Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Zomrel slávny rómsky básnik pochádzajúci zo Stropkova

<p>Začiatkom tohto roka,
28. januára 2012, podľahol vo veku 64 rokov dlhotrvajúcej chorobe jeden
z najvýznamnejších rómskych básnikov, rodený Stropkovčan Vladimír
Oláh. V rodnom meste umelec vychodil základnú školu. Rok pracoval v bani
v Petřvalde na Morave. Počas základnej vojenskej služby sa stal vojakom
z povolania, vyštudoval Strednú vojenskú školu a pôsobil v Prešove.

<p>V rokoch 1978 – 1983 diaľkovo študoval na Filozofickej fakulte
Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, odbor vzdelávania dospelých, kde
získal aj doktorát. Bol prvým rómskym básnikom v Čechách, ktorého
prijali do Obce spisovateľov Českej republiky. Vydal štyri básnické
zbierky – Khamori luluďi (Slnečnice), La khameskere čhave (Deti slnka),
Khamutno kamiben (žiara lásky) a Amaro drom pal o Udut (Naša cesta za
Svetlom). Písal výlučne v rómčine. životný postoj Vladimíra Oláha
najlepšie vystihujú jeho vlastné slová. „V živote som
prežil dobré i zlé ako každý človek. Keď prídu zlé dni, spomeniem si
na moju babičku, na deda, na Rómov v našej osade – od nich naberám silu.
Lebo u nás boli len dobrí ľudia. Jeden druhého si vážili, mali sa radi,
vedeli, čo je úcta, poznali pokoru. ostych. Podelili sa so všetkým,
s chlebom aj s láskou. Nedopustili, aby niekto hladoval. Podelili sa aj
s posledným úbožiakom, degešom, také súcitné srdce mali. Keď mi je
ťažko na srdci, alebo keď ma tlačí život k zemi, začnem písať
o našich Rómoch. Preto aj píšem po rómsky. Lebo to, čo píšem, sa ani
nedá vyjadriť v inom jazyku. Aspoň ja by som to nevedel. Keď sa narodilo
dieťatko, starí Rómovia mu priali – Nech to v tebe stúpa. Čo to
znamená? Mladí to už nevedia. želali mu, aby sa jeho duša dostala
k vyššej pravde, než je všedné bytie na tejto čiernej zemi. želali tomu
malému človiečikovi, aby sa prepojil so skutočnosťou všetkých troch
svetov, ako sa hovorí v starodávnych rómskych rozprávkach. Pretože keď
bol hlad a bieda, keď nám tento svet nedával jesť, živili nás naše
piesne, naše rozprávky – živili nás iné svety, ktoré sa nám
prihovárali v našich rozprávkach a my sme zabúdali na hlad. Fantázia
tíšila naše telo. Starí Rómovia putovali po trávnatej zemi, žili pod
slnkom a pod mesiacom, pri voňavom lese medzi spievajúcimi vtákmi, vedeli
lepšie počúvať vlastné srdce i srdce toho druhého. Keď napríklad moja
babička chcela vidieť svoju sestru, ktorá bývala osemdesiat kilometrov od
nej, nenapísala príď, nevedela písať, neposlala telegram, nemala peniaze,
nezatelefonovala, a sestra aj tak prišla, pretože začula babičkino srdce.
Ale v meste človek nevie, že vôbec existuje slnko. Mesiac stratil svoje
miesto a ľudia si mýlia mesačný spln s bodkou za neónovou reklamou.
Tranzistorová, kamenná, betónová, železná, chemická civilizácia nás
ohlušila. Preto chorý, bezmocný biely svet znova hľadá svoje ľudské
srdce. Už sme prišli na to, že sa musíme znova učiť lepšie načúvať nie
len ušami, ale srdcom. Aby sme počuli aj to veľké, čo nám hovoria iné
svety, aby sme boli schopní vnímať odkazy vesmíru. Ale prečo sa bieli
nejdú učiť od starých Rómov? Rómovia ešte vedia cítiť (počuť) skryté
božie slová. Ja, malý človek, len pokorne prosím Boha a dobré sily
vesmíru, aby som našiel slová na vyjadrenie pravdy.“
Tento
článok vznikol na podnet kolektívu Mestskej knižnice v Stropkove. Vďaka
patrí najmä vedúcej Olge Barburskej, ktorá nám poskytla materiály
o živote a tvorbe zosnulého rómskeho básnika Vlada Oláha.
Foto: Obálka knihy Khamutno kamiben, autor fotografie
Jaroslav Balvín

Ukážka z tvorby Vlada Oláha

Vlado Oláh sa vo svojej tvorbe často vracal k svojmu rodnému mestu,
k svojej rodnej osade. Keďže písal výlučne v rómčine, uverejňujeme dve
jeho básne preložené do slovenčiny.
(Zdroj: RNĽ č. 769_772, 16. ročník, 1. 10. – 29. 10. 2006)

Osada spievala
Narodil som sa v meste,
Stropkov sa volalo.
Gadžovia z dedín
mu hovorili Vároš.
Pekné mestečko, lesy s kopcami,
lúky plné potokov.
Tam som sa narodil,
medzi kvetmi,
lúkami na zeleno sfarbenými.
Pri našom dome čistá rieka,
Ondava tiekla,
osada spievala,
tancovala, hrala.
Hruška nad domom obsypaná hruštičkami
a drobnými vtáčatkami…
Ako malé dieťa všetko to krásne
zbieram, vkladám do srdca,
kvet červený
mi svoju vôňu zanechal.
V ňom je moja mladosť,
bolesť i šťastie.
Slniečko krásne hrialo,
v kostole zvonil zvon

Osada moja
Osada moja, chudobní moji Rómovia!
Chudobní Rómovia s bohatými srdciami,
život s krásnymi dievčatami,
s letnými nocami…
Ondava moja,
v tej som sa kúpaval
s mladými dievčatami,
s nami ryby
so zdravými srdcami.
V našej osade jediná studňa,
pri mojom strýkovi – Dilinovi – stála.
Ohnivá, ľadová vodička,
všetkým Rómom dávala piť.
Po osade piesne
od domu do domu zneli,
čo ich naše mamičky spievali.
V našej osade slniečko
horúco žiarilo,
keď sa moje oči, keď sa moje srdce
za dievčatami točilo.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter