Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Ján Švec Bilý bilancuje 70 rokov života i kňazského povolania

<h3><img src=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2013-12/51-52-bily-01.jpg“
alt=““ class=“img-left alignleft“ />„Naša práca si pred
rokom 1989 vyžadovala premyslenú taktiku i zastieracie manévre“</h3>

<p>V závere novembra oslávili stropkovský dekan Ján Švec Bilý okrúhle
jubileum 70 rokov. Rodák z Hankoviec pri Giraltovciach vedie tunajší
dekanát od roku 2003. V Stropkove má za sebou niekoľko úspešne
ukončených zámerov (rekonštrukcia kláštora či Katolíckeho kultúrneho
domu, povýšenie farského kostola na Sanktuárium a ďalšie), niektoré
predsavzatia sa mu tu však nepodarilo naplniť. Vo verejnosti azda najviac
zarezonoval úmysel postaviť v areáli nemocnice ďalší svätostánok.</p>

<p>J. Švec Bilý je zaujímavá a výrazná osobnosť, ktorá sa okrem
duchovného, živo zaujíma aj o spoločenský či politický život v meste.
Je si vedomý, že má aj svojich odporcov, je to však podľa neho údelom
kňazského povolania. Ako čerstvý sedemdesiatnik chce nachádzať a okolo
seba šíriť už len pokoj a porozumenie so všetkými. Viac o sebe i svojej
minulosti hovorí v nasledujúcom rozhovore.<br>
<strong>Ako sa cítite ako čerstvý sedemdesiatnik?</strong><br>
Odpoveď nie je jednoduchá. Totiž, keď som ako mladý 22-ročný kaplán
pochovával 60-, 70-ročného človeka, už som ho považoval za starého. Keď
môj principál, pán farár, oslavoval 50 rokov života a 25 rokov kňazstva,
pozeral som sa na neho s úctou, ako na staršieho skúseného kňaza. Na
druhej strane, keď moji rodičia umierali ako 90 a 88-roční, veľmi som
chcel, aby ešte žili, že nie sú až takí starí. Pravda je taká, že
život má svoje etapy, ako ich má rok – jar, leto, jeseň, zima. A tu
kdesi sa nachádzam aj ja. Jubileum nás na to upovedomí. Je to míľnik
života, keď sa treba zastaviť a rozmýšľať nad svojím životom a kriticky
ho bilancovať. Je to čas pravdy, čas ďakovať, odprosovať a odpúšťať.
Je to čas reštartovania sa a vrátenia k pôvodnej ľudskej dôstojnosti a
vážnosti. Ako každý človek je boží originál, tak aj každé jubileum je
iné, originálne. Ku každému jubileu sa viaže určitá vlastnosť a
záväzok. Dvadsiatnici majú mať v sebe elán, u tridsiatnikov je potrebná
odvaha, štyridsiatnici by už mali byť aj rozvážni. U 50-ročných je
potrebná zrelosť, to znamená byť vyšľachtený a byť osobnosťou.
60-roční ľudia by už mali vedieť triezvo posudzovať a predvídať budúce
výsledky svojho konania. No a pri 70-tke je už potrebná spokojnosť a pokoj
s Bohom, ľuďmi, s prírodou a so sebou samým. A ten pokoj šíriť okolo
seba. Takže toto asi teraz prežívam.<br>
<strong>Čo vás motivovalo stať sa kňazom?</strong><br>
Odmalička som to tak cítil. U nás v Hankovciach sú dve tretiny
evanjelikov, tretina katolíkov. Asi aj vzhľadom na menšinu katolíkov sme
boli viac uvedomelí a viac spolu držali. K viere som mal blízko od
začiatku. Ešte som ani chodiť nevedel, a už ma mama brávala na púte do
Gaboltova. Tam som sa upol k Panne Márii Škapuliarskej. Po strednej škole
som si dal prihlášku za učiteľa i kňaza. Prijali ma na obe školy, ale
moje rozhodnutie bolo jasné. A nikdy v živote som o ňom nezapochyboval.
Občas však rozmýšľam, čo by bolo a aký by bol môj život, ak by som bol
učiteľom a nie kňazom.<br>
<strong>Do seminára ste nastúpili začiatkom 60-tych rokov. Vtedy bola cirkev
stále nežiaducim prvkom vo vtedajšej socialistickej spoločnosti. Nemala
vaša rodina problémy kvôli vášmu rozhodnutiu ísť za kňaza?</strong><br
/>
Problémy mali skôr rodiny učiteľov a štátnych zamestnancov. My sme boli
jednoduchí ľudia, roľníci. Vyrastal som na dedine, chodil do školy, do
kostola, a spolu s rodičmi pracoval na poli, oral, sial, kravy pásol. Moji
rodičia boli apolitickí, tak si myslím, že aj posudky vtedajších pánov
neboli negatívne. Keď som v škole oznámil, že chcem ísť na teológiu,
prehovárali ma, presviedčali. Ale boli i dobrí ľudia medzi učiteľmi, na
úradoch, ktorí do kostola nemohli chodiť, no tajne a s radosťou pomáhali a
radili. Na teológii boli politické tlaky v tom zmysle, že komunizmus je už
natrvalo a že so systémom netreba zápasiť. Pri nástupe do kňazského
seminára v Bratislave roku 1961 nás prijali pre celé Slovensko celkom
dvanástich. Vítali nás i predstavitelia vtedajšej štátnej moci a
pripomínali, že nemusíme mať prácu do konca svojho života, lebo oni budú
na ľudí tak vplývať, že kňazov nebudú potrebovať. Ale že sa nemusíme
obávať, že o nás bude postarané. A keďže ľudia ešte kňazov
potrebujú, preto sme tu, lebo náš štát je demokratický. Ináč, bohoslovci
sme sa navzájom podporovali, seminárny poriadok dodržiavali, aby sme nedali
príležitosť na vyhodenie zo seminára.<br>
<strong>Ako by ste porovnali výkon kňazského povolania pred rokom 1989 a po
ňom?</strong><br>
Keď som v roku 1966 nastúpil do Sniny, mali sme na náboženstve vyše
1400 žiakov. A to som tam bol jediný kaplán, pričom k farnosti Snina
patrili i veľké obce Belá nad Cirochou a Zemplínske Hámre. Týždenne bolo
treba odučiť 40 až 50 hodín. Bola to farnosť detí a mládeže. Vo
všeobecnosti bola vtedy práca s deťmi lepšia ako dnes. Vtedy nemali toľko
negatívnych vnemov a ponúk ako dnes. Dnešné deti však určite nie sú zlé,
len sa často v tom všetkom nevedia zorientovať. Pravdou tiež je, že
vzhľadom na to, že tu pred rokom 1989 vládla určitá ideológia, čím bol
tlak na vieru vyšší, tým boli ľudia pevnejší vo viere. Na druhej strane,
dnes má kňaz slobodu. Keď rozprávam mladým kňazom, ako to bolo za
totality, že na každú činnosť kňaza bol potrebný štátny súhlas,
ťažko sa im to verí.<br>
<strong>Zažili ste v tomto období aj vypäté situácie?</strong><br>
Boli, ale postupne sme si aj na to zvykli. Kňazi sa vtedy viac stretávali,
navzájom podporovali. Teraz mám pocit, že to chýba. Boli to časy, keď sme
jednou rukou žehnali a druhou sme sa museli brániť pred neprajníkmi viery.
Bola to neľahká doba a kňazská práca si vyžadovala mimoriadne vypätie,
veľa psychických síl, dobre premyslenú taktiku a mnohokrát aj všelijaké
zastieracie manévre.<br>
<strong>Na ktoré obdobie života najradšej spomínate?</strong><br>
Najviac mi v srdci ostáva moje pôsobenie v Snine. Tam som za šesť rokov
prežil tri politické systémy – Novotného, Dubčeka a Husáka.
Najagilnejšie roky boli „dubčekovské“, kedy prišlo politické oteplenie.
Z tamojšieho pôsobenia mám veľa zážitkov, to by som o tom mohol aj knihu
napísať. Ale čaro toho krásneho obdobia súviselo aj s tým, že ak je
niečo zakázané, tak je po tom väčší dopyt.<br>
<strong>Ktoré zo životných predsavzatí sa vám napriek snahe nepodarilo
naplniť?</strong><br>
Mal som aj predsavzatia, ktoré sa nepodarilo uskutočniť. Niektoré i preto,
že ostali nepochopené. Práca s ľuďmi je náročná, no to súvisí
s povolaním kňaza. Aj kňazi majú svojich odporcov. Ale pomáhal som si tak,
že podobne ako rodičia milujú svoje deti a im odpúšťajú, aj kňaz je na
to, aby miloval ľudí takých, akí sú a odpúšťal, ak treba aj odprosoval.
Kto chce ísť za kňaza, nemôže byť citlivka a hrať sa na pána.<br>
<strong>Ak sa spätne pozriete na uplynulé roky, čo by ste v živote zmenili
alebo urobili inak?</strong><br>
Keďže cirkev veľmi milujem, tak ako som to vyjadril v svojom jubilejnom
motte: ,,Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“
(Jn,21,7)“, veľakrát som sa podobal Petrovi v Getsemanskej záhrade, keď
na vojakov, ktorí prišli zajať Ježiša, vytiahol meč. Ježiš mu povedal,
aby ho schoval. Ak sa nad tým zamyslím, tak aj bolesť, utrpenie,
prenasledovanie sú napodobnením Ježišovho poslania, teda aj kňazského.
Viac treba dôverovať Božiemu riadeniu, ktorému vždy nemusíme porozumieť.
Hádam, keby sa to znovu vrátilo, mal by som viac ruky zložené a bol na
kolenách.<br>
<strong>V Stropkove ste už jedenásty rok. Hovorí sa, že problémy ľudí
pozná najlepšie kňaz, lekár a bankár. Ako by ste charakterizovali
Stropkovčanov?</strong><br>
Stropkovčania sú hrdí ľudia. Priznám sa, že keď som sem v roku
2003 prišiel, veľa som o tomto meste nevedel. Iba to, že je tu dlhoročná
mariánska tradícia. Je známe, že tu bolo veľa kňazov, ktorí sa
častejšie striedali a odchádzali aj na vlastnú žiadosť. Akí sú
Stropkovčania? Sami hovoria, a zdá sa mi, že majú pravdu, že im chýba
jednota. Pamätám si, ako mal Svidník prísť o sídlo okresu. Tam sa všetci
spojili v prospech spoločnej veci a išli za svojím cieľom. Nikto sa pritom
nepozeral, kto je z akého politického spektra. Neviem, či by to tu ľudia
dokázali. Chýba tu jednota pre spoločné záujmy. Ale nemá to vplyv nato,
že ako duchovný otec mám svoje duchovné deti rád. Veď nato som tu, aby som
ich miloval. Všetko sa snažím robiť pre svoju farnosť a snažím sa
s tunajšími ľuďmi čo najviac stretávať.<br>
<strong>Ako zvyknete relaxovať?</strong><br>
Ak neoddychujem v rodnom dome v Hankovciach, najviac zrelaxujem práve pri
stretnutiach s ľuďmi. No a čo sa týka cestovania, tak pravidelne chodievam
na púte. Ale nie sám, ale s ľuďmi, aby som im i tam slúžil. Napríklad
už osemkrát som bol vo Svätej zemi.<br>
<strong>Aké sú vaše plány do budúcna?</strong><br>
Kňaz má slúžiť v pastorácii do 75 rokov. V tomto veku, tak ako
i biskup, sa má vzdať funkcie. Mama mi stále hovorievala, aby som sa na
starobu vrátil domov. Takže tam asi povedú moje kroky – do rodičovského
domu v Hankovciach, kde oproti býva moja najmladšia sestra. Všetko bude,
samozrejme, závisieť od toho, ako sa budem cítiť.<br>
<strong>Nový pápež František sa stal podľa časopisu TIME osobnosťou roka
2013. Jeho popularita po celom svete narastá. Ako vnímate jeho kroky a
rozhodnutia?</strong><br>
Je to neobvyklé, neboli sme na to zvyknutí, ale dnes je to už nutné. On je
ten vyvolený, muž Boží, ktorý ohrieva svojou láskou celý svet. On nielen
o tom hovorí, ale i prakticky svojím konaním ukazuje, ako to má byť. Inak
by sme išli dole vodou. Svätý otec hovorí kňazom, aby nechali svoje
košiare a išli medzi ľudí. Nie pre jednu ovcu zanechali
deväťdesiatdeväť, ale práve tú väčšinu motivovali a boli s nimi,
pretože inak sa nám stratia. Kňaz musí voňať ovcami. Treba ísť medzi
ľudí a venovať sa najmä chudobným. Duchovenstvo sa musí zrovnať
s ľuďmi a zbaviť honosnosti. Už nie drahé autá. Takto už to jednoducho
nejde. Bez skromnosti kňaz už nebude účinný. Pápež je tomu sám
príkladom. Nemajú byť pánmi, ale bratmi podľa vzoru svätého Františka
Assiského.<br>
<strong>Určite ste mali príležitosť bilancovať svoj doterajší život.
Máte nejaký nesplnený sen?</strong><br>
Zo skúseností viem, že mnohým nevyšli manželstvá len preto, že si
vysnívali rytiera na bielom koni. Nie všetko, čo si človek zaumieni, sa
splní a nemusí to byť ani vôľa božia. Iste, i ja, by som niektoré kroky
urobil inak. Stále som sa však snažil všetky veci robiť naplno a snažil
som sa svoj kňazský život prežívať v znamení primičného motta: ,,Nech
sa nesklamú vo mne tí, ktorí dúfajú v teba.“ (žalm 68).</p>

<table class=“noborder“>
<tr>
<td><a rel=““ title=““
href=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2013-12/51-52-bily-01.jpg“><img
src=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2013-12/51-52-bily-01.jpg“
alt=““ /></a></td>

<td></td>

<td></td>

<td></td>
</tr>
</table>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter