúsený rafter.
BERACYPE majú oproti ostatným skupinám jednu veľkú výhodu. Do ich tímu
patrí aj človek, ktorý sa stará o dopravu, ale aj fotografickú
dokumentáciu jednotlivých splavov. A čo vlastne to – BERACYPE znamená?
Ide o prvé dve písmená slov bežky, rafting, cykloturistika a pešia
turistika.

Nebezpečné valce a víry

Rafting sa nie náhodou zaraďuje medzi adrenalínové športy. Vodný živel
je neraz veľmi zradný a posádka má čo robiť, aby sa udržala v rafte. Aj
napriek enormnému úsiliu však občas niekto z posádky skončí vo vode.
„Spomínam si na náš prvý zážitok na Ondave. Kamaráti si
zaobstarali nie veľmi kvalitný raft a išli sme splavovať rieku. Za Duplínom
je asi 12 splavov, jeden z nich je obzvlášť nebezpečný, pretože je tam
veľa vody a robí sa tam valec. Keď sa dostanete do valca, voda vás točí
stále na jednom mieste, pretože tam pôsobia spätné prúdy. Tak nás to tam
hodnú chvíľu točilo a potratili sme veslá. Keď som videl, že je zle,
vyskočil som za valec, teda na miesto, kde už voda plynulo odteká a nakoniec
sa mi podarilo dostať raft z valca von,“
teraz už
s odľahčením opisuje napätú situáciu sympatický Jožko. Zároveň
vysvetľuje, čo vo vodáckom žargóne znamená valec. „Keď sa
veľká masa vody prepadáva cez nejakú hať a narazí na dno, odrazí sa od
neho. Časť vody sa po vrchu vracia späť a časť spodnej vody odchádza po
prúde. Za valcom sa tvorí tzv. hrana a za tou je už
bezpečne.“
Víry zase vznikajú buď vo vymytom priestore,
v priehlbinách na dne alebo tam, kde sú nejaké balvany a voda do nich prudko
naráža a vracia sa späť. „Voda sa tam točí podobne, ako keď
vytiahnete zátku z umývadla. Keď sa človek dostane do víru, je najlepšie
nechať sa unášať, len treba dávať pozor, aby sa človek nezachytil
napríklad o nejaký strom. Pokiaľ sa človek nebráni, nehádže sa, vír ho
vyplaví na hladinu. Len nesmie stratiť duchaprítomnosť. Vyplávať treba,
až keď človek cíti, že je už na okraji víru,“
radí, ako
reagovať v kritickej situácii a vysvetľuje ďalej: „Voda vo
víre stále narazí na dno a od neho sa odráža a prúdi na povrch. Existuje
pojem „karfiol“. Takto označujeme vodu, ktorá zospodu akoby vyvrie a
vyvrhne človeka na hladinu.“
Základné pravidlo teda znie –
keď je to možné, snažiť sa nedostať do stredu víru, keď je neskoro,
nechať sa vtiahnuť a následne vyplaviť. Výhodu má samozrejme plavec so
záchrannou vestou.

Smrť na Ladomírke

O tragickej nehode, ktorá sa stala pred viac ako dvadsiatimi rokmi sa
Jožkovi ťažko rozpráva ešte aj dnes. „Ladomírku s nami
vtedy splavoval aj kamarát z Krajnej Poľany. Bol som až prekvapený, ako
bravúrne dovtedy dokázal so svojim kajakom prekonávať práve nebezpečné
valce. V ten deň sa do jedného dostal a podozrivo dlho sa v ňom točil. Mal
záchrannú vestu, no všimol som si, že je v akejsi neprirodzenej polohe.
Skočil som do vody, že ho vytiahnem lanom a hoci to išlo ťažko, nakoniec sa
mi ho podarilo dostať na kajak. Dával som mu umelé dýchanie do úplného
vyčerpania. Hmlilo sa mi pred očami, nevládal som, bohužiaľ, už mu nebolo
pomoci. Až neskôr som sa dozvedel, že bol epileptik a bohužiaľ, práve
v kajaku dostal záchvat.“

Kajaky, kanoe, rafty

To sú plavidlá, na ktorých pokorujú vodáci na celom svete divoké rieky.
„V kanoe sa sedí s narovnanými nohami, v kajaku sa sedí na
stoličke, prípadne sa v ňom kľačí. Raft je zase nafukovací čln, na
ktorom sa sedí a nohy sú kvôli lepšej stabilite zasunuté do oblúkovitých
pútok. Ja chodím buď na rafte, alebo na jednom z dvoch kajakov. Keď mám
čas, chuť a na Ondave je dobrá voda, moje deti ma odvezú do hornej časti
toku a splavím sa až po Domašu. Keď je veľká voda, s partiou chodíme na
rafte. Ale keď so sebou rieka berie stromy a veľké brvná, zbytočne
neriskujeme. Už sa nám stalo, že spadol strom a postavil sa rovno proti nám.
Toto je veľmi nebezpečné, pretože vás stlačí pod konáre, alebo pod
stromy.“
Vráťme sa ešte k raftom. Ide o nafukovacie, dvoj,
štvor a viac miestne člny vyrobené z pogumovanej tkaniny. (Stropkovskí
rafteri majú štvormiestny). Okrem už spomínaných oblúkovitých pútok sa
v ňom nachádza šnúra, ktorá slúži na zachytenie pre „mužov cez
palubu“. Občas sa posádke do cesty postaví prekážka, a vtedy je
bezpečnejšie povyskakovať do vody a držať sa lana. K raftu patria aj
pádla z umelej hmoty. Kvalitný nafukovací čln stojí aj 50 tisíc korún.
Výstroj raftera pozostáva z prilby, ktorá je nevyhnutná najmä na našich
riekach, kde splavovanie často komplikujú rôzne konáre a stromy, a zo
záchrannej vesty vyrobenej spravidla z impregnovanej textílie. V zimných a
jarných mesiacoch je nevyhnutnosťou aj neoprén. Naši vodáci to raz zime
v Poľsku skúsili bez neho a skoro zamrzli. „Všetky tieto veci
slúžia na zvýšenie bezpečnosti, ale v niektorých situáciách je lepšie
zbaviť sa ich. Je napríklad nebezpečné zachytiť sa prilbou o konár, vtedy
je potrebné čo najskôr ju odopnúť. Alebo pri páde do vody sa môže rafter
vestou zachytiť o nejaký predmet. Aj vtedy je dôležité čo najskôr sa
z nej vyslobodiť a vyplávať,“
vysvetľuje ostrieľaný
vodák. Do raftu berie posádka aj pumpu a materiál na opravu, no a samozrejme
vodotesnú nádobu na suché oblečenie.

Háčik, kormidelník a čítanie vody

Každý člen posádky musí na rieke odviesť kus poctivej driny. Vpredu je
háčik, v preklade skúsený rafter, ktorý určuje smer plavby. Vzadu sedí
kormidelník a jeho úlohou je správne nasmerovanie plavidla. Veľmi
dôležitá je komunikácia medzi členmi posádky, bez nej to ide len veľmi
ťažko, alebo vôbec nie. Tie najskúsenejšie partie sú natoľko zohraté,
že počas splavu už medzi sebou komunikovať nepotrebujú. Každý presne vie,
čo má v ktorej chvíli robiť. Sledovať ich výkony je hotový zážitok.
„Dôležité je čítanie vody. To znamená, že človek musí
v každom okamihu sledovať, čo môže od vody očakávať, vedieť správne
odhadnúť, kde sú kamene, balvany, víry, karfióly, valce. Toto sa dá
naučiť len splavovaním. Základné pravidlo je, že nejdem tam, kde
nedokážem čítať vodu. A najmä, človek musí mať pred vodou rešpekt,
inak môže dôjsť k tragédii,“
zamýšľa sa skúsený
rafter a dodáva, že na každom toku sa dá nájsť miesto, kde sa dá
v prípade predpokladanej kolízie bezpečne zastaviť na bezpečnom mieste.
„Raft sa dá regulovať buď rýchlejšie, alebo pomalšie, ako
tečie voda. Ak idete tou istou rýchlosťou, ako voda, plavidlo
neukormidlujete,“
vysvetľuje.

Vodný živel v srdci

Pohľad na rafterov na divokých riekach mnohých fascinuje. Záujemcov
o tento šport pribúda, nie všetci však uspejú. Nadšencov –
začiatočníkov, často odradí už prvý poriadny kúpeľ v rozbúrenej
riave. „Na rafting musí mať človek určité predpoklady.
Základom je dobrý zdravotný stav, fyzická kondícia, psychická pohoda.
Okrem toho musí mať človek tento šport v srdci. No a samozrejme, šancu
uspieť nemajú ľudia, ktorí majú strach z vody. Začiatočník najskôr
trénuje nasucho a absolvuje podrobnú inštruktáž,“
vyratúva
základné vlastnosti budúceho úspešného vodáka J. Jurčišin. Prekvapuje
tvrdením, že každý rafter potrebuje hneď v začiatkoch okúsiť pád do
vody, aby pred ňou získal rešpekt.

Ženy a divoké rieky

Aj keď na prvý pohľad je rafting výlučne mužskou doménou,
v súčasnosti sa do popredia dostáva čoraz viac žien – rafteriek.
V tomto tvrdom adrenalínovom športe sa Slovenky vypracovali na svetovú
špičku. Aký názor má na ženy na divokých riekach Jozef?
„Hoci rafting vyžaduje silu a výdrž, myslím si, že ženy
majú lepší cit pre vodu. Tým, že ženy všeobecne neriskujú toľko, ako
muži, sú na vode obozretnejšie, nepreceňujú svoje schopnosti, čo je
veľká výhoda. Ženy rafterky uznávam a obdivujem ich.“

A čo je podľa dlhoročného vodáka na raftingu najkrajšie?
„Rád chodím v jari na kajaku sám. Človeku sa naskytnú
nádherné scenérie. Rafting to je na jednej strane pokoj, na druhej strane
obrovský adrenalín. Každodenný život je taký, aký je, ale na rieke je
kľud. Všetko z vás opadne a v tej chvíli existuje
len voda…“

obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter