Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Igor Tomko odchytáva túlavé psy v celom regióne vrátane Stropkova

<h3><img src=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2015-03/12-tomko-01.jpg“
alt=““ class=“img-left alignleft“ />„Za ich premnoženie
sme zodpovední jedine my, ľudia.“</h3>

<p>Šarha. Väčšina ľudí ho vníma ako človeka, ktorý odchytáva psov,
niekam ich odvezie a potom… Netušia, že samotný odchyt je len začiatkom
náročnej práce. Igor Tomko, majiteľ karanténnej stanice v Trebišove, sa
tejto profesii venuje už desať rokov. Rieši problémy s premnoženými psami
v celom regióne, teda aj v Stropkove. Zhovárali sme sa o túlavých psoch,
o tom, aký osud ich čaká po prívoze do karanténnej stanice, o práci
šarhu, ale aj o ďalších veciach súvisiacich s touto témou.</p>

<p><strong><em>Ako sa z vás stal šarha?</em></strong><br>
Predtým som pracoval ako mestský policajt a v Trebišove som bežne
odchytával psov. V roku 2003 som si založil živnosť, pretože v našom
regióne sa tejto činnosti nikto nevenoval. Okrem toho, k psom som mal vždy
veľmi blízko, vlastne ma celý život sprevádzajú nemeckí ovčiaci.<br>
<strong><em>V čom spočíva vaša práca?</em></strong><br>
Ľudia vidia len ten začiatok, teda odchyt. Ale to je možno tak desať percent
mojej práce. Po odchyte musím dať psa veterinárne vyšetriť, umiestniť
v karanténnej stanici, kŕmiť, starať sa oňho a následne na to, za
dodržania všetkých zákonných podmienok, rozhodnúť o jeho ďalšom osude.
Podľa najnovšieho metodického pokynu je zákonná lehota, počas ktorej
musím psa v karanténnej stanici držať, 60 dní.<br>
<strong><em>Po tejto lehote musíte rozhodnúť o jeho ďalšom osude. Môžete
spomenúť hlavné faktory, ktoré na toto rozhodnutie
vplývajú?</em></strong><br>
V prvom rade sledujem povahu. Pokiaľ je zviera agresívne, alebo máme
informácie, že v minulosti niekoho bezdôvodne napadlo a vieme, že takéto
správanie sa už nedá zmeniť, uspíme ho.<br>
Bolo by úplne zbytočné núkať ho na adopciu. Narobilo by len ďalšie
problémy. Škodili by sme tak ľuďom aj samotnému psovi, lebo v konečnom
dôsledku by aj tak musel byť utratený. K tomuto kroku pristupujeme aj vtedy,
pokiaľ je zviera veľmi staré a nemá šancu, aby si ho niekto vzal. No a
potom sú tu ešte veľmi choré psy, ktoré sa vlastne už len trápia. Také
často odchytím v rómskych osadách. Mal som psa, ktorý mal do nohy
vrastený drôt, trpel ťažkou sepsou a uspatie bolo preňho vykúpením.
Niekedy bolo bežné, že som v osadách našiel psov s reťazou zarastenou do
krku. Teraz sa to stáva už zriedkavejšie, aj keď nedávno som jeden podobný
prípad mal. Stretol som sa aj so psom, ktorý mal do krku zarastený nylonový
špagát. V takýchto prípadoch je liečba veľmi náročná, výsledok veľmi
neistý a pes sa vlastne už len trápi. Toto sú hlavné faktory, ktoré
rozhodnú o tom, že pre psa je najprijateľnejším riešením uspať ho.
Chcem podotknúť, že tieto úkony robí skúsená veterinárka za pomoci
chemických preparátov podaných injekčne. Pes pri tom absolútne netrpí,
robí sa to nanajvýš humánnym spôsobom.<br>
<strong><em>Okrem toho, že je táto práca nie príliš populárna a
namáhavá, navyše je aj nebezpečná. V čom spočívajú bezpečnostné
opatrenia, ktoré musíte dodržiavať?</em></strong><br>
Musím mať povinné očkovanie proti besnote, pretože robím nielen so psami,
ale aj s inými druhmi zvierat, napríklad s líškami. Jediným ochranným
prostriedkom sú rukavice. To množstvo jaziev na predlaktiach sú stopy po
psích zuboch. Zo žartu zvyknem hovoriť, že tak, ako sústružníkovi vletí
pri práci do oka kúsok železa, tak isto mňa pri mojej občas pohryzie
pes.<br>
<strong><em>Ako dlho odchytávate psov v Stropkove?</em></strong><br>
S mestom mám zmluvu od roku 2005 a každý rok sa obnovuje. Musím povedať,
že spolupráca s mestskou políciou je na veľmi dobrej úrovni. Minule som tu
odchytil štyroch psov, troch z rómskej osady a jedného z domu. Išlo
o problematického jedinca, ktorý pohrýzol niekoľko detí. Uvidíme, čo sa
s ním dá robiť.<br>
<strong><em>Je všeobecne známe, že premnožené psy sú veľkým problémom.
Môžete v tomto smere porovnať Stropkov so zvyškom
regiónu?</em></strong><br>
Stropkov je na tom relatívne dobre. Keď som tu v roku 2005 začínal,
platili ešte úplne iné legislatívne podmienky. Lehota karantény bola sedem
dní, potom desať dní, takže tých psov sa dalo odchytiť viac. Nechcem byť
cynický, ale len tak sa dal riešiť problém premnožených túlavých psov
v rómskych osadách. Za jeden deň sme ich odchytili aj 20, 30. Teraz je to
pomenej. Tieto problémy tu stále budú, lebo je tu dosť početná rómska
komunita a vieme, aký má vzťah k zvieratám a k zákonom vôbec. Týmto
ľuďom nevysvetlíte, že pes nemôže pobehovať voľne vonku, mal by mať
svoju voliéru, vyžaduje určitú starostlivosť. Gro odchytu tvoria práve
takéto zvieratá.<br>
<strong><em>Určite však občas odchytíte aj psa, ktorý len utiekol svojmu
majiteľovi…</em></strong><br>
Samozrejme, aj v Stropkove sme mali prípady, keď sme majiteľovi vracali psa.
Je to bežný zákonný postup. Pokiaľ zistí, že je v našej karanténnej
stanici, príde si preňho a my mu ho bez problémov vrátime. Nemáme ani
žiadne finančné požiadavky ohľadom veterinárnej starostlivosti alebo
stravy, pretože nás paušálne platí mesto Stropkov.<br>
<strong><em>To znamená, že keď sa niekomu stratí pes, majiteľ by mal
pátrať aj týmto smerom…</em></strong><br>
V prvom rade by mal kontaktovať mestskú políciu, lebo tam je presná
evidencia odchytov, ich dátumy, ale aj údaje o tom, koľko a akých psov bolo
odchytených. Následne môže majiteľ požiadať kontakt na mňa, aby sme
dohodli ďalší postup. Som veľkým zástancom čipovania, pretože vďaka
čipom sa nám podarilo nájsť množstvo majiteľov, ktorým sme mohli psov
vrátiť v podstate hneď. Čítačku som mal oveľa skôr, než bolo
čipovanie povinné. Prvú som si kúpil v roku 2008. Podľa čipu, alebo
tetovania, sa nám podarilo nájsť majiteľov psov nielen na Slovensku, ale aj
v zahraničí.<br>
<strong><em>Situácia na Slovensku je katastrofálna, útulky sú preplnené.
Kde vidíte hlavné dôvody premnoženia psov?</em></strong><br>
Človek je jediný faktor, ktorý reguluje stavy psov. Keby žili nadivoko, ich
populáciu by regulovala príroda. Ľudia namiesto toho, aby pristupovali
k problému s rozumom, robia to úplne zle. Práve preto máme v rôznych
útulkoch na Slovensku odhadom 10 tisíc psov. Problémom sú hlavne rómske
osady, lebo tam sa psy množia nekontrolovane. S tým veľa nespravíme. Áno,
existuje síce sterilizácia, ale tá vyrieši problém tak na rok, dva. Mal som
obec, ktorá sterilizovala vo veľkom a po roku som tam robil odchyt znovu,
takže všetka námaha sa minula účinkom.<br>
<strong><em>A čo množitelia?</em></strong><br>
V takýchto prípadoch by mal tvrdo zakročiť štát a upraviť zákony tak,
aby sa nekontrolovanému množeniu zabránilo. Nech politici vymyslia nejaký
mechanizmus, ktorý bude fungovať aspoň trochu, lebo si myslím, že
v súčasnosti nefunguje vôbec nič. V tomto robia chybu aj ľudia, ktorí si
kúpia čistokrvné zviera radšej od pochybného množiteľa, ako od
renomovaného chovateľa. Keby nebol dopyt po takto množených lacných
zvieratách, množitelia by nemali dôvod toto robiť. Takže aj prístup
samotných ľudí môže napomôcť tomu, aby sa situácia zlepšila. Veď je
nonsens chytiť kamión plný šteniat. Odkiaľ sú? žiaľbohu, množenie psov
je už asi desať rokov tvrdý biznis, pretože slovenskí „vynaliezavci“
zistili, že sa dá zviera predať za hranicami. Preto sme tŕňom v oku
poctivých chovateľov v okolitých západných krajinách.<br>
<strong><em>Dnes už má psa skoro každý. Možno aj ľudia, ktorí by ho nikdy
mať nemali…</em></strong><br>
Dnes je to veľká móda. Možno preto, že pes je asi jediný tvor, s ktorým
sa dá vytvoriť nejaký sociálny vzťah. Okrem toho, v tomto smere sa každý
vie hrať na odborníka. Poznám mnoho majiteľov, ktorí vám budú tvrdiť,
akí sú znalci a doma im pes roztrhá gaučovú súpravu, alebo špiní po
byte.<br>
Ľudia robia jednu zásadnú chybu – pripisujú psom ľudské vlastnosti, čo
je obrovský omyl. Hovorí sa tomu personifikácia, teda poľudštenie psa.
Treba si uvedomiť, že pes nie je a nikdy nebude človekom. Má vlastnosti,
ktoré sú človeku blízke, ale sú to psie vlastnosti. Medzi ním a človekom
ide o vzájomne vyvážený vzťah. My mu dávame žrať, staráme sa oňho, on
nám robí spoločnosť, stráži naše obydlie, alebo plní iné úlohy.
Pokiaľ budú ľudia takto pristupovať k psom, nebudú ich zbytočne
rozmaznávať, kupovať bundičky, drahé hračky a jednať s nimi ako
s deťmi, predídu mnohým problémom. Dôležité je tiež zistiť, aké
plemeno sa hodí ku konkrétnemu človeku, aké sú požiadavky na jeho
držanie, chov, výcvik, socializáciu. A pokiaľ človek psovi nerozumie, nech
si ho radšej nekupuje.<br>
<strong><em>Koľkým psom, myslím z tých odchytených, sa vám podarí
nájsť nový domov?</em></strong><br>
Približne štvrtine. Pokiaľ sú vhodní na adopciu, robíme všetko preto, aby
sme im nového majiteľa našli. Nikdy však nikoho neprehovárame nasilu,
neútočíme na jeho city, pretože by sme narobili viac škody ako úžitku. Po
čase by sa človek psa, ktorého si vzal len zo súcitu a iné predpoklady na
jeho chov nemal, aj tak zbavil. Toto nie je cesta. V prvom rade kladiem
potenciálnemu novému majiteľovi množstvo otázok, aby som bol presvedčený,
že toho psa zvládne, že oňho bude dobre postarané. Keď vidím, že sa
psovi v novom domove darí, mám z toho krásny pocit.</p>

<table class=“noborder“>
<tr>
<td><a rel=““ title=““
href=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2015-03/12-tomko-01.jpg“><img
src=“http://www.espektrum.sk/images/rozhovory-a-reportaze/2015-03/12-tomko-01.jpg“ alt=““
/></a></td>

<td></td>

<td></td>

<td></td>
</tr>
</table>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter