Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Zrada rytiera Andreasa – 1

Prológ

V stropkovskom týždenníku Spektrum, roč. XV, č. 4 z 22. januára
2018 a roč. XV, č. 5 z 29. januára 2018 sa objavila prvá poviedka
miestneho spisovateľa Miroslava Majerníka pod názvom „Veľký oheň“.
Táto poviedka nebola jeho posledná. Prináša vám ďalšiu, ktorá je
venovaná stropkovskému tridsiatnikovi a šľachticovi Andrejovi z Brašova.
Andrej v Stropkove pôsobil pred rokom 1515. Za doteraz nejasné príčiny bol
pred 13. májom 1515 v Prešove sťatý. Zachoval sa nám jeho testament
z 23. februára 1515, v ktorom stálo, že má v držbe akýsi slovník
zvaný perla periel (poetická perla od Vavrinca Vallu) a tieto kódexy sú
u učiteľa v stropkovskej škole. Taktiež mal u seba akýsi meč. Na konci
testamentu vyznal, že na stropkovskom tridsiatku nemá žiadne pozdĺžnosti.
Tento testament Andreja je aj prvou známou zmienkou o stropkovskej škole.
Pán Majerník aj naďalej bude písať takéto poviedky, ktorá čiastočne
zachytávajú históriu nášho mesta a počas ich čítania si môžeme
utvoriť obraz, ako to mohlo v Stropkove vyzerať a ako sa žilo. Musíme
zdôrazniť, že ide o vymyslené príbehy, no založené na reálnych
postavách a udalostiach. Predstavujeme vám zároveň druhú poviedku pod
názvom „Zrada rytiera Andreasa“, ktorá bude mať svoje pokračovania.
Zdroj: BEŇKO, Ján a kol.: Stropkov. Martin: Vydavateľstvo Gradus, 1994, s.
320, ISBN 80-901392-5-6, str. 45.
Mestský úrad v Stropkove – Mgr. Ľuboslav Šmajda

Nový rok, nad ránom
Námestie bolo zaplnené do posledného miestečka, divadlo ktoré mu mestský
páni pripravili sa nevidí každý deň. Dav jasal o dušu tlieskal bubeníkom
do rytmu, kat odetý do červeného súkna sa žeravými kliešťami
približoval k svojej obeti reťazami pripútanej k pranieru na veľkom
drevenom lešení v strede mestského námestia. Tá už cítila žeravé teplo
na svojej hrudi. „Priznaj sa ty zradca, kde si ukryl kurucký poklad…“
skríkol kat prikladajúc červené žeravé kliešte k hrudi. Bolesťou
spenené ústa obetí sa snažili mlčať a neprezradiť svoje tajomstvo.
Skupina jazdcov na čele zo záhadným veľmožom odetá do bielych sután
z červeným znakom kríža začala krúžiť okolo praniera zo stiahnutého
hrdla sa vyrvala hláska. „Konečne ste ma našli“, zrevala vzpierajúca sa
obeť na čudesných jazdcov vynárajúcich sa niekde z podzemia. Neznámi
rytieri na ohnivých koňoch zastali, kat upustil žeravé kliešte na drevenú
podlahu, to zasipelo, dav tíchol, ustupoval…
Rozrušený Andreas otvoril oči, obraz praniera, kata, davu a jazdcov sa
rozplýval, striaslo ho, nechápal čo sa to deje. Mocnými rukami sa zaprel
o kamennú podlahu, posadil sa a vyjavene sa poobzeral okolo seba, ale nikto
okrem neho a na jeho krik budiacich sa kumpánov rozložených okolo tlejúceho
kozubu tu nebol. „Čo sa deje“ skríkol sluha Kornel hlavou položenou na
hodovnom stole. „Nič sa nedeje“ bol to iba sen, chrapľavým hlasom
uspokojoval svojich spoločníkov Andreas. Hlava oťažená vínom začala jasne
rozoznávať, že to čo pred chvíľou zažil nebola skutočnosť, ktorá ho
už trápi odkedy sa v jeho živote objavil ten záhadný veľmož košický
z družinou rytierov unikajúcich za hranice Uhorska, ktorému za veľký
peniaz tajne vystavil v mene kráľa sprievodný glejt (ochrannú listinu).
Myseľ sa mu začala vyjasňovať a nejasne mu signalizovala, že čosi čo
nemalo nikdy uniknúť z jeho vnútra na svetlo božie je von a teraz sa mu vo
sne vracia . „Hádam to nebude také zlé, veď to bol iba sen“, uisťoval
sám seba, kývol rukou, v rannom šere očami hľadal záchytný bod, len aby
odohnal víriace myšlienky.
„Kornel priprav víno a niečo pod zub, aby bolo keď sa páni hostia
prebudia“, z prvým zábleskom ranného svitu zakričal na svojho sluhu od
kozubu prebúdzajúci sa Andreas. Sluha stále sediaci na dlhej ťažkej lavici
z hlavou na veľkom dubovom stole medzi zvyškami jedla a ohlodaných kostí sa
ani nepohol, „tak čo je, nepočuješ“, zopakoval svoju výzvu Andreas, po
chvíli dvihol ryšavú strapatú hlavu a rozospatým hlasom zamrmlal. „Áno
pane, všetko splním pripravím“, zamľaskal, aby poobtieral príšernú
pachuť z popukaných pier. Poobzeral sa po stole, mosadzné kalichy boli
poprevracané a hneď mu bolo jasné, že tam nič neostalo. Ťarbavo sa
postavil zašiel k polici, kde si včera pripravil poživeň a pijatiku.
Potriasol dreveným súdkom hostiteľa, priložil ucho k drevu a ani žblnk.
Strčil rukou do veľkého hlineného džbána, ktorý neskoro v noci dal
doniesť zo svojich zásob mestský scholastikus (učiteľ) majster Leonardus.
Keď sa súdok začal míňať, prsty zostali suché, ani kvapka na obliznutie,
„to je nešťastie“ zabedákal tak aby to počul aj jeho pán. „Pane,
skade ho mám pripraviť, keď sa nám v noci všetko minulo, bojazlivo
oznámil svojmu smädnému pery si oblizujúcemu pánovi. „Zober ten
najväčší džbán a zájdi k pivovarníkovi Michalovi nech dá aspoň za tri
holby toho, čo sme mali včera“, radil mu smädný Andreas. „Ale ako, veď
je sviatok a pol mesta ešte chrápe, hradná brána bude až do rannej omše
určite zavretá“, oponoval svojmu pánovi sluha. „To je tvoja vec, začo
ťa platí, a dobré platím ty darmožráč, vynadal mu Andreas a očami
prešiel priestrannú kamennú miestnosť dláždenú ploským kameňom.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter