Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Zrada rytiera Andreasa – 6

Dokončenie
Práve začal máj
Dlhým väzením zmorený Andreas s hrubými reťazami na rukách vyšiel zo
svojej cely na malý dvor, postál, vychutnával si voľnosť ducha, keď telo
bolo prikuté. Jeho nozdry navyknuté na močom presýtený väzenský pach
nasali vôňu májového povetria, pomaly otvoril oči a bolesť ktorú zacítil
ho prinútila ich zavrieť naspäť. Rukou si chcel zacloniť zrak pred prudkým
slnkom, ale nestihol. Ťažká reťaz zmarila jeho námahu. Zvláštny sprievod
pripravený ho odviesť do večnosti bol už sformovaný, vpredu kňaz
s cechovými zástavníkmi, za nimi dvaja bubeníci, po boku desať mestských
dráboch v slávnostných uniformách s vyleštenými halapartňami. Chýbal
už len hlavný herec, ktorého uprostred vedú katovi pomocníci. Kŕčovito sa
usmial, „všetko to divadlo pripravilo mesto na moju slávu“. Celý tento
cirkus ho desil, bál sa ho, nevedel prečo ma zomrieť, nepomohli mu priatelia,
nepomohol mu ani palatín a na jeho odvolanie neodpovedal ani kráľ.
Tisíckrát si prebral svoje položenie, ale na nič neprišiel. Možno je to
tak dobré, smrť bude preňho vyslobodením, už nech príde, len dohrať
posledné dejstvo so cťou. Prižmúrenými očami hľadal kňaza, ktorý
s ním strávil poslednú noc. „Tak pôjdeme“ štuchol doňho katov
pomocník, kňaz ktorý vyšiel za nim z cely ho poslednýkrát chytil za ruku,
silno mu ju stisol, „neboj sa synu verím, že si bez viny a kráľovstvo
nebeské na teba čaká,“ Andreas zmierený so svojim osudom mu prikývol. Dav
stojaci na ulici pred pivničným dvorom sa rozkričal. „Už ho vedú“ hlas
davu sa šíril, ozýval sa ulicou, prešiel popod bránou vedúcou na
námestie. Sprievod sa pohol, dav sa zomkol bližšie k sprievodu, niekoľko
mladých žien sa ho snažilo dotknúť, posledný strážnik sprievodu ich
halapartňou odháňal. Jedni mu to priali a druhí ho ľutovali, ale všetci sa
svorne tešili na toto nezvyčajné divadlo. Sprievod obklopený davom vošiel
na námestie a zastal. Andreas sa rozhliadol, v oknách bolo plno zvedavcov,
ktorí na neho kývali, ukazovali mu rôzne grimasy pripomínajúce čo ho
čaká. Pozrel nabok, veľká farebná tribúna ovešaná pantlami.
„Honorácia, háveď bezbožná moji sudcovia a kati, veď vás Boh skára,
ticho si šepkal odsúdenec, „nerúhaj sa synu“ tíšil ho kňaz idúci za
ním, „za chvíľu predstúpiš pred boží súd, mysli na spásu svojej
duše“. Dav sa pod náporom halapartníkov rozostúpil a pred nimi sa objavilo
drevené lešenie, čiernym súknom obtiahnuté. Majster kat v červenom hábe
s kuklou na hlave s prekríženými rukami čakal, presne ako ten vo sne,
prebehlo mu otupenou mysľou. Namiesto žeravých kliešti má meč a namiesto
pranieru klát. Dvaja silní pomocníci ho vyložili na lešenie, jeden mu
zaviazal oči. Počul ako dav jasá, surovo ho zohli ku klátu, telo mu
zmeravelo, nastalo hrobové ticho, nič necítil. Hlava na jeden sek sa oddelila
od trupu, meravé oči zhasli. Kastelán Erdédy a mýtny správca Ševclich sa
na seba usmiali, ale krvavé peniaze im spokojnú budúcnosť a šťastie
nepriniesli.
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018
Koniec poviedky

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter