Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Zrada rytiera Andreasa – 4

Pokračovanie poviedky
Nový rok, večer
K večeru prituhlo, novoročné veselie skončilo a páni sa porozchádzali do
svojich obydlí. Vo veži v palote zostal iba Andreas zo sluhom, čeľadníci a
traja vojaci z hradnej posádky. Mráz prechádzal kamennými múrmi a tak
všetci sedeli pred plápolajúcim kozubom, piť ani jesť už nebolo čo,
sliepňajúca pochodeň pomaly skapíňala a tak si chlapi rozložili svoje
plášte pred kozub a usínali. Andreas zožieraný zlou správou premýšľal.
To čo skrýval vo svojej duši a tajnej skýši predsa nikto nemohol vedieť.
Pospájal si všetky možné kombinácie udalostí posledných mesiacov, ale na
nič, čo by dávalo konečný výsledok neprišiel. Na zradu svojich verných
priateľov v túto noc ani nepomyslel, ale predsa na niečo prišiel, poradí
sa s kastelánom, verným druhom zo starých čias, usporiada si svoje imanie
tu v mestečku a pôjde do Brašova. Tam si usporiada majetok po otcovi, ktorý
doteraz mal v úžitku starší už chorľavý brat, synovci dorastajú a jeho
podiel na majetku leží ladom. Jeho rozhodnutie načas odísť z mesta a
stratiť sa, ho uspokojovala, „veď čo, búrka prehrmí a všetko sa vráti
do svojich koľají“.
O mesiac neskôr
„Vitaj priateľ môj,“ zvolal domáci pán na kráľovského tridsiatnika
Andreasa, len čo ho zbadal toto zimné popoludnie vystupovať zo zasnežených
saní, keď sa nečakane objavil vo dvore jeho tvrdze. Tváril sa prekvapene, aj
keď v skutočnosti na túto návštevu už netrpezlivo čakal niekoľko dní.
„Drahý Andreas, čo ťa priviedlo ku mne v taký mrcha čas,“ úlisne sa
vyzvedal kastelán. Príchodzi zo seba striasol snehový poprašok, ktorý mu
počas cesty zafŕkal odev a podal vítajúcemu ruku. „Chcel by som sa
s tebou porozprávať, poradiť,“ vyjavil Andreas dôvod svojej návštevy.
Mocní chlapi sa po podaní ruky mocne objali a spolu vošli do vykúrenej
paloty, kde ich už čakala domáca pani. „Zlož sa a sadni,“ vyzval Erdédy
neistého Andreasa a ponúkol mu miesto pri stole pred tlejúcim krbom. Andreas
chvíľu postál pri krbe, ohrial skrehnuté ruky nad plameňom a úctivo vzdal
poklonu pani kastelánovej. „Tak predsa prišiel,“ v duchu sa usmieval
Erdédy, keď Andreas lichotil jeho žene, „len si polichoť, potom si to
odčiním,“ slastne mľaskol jazykom. „Ej Andreas do peknej kaše si sa
dostal, ja som to tušil, ale nebol som si istý a to si nenechám už ujsť,
veď tebe sú peniaze nanič, žiješ sám odkedy ti žena aj s deckom umrela a
hádam si ani inú nemal“. Skúmavá myseľ budúceho podliaka a zradcu sa
ospravedlňovala sama pred sebou. „Veď on si môže za to v podstate sám,
tiež nemá svedomie čisté, tiež podviedol svojho dobrodinca vojvodu
Zápoľského, keď umožnil košickým spiklencom preniesť kurucký poklad za
hranice Uhorska, o ktorom už teraz nepochyboval. Čo sa týka toho môjho
svedomia, to vždy víťazilo keď sa jedná o majetky“. Aj keď bol Erdédy
na tento deň pripravený, v duchu sa potmehúcky usmieval nad naivitou svojho
priateľa. Zdá sa, že veci sa vyvíjajú správnym smerom a pasca sa otvára,
keď Andreas prišiel po radu. Zamyslel sa, začali sa ozývať spomienky na
minulosť, pred ktorými by mal cúvnuť, nevystaviť ho pre chamtivosť
nebezpečenstvu, svedomie čestnosti neodolalo. „Andreas bol vždy
dôverčivý, koľko ľudí ho oklamalo, veď aj ten jeho brat sa ulakomil na
jeho zákonné dedičstvo,“ hútal nad svojou podlosťou Erdédy…, „dalo
by sa povedať taký ľudomil, tvrdý v boji, ale mäkký k zajatým
nepriateľom svojim poddaným,“ spomenul si na dávnu príhodu, „vtedy pred
Pešťou keď rozprášili tu bagáž prebehlícku, kráľ nariadil obesiť
niekoľko zradných janičiarov, ale on ich vykúpil a pričlenil
k svojim“.
„Manžel môj, nepohostíme hosťa“ zo smiechom prerušila myšlienky svojho
muža veselá Júlia, po troch deťoch ešte stále svieža žena. No tak sa už
konečne posaď a ty zariaď niečo v kuchyni, vyzval domáci pán veselú
dvojicu. Chlapi sa posadili, sladkavé víno rozviazalo jazyk a kuracia
pečienka pohladila žalúdok. Po výdatnom pohostení neskorého večera
spokojný Andreas z dobrým pocitom odchádzal od svojho, priateľa, radcu.
„Tak Andreas ešte raz, ako sme sa dohodli, hneď zajtra písmom požiadam
košickú mýtnu stanicu o tvoje dočasne prepustenie zo služby za účelom
usporiadania si dedičstva v Sedmohradsku. Uvidíš, že ctihodný kráľovský
radca Ševclich bude súhlasiť“. Andreas na chvíľu ešte raz
zapochyboval,…“ nemaj obavy, koniec – koncov je to môj dobrý
priateľ“ ubezpečil ho Erdédy, „ty si dáš dokopy svoje záležitosti tu
v mestečku tak, aby úrad za tvojej neprítomnosti fungoval a kráľovská
pokladnica neutrpela žiadnu ujmu. Máš na to dosť času a keď príde befeľ
tak vyrazíš na cestu“. „Ján, priateľ môj dôverujem ti, s dojatím sa
mu vyjavil o svojej spokojnosti už vo dverách odchádzajúci Andreas,
„urobím všetko ako si mi poradil dokedy sa veci neujasnia“. Aj keď sa
doposiaľ nič nedialo, stropkovský tridsiatnik Andreas potichu a prezieravo
urobil všetko, ako mu odporučil kastelán. Usporiadal si rodinné
záležitosti tu v mestečku, správu mýtnej stanice s úradnými
písomnosťami a pečatidlom zveril svojmu zástupcovi Tobiášovi, skromný
majetok svoj rytiersky meč, zbroj, osobné písomnosti a vzácnu svetskú
knihu, na znak toho, že sa vráti naspäť prenechal do držby u svojho
priateľa mestského scholastika Leonardusa. V podzemí si preveril svoju
skrýšu, kde mal uložené to najcennejšie, ktoré počas svojho života
nahonobil. Podzemie hradu a mestečka dobre poznal, keď s kastelánom
prechádzali tajné chodby z hradu za mesto, ktoré nedávno vybudovali
majitelia panstva pre prípad obliehania.
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

Pokračovanie

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter