Pokračovanie poviedky
Prešli ďalšie tri týždne
Bol spokojný sám zo sebou, že všetko spravil tak, ako mu poradil Erdédy.
Jedného studeného februárového rána dôverčivý Andreas podľa dohovoru
prevzal od kastelána, ktorý nepochyboval o Andreasovej oddanosti voči nemu,
zapečatený list adresovaný bakalárovi Kristiánovi, váženému pisárovi
prešovského magistrátu. Odovzdal mu malý obnos peňazí, rozlúčil sa
s ním a jeho manželkou, prehodil na seba teplý kožuch, opásal sa palošom,
vysadol na koňa a z haličskými kupcami, ktorí boli na ceste do Hontu za
železom sa pohol ku kráľovskému mestu Prešovu. K neskorému popoludniu
toho istého dňa sa unavený Andreas dostal k cieľu svojej cesty, rozlúčil
sa pri dolnej mýtnej bráne s kupcami, ktorí zostali z vozmi pred hradbami.
Popriali si všetko dobré a rozišli sa každý po svojom. Andreas prešiel
bránou, zastavil sa pri stráži, pozdravil sa, prehodil pár slov a pred
maštaľou uviazal koňa. Spomenul si na list. Zapečatená depeša mu nedala
pokoj. Nemal tušenia čo v nej je, ale akoby ho pálila, obhliadol si ju,
poobzeral sa okolo, bol sám, napadla ho kacírska myšlienka, „čo keby som
tak do nej nazrel“, ale hneď ju odohnal. Pokojne zauvažoval, „povinnosť
je povinnosť“ a vykročil k radnici. Na námestí pár kupcov, ktorých
neodradil ani mráz si balilo svoje šiatre, pozrel k radnici, svetlo
z predných okien bolo signálom, že sa tam ešte pracuje. „Zanesiem ju tam,
nebudem čakať do zajtra, čo keď tam je niečo dôležité…“, rozhodol
Andreas a vošiel do radnice. Dvojité pootvorené dvere s prúžkom svetla ho
naviedli do pisárne, potichu vošiel do vnútra. Muž obrátený chrbtom
k dverám si ho nevšimol, „bakalár Krištof“, zdvorilo sa opýtal muža
zahrúženého do spisov. Muž prekvapene dvihol hlavu, nepočul ho kedy vošiel
do miestnosti, otočil hlavu k prichádzajúcemu. „To som ja, ale ja nikoho
nečakám“, ohlásil muž odetý do čierneho pisárskeho habitu
s kožušinovým lemovaním okolo krku. „Som Andreas, tridsiatnik
stropkovský a prinášam vám písmo od urodzeného pána Erdédyho, nestretol
som tu nikoho tak som neohlásený“. „To je v poriadku“ prikývol pisár
a rukou naznačil, aby prišiel ďalej. Stále sediaci pisár si ho premeral,
urastený muž naňho urobil dobrý dojem, očami naznačil, kde ho má
uložiť. Andreas položil písmo na stôl, pisár si overil voskovú pečať a
s ospravedlnením ho prepustil. S pocitom dobre vykonanej práce vyšiel na
námestie. S prichádzajúcim večerom sa poponáhľal k spodnej bráne,
zarazilo ho, kôň už tam nebol, „určite domáci už o ňom vedia“, to ho
uspokojilo. Otvoril vráta do maštale na mýtnej stanici a mal pravdu. Už aj
s ustajneným koňom ho čakali, jeho dávny priateľ prešovský tridsiatnik
Ferdinand s čeľadníkom už koňa odstrojovali. „No vitaj priateľ môj“
oslovil svojho hosťa Ferdinand, len čo ho zbadal v otvárajúcich vrátach,
chlapi na znak priateľstva sa družne objali, prehodili niekoľko
zdvorilostných slov. Andreas pretľapol koňa so slovami, „dobre sa oňho
postaraj“, nechal ho mladému čeľadníkovi na obriadenie. Po vŕzgajúcich
drevených schodoch vyšli hore do veže, kde v služobnom byte nad dolnou
bránou žil Ferdinand so svojou manželkou a dvoma už odrastenými synmi.
„Bŕŕŕ, ale ste nám priniesli zimu“, skríkla Johana, priateľova
manželka, keď sa dotkla premrznutého kožucha manželovho hosťa, „mrcha
zima“ zašomral Andreas a zhodil zo seba zimou sálajúcu gubaňu. Chlapi sa
posadili k veľkému drevenému stolu, pripravená pečienka a holba vína im
rozprúdila v tele krv a zakrátko aj v ústach reč. Obaja kráľovskí
úradníci sa poznali už niekoľko rokov, mali dôverné služobné aj
súkromné vzťahy a tak si dôverovali. Prebrali politiku, pospomínali na
priateľov, pojedli, popili, keď večer pokročil, všetci blažene usnuli.
Hodnú chvíľu po tom čo posol opustil radnicu, vzal bakalár Krištof
mestský pisár kráľovského mesta Prešova do rúk jemu adresovaný
zapečatený list. Poťažkal ho, položil naspäť, „ čo mi chce ten
Erdédy“, chvíľu váhal či ho má otvoriť alebo neotvoriť, ale zvedavosť
mu nedala, aby sa doň nepozrel. Prvý krát ho prečítal iba tak v stoji,
druhý krát si už sadol a po tretí krát nad jeho obsahom iba krútil hlavou.
Nikdy Erdédyho nemal v láske, na jeho vkus sa mu zdal slizký, aby dosiahol
svoje neštítil sa nijakej podlosti. Ráno nasledujúceho dňa nad týmto
čudným listom krútil hlavou už aj vážený prešovský richtár, ktorý
zastával aj mestského sudcu s notárom a prísažnými. Neverili vlastným
očiam, ale list od tak váženého pána sa musí rešpektovať.
„Dobre páni, tak si ho dnes pozveme na výsluch pred mestskú radu“ rázne
rozhodol richtár. Nebolo ešte ani desať, keď na dvere colnej stanice
v dolnej veži zabúchali dvaja mestský drábi, nečakali dokiaľ im niekto
otvorí a drzo vošli do vnútra. „Zima je“, na ospravedlnenie zašomral ten
starší, keď nečakane vtrhli do úradnej miestnosti tridsiatnika.
„Ferdinand je u vás stropkovský šľachtic menom Andreas? , rozkazovačným
tónom sa opýtal dráb. Zaskočený Ferdinand mlčal, “ja som to“, ozval sa
z prítmia miestnosti práve si naťahujúci čižmy Andreas. Dráb sa
pookúňal, keď nadobudol istotu rázne zahlásil rozkaz, „z poverenia
mestskej rady máme vás previesť na jej zasadnutie“. Pri rozkazovačných
slovách drába Andreas na chvíľu zmeravel, nečakal na takéto privítanie
mesta, „čo mi mestskí páni chcú“, ospalo sa opýtal. Drábi pokrčili
plecami, „oblečte sa a pôjdete s nami“, neodporoval, „keď treba tak
ideme“. Nasadil si kožuch, huňatú čiapku, opásal sa palošom a vyrazili
k radnici. Čudný sprievod cudzieho šľachtica po námestí v sprievode
dvoch drábov vzbudil pozornosť, ľudia sa nechápavo za nimi obracali. „Už
ho vedú“, zahlásil od okna prísažný Lothar, chudučký chlapík
s piskľavým hlasom, predstavený obuvníckeho cechu prešovského, pozorujúc
dianie na námestí. „Páni, zaujmite miesto“, vyzval richtár prítomných,
„a ty“, obrátil sa na strážneho pri dverách „ho voveď“. Andreas do
zasadacej paloty mestskej rady vošiel ako šľachtic v dobrej nálade so
vztýčenou hlavou. Nemal pocit, žeby mal byť skromný, bol si istý, že
o nič vážneho nejde. Oči prísediacich sa upriamili na neho, „vyzerá
dôveryhodne, nejaví nijaké podozrenie, aby sa niečím previnil“,
zauvažoval sudca. Andreas chvíľu postál, aj on očami prešiel pánov
sediacich za vrch stolom, v duchu si ich prepočítal. Bolo ich tam sedem a
odhadom tipoval, že ten v strede odetý do prenikavého červeného rúcha
s prešedivenou bradou a nabok posadeným baretom je sudca. Ten po pravej
strane v modrom talári notár a ostaní odetí v civilnom odeve sú zrejme
prísažní. Hľadal záchytný bod, ale nikoho nepoznal a predsa ten posledný
po ľavici je pisár, jeho známi zo včerajška, bakalár Krištof. Prieskum
prítomných prerušil dráb, ktorý z rachotom na pokyn sudcu prisúval do
stredu sály masívnu stoličku. Nastalo ticho a prvý prehovoril ten
v červenom purpure: „Ste Andreas z Brašova, šľachtic, kráľovský
úradník, správca mýtnej stanice mestečka Stropkov?“, áno, odpovedal
vypočúvaný. „Dobre, môžete sa posadiť a teraz vám dáme niekoľko
otázok“, „áno som pripravený“. Prísediaci sa chvíľu radili,
rozpačito sa dohadovali skadiaľ začať. Slovo si vzal sudca, ktorý mu dával
otázky. Pridal sa notár a keď bolo niečo podstatné, dal pokyn pisárovi,
aby to zaznamenal. Celý tento výsluch vyzeral ako priateľská rozprava a
zatiaľ nepadlo žiadne rozhodné slovo prečo bol predvedený pred tento
tribunál. Blížilo sa poludnie a stále mu nebolo jasné, čo tento tribunál
od neho chce,. Na každú otázku, aby si zachoval dôstojnosť, dal Andreas
jasnú odpoveď. Viditeľne unavený a roztrpčený sudca prerušil toto
nezvyklé pojednávanie, chvíľu sa radil s notárom, vstal a vyriekol
výsledok: Andreas z Brašova ste podozrivý za pomoc spiklencom …, Andreas
sa postavil a zdalo sa mu, že naňho spadol obrovský luster aj s horiacimi
sviečkami, ktorý bol zavesený priamo nad jeho hlavou. Zbledol, také niečo
ho ani vo sne nenapadlo, aby ho tu v Prešove niekto s takého skutku
podozrieval. „Protestujem“, zakričal na celú palotu, ale sudca pokynom
ruky ho zastavil, „budete mať možnosť sa obhajovať, teraz si vypočujte
čo vás čaká“, Andreas sa posadil a sudca pokračoval, „budete
odzbrojený a dočasne odvedený do Molerovej pivnice, to je také šľachtické
vezenie, prikrášľoval jeho zúfalú situáciu sudca. Pivnica, kde je aj
umiestnená radničná vináreň je v podzemí radnice. Zajtra, keď si
overíme určité skutočnosti, budete predvedený opätovne na výsluch a
spíše sa s vami testament a zistia sa vaše majetkové pomery a potom sa
o vás rozhodne. Pokiaľ na vás nič nenájdeme budete prepustený bez ujmy na
zdraví a majetku“. Sudca dvihol hlavu, pozrel na Andreasa, „ako
šľachticovi sa vám dostane slušného zaobchádzania a primeranej stravy“.
Sudca obrátil zrak na opačnú stranu „zaprotokolovať“, prikázal
pisárovi, potom sa obrátil na drábov „odzbrojiť a odviesť“. Andreas
z pošvy vytasil meč, bol to taký chabí pokus brániť svoju česť. V tom
momente ho obstúpili traja drábi s namierenými halapartňami. Rýchlo si to
rozmyslel, brániť sa nemá šancu. Zatiaľ neporazený rytier ho pobozkal,
prežehnal sa a zo slovami „dej sa vôľa božia“ sa nechal odviesť do
prechodného domova s vedomím, že toto čo sa tu dnes udialo je iba
nedorozumenie. Veril, že zajtra sa všetko vysvetlí a on bude zase voľný,
veď je šľachtic. Rytier má vplyvných známych, mocných veľmožov.
Mestská stráž odviedla zaisteného šľachtica. Sudca dlho váhal ako túto
zvláštnu pravotu ukončiť a po porade s tribunálom vydal príkaz, „dnes
priviesť k výsluchu prešovského tridsiatnika Ferdinanda a na zajtrajší
deň rýchlym poslom povolať kráľovského radcu a košického mýtneho
správcu váženého pána Jána Ševclicha k výpovedi“.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018