Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Hobby Jakuba Vorobeľa sa stalo zvonárstvo

„Zvonolejárstvo
zahŕňa všetko čo mám rád – hudbu, výtvarné umenie a oheň.“

Len 18-ročný Jakub Vorobeľ z Chotče má na svoj vek dosť netradičný,
no veľmi zaujímavý koníček. Jeho momentálnym „zamestnaním“ je už
štvrtý rok štúdium na štátnom konzervatóriu v Košiciach, kde študuje
hru na gombíkový akordeón. Vo svojom voľnom čase sa venuje výrobe
kostolných zvonov, tradičnou stredovekou technológiou.

Toto remeslo sa zvyčajne dedí z otca na syna aj niekoľko generácií, no
ako nám povedal, on ho nezdedil po nikom, jeho to jednoducho oslovilo a začalo
baviť. Jeho životným snom je študovať na Vysokej škole múzických umení
v Bratislave. Všetko, čo sa mu zatiaľ podarilo naučiť si vybudoval
vlastným úsilím a trpezlivosťou, a to v podobe „pokus-omyl“. Prvý
zvon, dokonalý po všetkých stránkach, sa u podarilo odliať až po dvoch
rokoch výroby.
„Toto remeslo ma zaujímalo už ako malého chlapca, vždy som mal
túžbu pri akejkoľvek návšteve kostola navštíviť zvonicu a ručne si
zazvoniť. Fascinuje ma tá sila zvuku zvona, história a to, že sa pri tých
zvonoch vystriedali celé generácie zvonárov a zvony stále majú svoje
nezameniteľné čaro, akoby sa tam zastavil čas. V niektorých vežiach
nachádzam aj prázdne zvonové stolice po zvonoch, ktoré boli počas
1. svetovej vojny zrekvirované, pretože vtedy sa brali zvony z kostolov na
výrobu kanónov či munície. Každá veža má svoj príbeh. Táto túžba ma
doviedla až k tomu, že som vo svojich 14 rokoch začal vyrábať prvú formu
na zvon. A takto to začalo. Zvonolejárstvo je pre mňa takou vďačnou
záľubou, ktorej sa veľmi rád venujem. Hlavne počas víkendov, keď prídem
domov zo školy pri ničom inom sa nedokážem odreagovať tak, ako pri
komplikovanom a zdĺhavom postupe výroby. Zahŕňa všetko čo mám rád –
hudbu, výtvarné umenie a oheň, takže zatiaľ je to len taký netradičný
koníček,“
začal rozprávanie o svojom zaujímavom hobby
Jakub Vorobeľ.
Mladý zvonár svoje zvony vyrába tradičnou stredovekou technológiou. Od
grafického náčrtu profilu zvonu, cez samotnú výrobu formy až po odlievanie
či chladnutie zvonu. Celá výroba zvonu začína pri rysovaní profilu zvonu,
profil zvonu je v podstate prierez celým zvonom z hora nadol. Už pri tejto
fáze je vopred jasný budúci zvuk a tón zvonu.
„Tón zvonu je veľmi dôležitým faktorom pri výrobe a dá sa
vypočítať len pomocou tajného vzorca. Ak sa odlieva zvon do kostola, kde už
nejaké zvony sú, musím pre zvon vybrať taký tón, aby harmonicky sedel do
daného akordu, ktorý vytvárajú všetky zvony v tej konkrétnej veži. Ak by
sa to porušilo, zvony by spolu neladili a zneli by veľmi dizonantne alebo
falošne. Najčastejšie sú v kostoloch zvony odliate do súzvuku molového
akordu,“
vysvetlil a ďalej dodal, že už pri rysovaní profilu
treba myslieť aj na to, že zvon je bicí hudobný nástroj a neobsahuje len
jeden tón.
„Jeden zvon obsahuje celé spektrum tónov od nárazového tónu,
ten je najsilnejší po terciu, kvintu, oktávu, decimu až po ani
nepočuteľnú sústavu alikvotných chromatických tónov. Preto je potrebné
profil zvonu narysovať tak, aby celé spektrum tónov spolu
ladilo.“
Keď je profil narysovaný, na rad prichádza výroba
šablón. Šablóny sú dva kusy plechu, ktoré presne kopírujú tvar profilu
zvonu z vnútornej a vonkajšej strany. V minulosti sa šablóny vyrábali
z dreva. Následne sa šablóny pripevnia a sú pripravené na formovanie
samotnej zvonovej formy. „Forma zvonu sa vyrába zo zmesi hliny,
piesku, otrubín a iných prísad v presnom, ale tajnom pomerne. Je veľmi
dôležité, aby zmes pri formovaní nepraskla a vydržala teplotu okolo
1200 stupňov,“
konštatuje mladý zvonár.
Výroba formy nie je jednoduchá a pozostáva z troch hlavných častí, preto
sa aj samotná výroba delí na tri fázy. V prvej fáze sa formuje prvý
vnútorný diel formy zvonu, ten sa nazýva jadro a kopíruje vnútorný tvar
budúceho zvonu. V druhej fáze vznikne druhá časť formy, tzv. falošný
zvon. Falošný zvon je presným modelom budúceho zvonu, naň sa nalepí
výzdoba vyrobená z vosku a to napríklad nápisy, podobizne svätcov, alebo
rôzne dekoračné prvky ako aj takzvaná koruna zvonu, na ktorej bude zvon
zavesený. Čo sa týka výzdoby či textu, všetko sa vyrába originál na
prianie zákazníka. „Požiadavky sú rôzne. Niekto má záujem o svoje
meno, názov firmy, dátum svadby, venovanie, no nechýbajú ani sakrálne
motívy.“ Záverečná, tretia fáza je síce posledná, ale zároveň
najzdĺhavejšia, keď sa vytvára a formuje tretia časť formy nazývanej aj
ako plášť.
„Postup výroby plášťa je veľmi komplikovaný a kľúčový
k tomu, aby bol povrch zvonu dokonalý a bez chýb. Presný postup výroby
plášťa je preto tajný. Ak je plášť hotový, následne sa celá forma
vypáli a rozdelí na jadro a plášť. Falošný zvon sa odstráni. Forma sa
potom ešte niekoľko krát vypaľuje a je zhruba pripravená na
odlievanie.“
Zvony sa odlievajú zo zvonoviny. Ide o zliatinu
medi a cínu, ktorá je podobná bronzu v presnom tajnom pomere.
„Na to, aby som mohol odliať zvon som potreboval pec, ktorú som
si podobne ako formy zvonov musel vyrobiť jedinou cestou „pokus-
omyl“,“
smeje sa Jakub a dodal, že nato, aby sa dobre
roztavila zvonovina, pec musela mať teplotu okolo 1200 stupňov, čo sa mu po
niekoľkých pokusoch nakoniec aj podarilo. Prvá funkčná verzia pece bola
postavená z obyčajných pálených tehál zlepených hlinou zo záhrady do
tvaru valca, do ktorej mu tlačil vzduch starý kuchynský digestor a vysávač.
„Každý jeden detail potreboval svoj výskum. Každý si
vyžiadal smútok z niekoľko násobných neúspechov, no nikdy som sa v tom
nevzdával a hľadal som iné, ďalšie spôsoby, ako docieliť
úspech.“

Ďalšou fázou vo výrobe zvonu je odlievanie. Ako nám vysvetlil zvonár
Jakub, je to krátky okamih pri ktorom nesmie nastať žiadna chyba. Pri
odlievaní sa zvonovina taví v grafitovom tégliku a pri presnej teplote sa
zliatina leje jedným neprerušeným tokom do formy. Stačil by moment
prestávky alebo prerušenia toku zvonoviny do formy a celá práca na forme by
vyšla nazmar. Každá forma je originál. Zvon sa po odliatí doslova
zbíjačkou vysekáva z formy, nič také ako použiť dvakrát tú istú formu
neexistuje. Celý postup výroby formy môže trvať aj tri mesiace. Záleží
to hlavne od veľkosti zvonu, či putuje do kostola, kaplnky alebo len pred
dvere rodinného domu. Jakub má momentálne postavenú pec na 50 kg zvonoviny,
takže v nej vie odliať zvon do 50 kg, ktorého spodný priemer má
približne 42 cm, čo závisí aj od samotného profilu.
„Po odliatí zvonoviny do formy musí forma chladnúť do studena,
malým zvonom stačí deň alebo dva, no veľké zvony chladnú niekedy aj
mesiac. Ak by sme chladnutie urýchlili, zvon by mohol prasknúť, alebo by bol
ovplyvnený jeho tón a s ním aj celý výsledný a požadovaný efekt. Keď
je zvon hotový, vyseká sa z formy, očistí od hliny, následne sa mu
namontuje srdce, drevená hlavica a môže sa posadiť do zvonovej stolice, do
konštrukcie vo veži.“

Výroba malých zvonov je spomínanou technológiou veľmi náročná.
„Robiť zvončeky týmto štýlom je veľmi veľká babračka,
najmä kvôli výzdobe. Aj tá má svoj postup, ako z modelovacej hmoty vznikne
vosková výzdoba, preto sa priznám, že výrobe malých zvončekov a hlavne
touto technikou sa vyhýbam. Každý detail by sa musel robiť doslova ihlou. Na
malé zvončeky existuje iný postup výroby, kde sa na odlievanie používajú
pieskové formy. Pri veľkých zvonoch takýto problém nie je, stačí si len
spraviť väčšiu pec,“
prezradil a dodal, že najčastejšie
odlieva zvony s priemerom okolo 17 cm. Tie smerujú k zberateľom umeleckých
predmetov, do kaplniek, k obyčajným ľuďom do altánkov, pred dvere, alebo
ako svadobný dar novomanželom.
Najväčší zvon, aký odlieval zvonár z Chotče bol do obce Beloveža. Išlo
o zmenšeniny troch historických zvonov, ktoré majú v miestnom
gréckokatolíckom chráme, kde aj budú vystavené pri príležitosti výročia
zasvätenia chrámu k sv. Archanjelovi Michalovi.
Malý zvon ma priemer 14, stredný 16 a veľký 23 cm. „Pri
výrobe týchto zmenšenín som kládol dôraz na identickosť výzdoby, textu,
ornamentov a podobizní svätcov.

Podarilo sa mi dodržať aj presný súzvuk, takže ide o verné
kópie pôvodných zvonov.“

Jakubovým najväčším zvonárskym snom je okrem zachovania tohto remesla a
tradícií zvonolejárstva sa stať správcom stropkovských zvonov a
víkendovým, alebo príležitostným zvonárom na významné cirkevné sviatky,
ktorý by dostal príležitosť a dôveru správcov farností a chrámov a mohol
chodiť zvoniť. Podľa neho je obrovská škoda, že sa v stropkovskom farskom
kostole po nedávnej rekonštrukcii zvonového príslušenstva nezvoní
tradične, ale využíva sa moderný pohon zvonov na princípe
elektromagnetu.
„Bol by som šťastný, keby som mohol aj takýmto spôsobom
reálne prispieť k tomu, aby vzácne zvonárske remeslo nevymrelo a pretrvalo
aj do ďalších generácií,“
vyslovil svoje prianie v závere
J. Vorobeľ. Keby sa mu to podarilo, okres Stropkov by tak mal svojho vlastného
zvonára rovnako, ako ho má aj Dóm sv. Alžbety v Košiciach.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter