Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Zrada rytiera Andreasa – 2

Pokračovanie poviedky
Miestnosť, prízemie novej hradnej bašty bola nová, doposiaľ neomietnutá,
na ktorej sa vo svetle lojovej pochodne leskli kropaje skvapalnenej pary. Nová
severná veža s obnoveným južným hradným krídlom predsunutým do
vznikajúceho podhradia bola určená na kráľovský mýtny úrad,
tridsiatkovú pohraničnú stanicu a ubytovňu pre neveľkú kráľovskú
posádku. Veža zároveň slúžila ako súčasť bytu povereného úradníka.
Včera večer ju panstvo premenilo na hodovnú palotu a dnešnej noci
poslúžila ako dočasná spálňa pre hostí, lebo tí sa už v noci nedostali
za hradnú bránu. Rozprestreli svoje plášte okolo kozubu, aby tu prespali.
Nad palotou boli obytné kutice pre rodinu tridsiatnika a nad ňou dreveným
schodiskom sa vychádzalo na hradby. Unavený Andreas ťažko vstal
z dočasného pelechu vystlaného páchnucim ovčím rúnom, ťarbavým krokom
prešiel k polici a hmatom ju prehľadal, ale keď nenašiel žiadnu nádobu
ani len s čistou vodou, prehodil na seba hrubý plášť a len tak naboso
v ovinačkách vyšiel na dvor. Pod nohami mu začvachtalo, zaklial.
Včerajší sypký sneh sa behom noci menil na vodnatú brečku. Tak po chlapsky
si uľavil, nabral do hrsti mokrého snehu, vložil ho do úst, pocmukal a obsah
vypľul do dlani. Mokrými rukami pohladil fúzy, večerným jedlom pofŕkanú
bradu, pretrel si zarosené čelo, prešiel sa po strapatých vlasoch, zívol,
obrátil sa dozadu a zbadal dve známe postavy.
„Nový rok a taká pľušť, to neveští na tento rok nič dobrého“,
opileckým hlasom oznámil Andreas svojim dvom rozospatým kumpánom zo
včerajšej noci, ktorí za ním vyšli do novoročného rána, aby si uľavili.
Jeho starý priateľ kastelán Ján Erdédy mu prikývol, dôverne sa poobzeral
okolo seba a spiklenecky pozrel na svojho močiaceho suseda súkenického
majstra Mikuláša, ktorý si uľavoval vedľa neho: „Veru Andreas, priateľ
môj, pre niekoho nastanú zle časy“, kastelán sa zháčil a vyzeralo to,
že svojou poznámkou nechtiac povedal čo nemal. Stíchol, ale jedným okom
nenápadne pozoroval svojho priateľa ako zareaguje. Po nočnej bezuzdnej
pijatike rozjarený a ťažkej nočnej more stále sa preberajúci Andreas
zbystril sluch. Najprv sa mu zdalo, že prepočul a nedal najavo, že sa ho to
dotklo, ale bystrosť jeho myšlienok mu napovedala, že jeho priateľ ma čosi
za lubom o čom by on nemal vedieť. Pre istotu očami poprosil majstra
Mikuláša, aby ich nechal osamote. Ten pochopil, nabral hrudu snehu a olizujúc
ju sa stratil vo veži, z ktorej komína sa začal valiť štipľavý tmavý
dym. Dvaja najvplyvnejší muži malého mestečka strateného kdesi na konci
Uhorska, písma znalí šľachtici, vrstovníci pokročilí štyridsiatnici,
v mladosti vojenskou službou ostrieľaní drsní muži, Ján Erdédy, synovec
kardinála Tomáša Bakóca z Erdédu, ostrihomského arcibiskupa, kastelán
strážneho hradu a rytier Andreas z Brašova, kráľovský tridsiatnik
pohraničnej kráľovskej mýtnej stanice zostali osamote. Z prvoti ho
nenapadlo, že by to patrilo jemu, ale pre pokoj duše by sa rád dozvedel čo
tým chcel naznačiť jeho priateľ. „Určite som pri včerajšej pijatike
prezradil niečo čo malo zostať iba pre mňa“, uvažoval Andreas, hneď si
začal vyčítať, že sú isté veci, o ktorých nehodno aj medzi najlepšími
priateľmi v tejto pohnutej dobe rozprávať, ale túto myšlienku hneď
zavrhol. Sám seba presviedčal: „nemôže ma nikto z ničoho obviniť, ja si
svoje úlohy plynúce z funkcie zastávam svedomite. Vrchnosti odovzdávam
predpísané mýto, slúžne si odkladám na horšie časy. Keď aj mám nejaké
prehrešky, veď kto ich nemá, ale o tých viem iba ja, za tie roky čo verne
slúžim aj keď som si čosi uchmatol pre seba mám na horšie časy dobre
uložené. Bohatstvom na verejnosti nehýrim a ten môj skromný majetok
v tomto meste nestojí ani za reč“.

Dvadsaťpäť rokov predtým

Smrť uhorského kráľa Mateja Korvína prišla nečakane, kráľovstvo
nebolo na ňu pripravené. V súkromnom testamente síce určil svojho
nástupcu, ale ten podľa uhorského práva nebol právoplatný dedič, darmo
splodený z veľkej lásky, ale bol nemanželsky. Mladý kráľovič Ján
Korvín aj napriek svojmu bohatstvu zdedenému po svojom otcovi nedokázal
obhájiť svoj kráľovský nárok. Pre Uhorsko nastali zlé časy.
Kráľovstvo, ktoré vyše tri desaťročia stále bojovalo sa aj napriek
zdaneniu veľmožov finančne vyčerpalo. Roztržka o Uhorské kráľovstvo, na
ktoré si robilo nárok hneď niekoľko kandidátov z európskych panovníckych
rodov veštilo pre kráľovstvo pohromu, vojnu a biedu. Prvý zacítil šancu
Fridrich III. Habsburský, nemecký a rímsky cisár a jeho syn Maximilián.
Pridal sa Vladislav II. Jagelovský a jeho mladší brat Ján Albrecht.
O Uhorské dedičstvo sa začali sporiť všetci proti všetkým, neustúpil
ani Matejov nemanželský syn Ján Korvín a nárok si robila aj jeho vdova
kráľovná Beatrice. Najmocnejší z nich Ján Korvín s dobrodružnou a
panovačnou povahou svojho otca u uhorských veľmožov nemal šancu, tí sa ho
báli, predsa chceli, aby už v kráľovstve zavládol mier. Veľká časť sa
priklonila na stranu českého kráľa Vladislava II. Jagelovského. Kráľa
poddajného v prospech nárokov mocných mužov Uhorského kráľovstva.
Z mocenských sporov boli prví násilne, aj napriek tomu, že obsadili
Stoličný Belehrad, vyradení obaja Habsburgovci, intrigami aj Ján Korvín so
svojou nevlastnou matkou. Zostali iba dvaja, poľskí kráľovskí bratia. Spory
trvali už dosť dlho a súper nového kráľa dokonca obsadil svojimi vojskami
aj Pešť. Časť uhorskej šľachty a duchovenstva naklonená novému kráľovi
vystrojila svoje vojenské bandéria. Andrej, veľmož z Erdédu so synom
Jánom, príbuzní kardinála a jágerského biskupa Tomáša Bakóciho,
vystrojili jedno jazdecké, neskôr za pomoci cirkvi, jedno pešie bandérium a
pridali sa k mladému kráľovi. Pod zástavou bandéria Erdédyovcov sa zo
svojimi valachmi pridal bezvýznamný zeman a bývali vojak nebohého kráľa
Mateja, Ferdinand z Brašova aj so svojim najstarším synom Andreasom. Tu sa
stretli vojenské cesty mladého Erdédyho s mladým Andreasom z Brašova.
Boje a roztržky pokračovali naďalej, veľmoži z kráľovským vojskom
napokon vytlačili mladšieho brata nového uhorského kráľa z centrálnej
časti Uhorska. Vojna sa preniesla do Šariša a Zemplína na hranice
s Poľskom, kde brat uhorského kráľa plienil zemepánské a kráľovské
majetky. Po čase do sporov dvoch súperiacich bratov vstúpil palatín a
spišský župan Ján Zápoľský, ktorý násilím a zmluvami vydobyl
prinavrátenie zemplínskej a šarišskej župy v prospech uhorskej koruny
Vladislava II. Vojnou spustošený stropkovský hrad a panstvo chátralo,
dostávalo sa do zálohu niekoľkým pánom. Napokon situáciu vyriešil, hrad a
panstvo so všetkými k nemu patriacimi dedinami, mýtami a príjmami zobral do
zálohu vtedy už kardinál Tomáš Bakóc, ostrihomský arcibiskup prívrženec
kráľa Vladislava II., ktorý správu panstva zveril na niekoľko rokov do rúk
svojmu synovcovi Jánovi z Erdédu. Po vyplatení zálohu uhorského kráľa
Vladislava II. Jagelovského kardinálovi sa hrad aj s panstvom dostal darom za
verné služby uhorskej korune prejavené v mocenských sporoch s poľským
kráľovičom a bratom Vladislava II., Jánom Albrechtom naspäť do majetkov
kráľových prívržencov, bratov Františka a Petra mocných zemepánov
z Perína. Ján, slobodný pán Erdédy, zostal kastelánom hradu, správcom
perínskeho majetku, ochrancom uhorských hraníc a verným poddaným na večné
časy ako to stálo v ochrannej listine. Jánovi sa darilo dokonca pred časom
dosiahnuť u kráľa menovanie za kráľovského tridsiatnika svojho
niekdajšieho bojového druha rytiera Andreasa z Brašova, ktorý po smrti otca
a neústupnosti jeho brata sa ocitol vo finančných ťažkostiach.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter