Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

VEĽKÝ OHEŇ

Prológ

Stropkov na začiatku 19. storočia vyzeral dnes už nepredstaviteľne. Ako
vtedy vyzeral vieme reprodukovať na základe historických prameňov. Mnoho
Stropkovčanov netuší, že do roku 1814 stál v Stropkove hrad. Práve
v roku 1814, presnejšie 15.6. o pol tretej popoludní vypukol v kováčskej
vyhni Temdera na severnom okraji mesta taký oheň, ktorý sa vetrom
rozširoval. Tento požiar zničil kostol, faru, školu, námestie, samozrejme
domy a neposlednom rade aj hrad. Ľudia po uhasení požiaru svoje mesto
nespoznávali. Keďže väčšina domov mala slamenú strechu a máloktorý bol
z kameňa, oheň bol týmto vyživovaný. Po tejto katastrofe bolo nariadené,
aby sa hradné múry rozobrali a kameň bol použitý na stavbu nových domov.
Hradné priekopy sa zasypali. Domy na ulici Zámockej a Nový Riadok boli
postavené práve z hradného kameňa. Po tomto nešťastí sa od základov
zmenil urbanistický vzhľad nášho mesta a ako sa hovorí „Všetko zlé je
na niečo dobré“. Následne si môžete prečítať rukopis od Ing. arch.
Marka Vatehu ako to v Stropkove v tom čase vyzeralo a nakoniec poviedku
o tejto nešťastnej udalosti z pera Miroslava Majerníka.
Zdroj: BEŇKO, Ján a kol.: Stropkov. Martin: Vydavateľstvo
Gradus, 1994, s. 320, ISBN 80-901392-5-6, str. 87.
Mestský úrad v Stropkove – Mgr. Ľuboslav Šmajda

Dochované historické pramene (cirkevná matrika – Stropkov, farár
Matúš Prochácka) nám podávajú informáciu o veľkom požiari
v Stropkove. Podľa nej v kováčskej vyhni Temdera na severnom okraji
mestečka vypukol dňa 15. júna 1814 o pol tretej popoludní požiar, pri
ktorom vyhorelo celé námestie, škola, kostol a fara. Táto udalosť bola
zaznamenaná aj v kláštornej kronike s dodatkom, že vyhorel kostol
(kostolné zvony sa rozliali a spadli do starej sakristie) spolu s hradom a
severnou časťou námestia. Kováčska dielňa bola najpravdepodobnejšie
situovaná na ľavej strane majerského potoka v zadnej hospodárskej časti
domu, ktorý priečelím zapadal do fronty hlavnej ulice v Stropkove. Pri
severnejšej lokácii dielne by musel požiar pohltiť aj blízky
františkánsky kláštorný areál, čo sa však podľa dochovaných správ
nestalo.
Požiare boli často sprievodným javom chudoby, čomu predchádzalo
nedostatočné protipožiarne zabezpečenie obydlí. Najpravdepodobnejšie táto
kováčska dielňa nebola murovaná ani preklenutá pevným nehorľavým
materiálom. Náročnejšie, murované domy v Stropkove stáli zväčša
v prednej línii uličnej zástavby a slúžili na bývanie, hospodárske
staviská zase v ich zadnej časti a boli spravidla materiálne podradnejšie,
lacnejšie a chatrnejšie. Za takýchto podmienok a pri chvíľkovej
nepozornosti mohlo veľmi ľahko dôjsť k nešťastiu. Aj malá iskra,
vypadnutá z kováčskej dielne, v suchom letnom počasí a v ľahko
vznetlivom prostredí drevenej stavby prekrytej slamou či šindľom mohla
najbližšie okolie ľahko zapáliť. Vzniknutý plameň za severozápadného
prúdenia vetra sa už potom nezadržateľne šíril strechami južnejšie
situovaných hospodárskych stavísk. Hospodárske staviská v Stropkove boli
spravidla od obytných domov osadené v minimálnych vzdialenostiach, alebo
priamo nalepené k zadnej časti domu. Zadné štíty domov i strešne
štablóny boli taktiež spravidla ukončené drevenými doskami a samotná
domová krytina zase slamená, šindľová alebo keramická. Takáto
konštelácia stavebných prvkov za suchého počasia a priaznivého vetra bola
hnacím motorom šíriacemu sa požiaru. Keďže požiar vznikol v centrálnej
časti mestečka, kde aj obytné domy stáli v radovej alebo natesno osadenej
zástavbe, šíreniu požiaru sa za priaznivých poveternostných podmienok dalo
len veľmi ťažko zabrániť. V tejto situácii mohlo požiaru podľahnúť
okolo štyridsaťpäť až päťdesiat murovaných obytných domov a
inštitúcií s ich hospodárskym zázemím spolu s celým hradným komplexom.
Pritom, vzhľadom na kontext dochovanej správy i konfiguráciu domovej
zástavby Stropkova ani nepredpokladáme, že boli zasiahnuté aj ostatné domy
stojace na západnej strane fronty hlavnej ulice. Okrem vyhorenia v matrike
uvedenej školy a fary to musel byť aj objekt izolovane stojaci v severnej
časti námestia, ktorý najpravdepodobnejšie slúžil mestskej kancelárii.
Mohli by sme zauvažovať, že vysoké hradné objekty vystavané z pevného
kamenného materiálu mali šíriacemu sa požiaru odolať. Je potrebné však
mať na mysli, že aj hradný areál mal šindľovú strechu a chumáče
horiacej slamy poletujúce vo vírivom vetre sa mohli o ňu ľahko zachytiť.
Zo situačnej figúry domovej zástavby v tejto časti mestečka však
vyplýva, že plamene preskakujúce strechami severnejšie stojacích domov sa
k hradu priblížili v jeho najzraniteľnejšom bode. Severná strana hradu
bola totiž hospodárska, spravidla taktiež vystavaná z podradnejšieho
materiálu a v nízkej, iba prízemnej forme. Hradná maštaľ bola murovaná,
ale susediaca stodola nie, mohla byť len z dreva. Na viac, základnou funkciou
stodoly je uskladnenie suchej slamy a sena. Preto, najpravdepodobnejšie práve
cez tento najzraniteľnejší kolízny bod sa plamene mohli dostať až do
statného kamenného hradu. Najracionálnejším východiskom potom zostal už
len únik živého tvorstva z hradného obkolesenia.
Mestečko až do súčasnosti trpí chronickým nedostatkom, až absenciou
staršieho miestneho archívneho materiálu. Najvhodnejším prirodzeným
prostredím pre uskladnenie použitého písomného materiálu býva suché
podkrovné prostredie na povale jednotlivých objektov. Takto najdôležitejšie
zemepánske dokumenty, predpokladane uskladnené v hradnom podkroví ako aj
dokumenty mestskej kancelárie uskladnené na povale objektu stojaceho
v severnej časti námestia alebo dokumenty uložené na povale fary či
v najvýznamnejšom meštianskom dome (Štoku) z nárožia námestia, (ktorý
patril pravdepodobne rodine Révesovej, druhej najvýznamnejšej v Stropkove)
mu museli zákonite podľahnúť. Najpravdepodobnejšie práve rozsiahly požiar
z roku 1814 takto mestečko navždy pripravil o jasnejšie poznanie jeho
minulosti.
Ing. arch. Marko Vateha – Rukopis

VEĽKÝ OHEŇ

„Hééj, kováč, otváraj bránu“ zakričal toto júnové slnečné
dopoludnie mladý muž sediaci na bujarom, mladom žrebcovi priratujúc hore
prašnou, kamenistou ulicou k dvoru stropkovského kováčskeho majstra. So
svojím adjutantom, verným bojovým druhom, zemanom, tunajším rodákom
rotmajstrom Jubom, zoskočili z koní. Aj keď obidvaja jazdci boli oblečení
v obnosenej vojenskej uniforme uhorských husárov, na prvý pohľad sa dalo
rozoznať, že sú to dôstojníci rakúskej armády cisára Františka I.
Habsbursko-Lotrínskeho.
Nezvyklí prišelci, ktorí sa z nenazdajky predvčerom popoludní objavili
v mestečku, akých tu v týchto časoch veľmi nevidieť, vzbudili
u našincov pozornosť. Na odporúčanie grófa Szirmaya, rodinného priateľa
rotmajstra Jubu, mladí páni sa usadili v najväčšom miestnom zájazdnom
hostinci šenkára Michala Kontulisa. Včera zvečera sa zvítali s miestnymi
pánmi pri pive a dobrej baranej pečienke, posedeli, veď sa toľko rokov
nevideli, nejaké chýry o nich sa do mestečka doniesli, ale to boli iba
chýry. Pospomínali na časy minulé, na vojnu, bitky aj pletky, reč prešla
aj na politiku, chlapi sa bavili a Kontulis nosil čo im hrdlo ráčilo. Zábava
s domácou šľachtickou honoráciou sa pretiahla do neskorej noci. Rozišli
sa, keď mestský hlásnik ohlasoval hodinu po polnoci. Ráno bolo pre obidvoch
ťažké, vyzerali unavene, keď ich šenkárka prišla zobudiť po
preflámovanej noci. Museli si privstať, boli dohodnutí, ale nechcelo sa.
Trebalo načas doraziť na reparáciu svojich koní a výstroja. Po dlhej,
niekoľkodňovej ceste od ôsmeho Husaren – regimentu Pálffy zo Stockerau,
boli kone unavené, podkovy zodraté a gróf Szirmay im dohodol reparáciu ešte
včera v šenku s tunajším majstrom kováčskym Jánom Temderom, ktorý si
k večeru bol prepláchnuť u Kontulisa rozpálené hrdlo.
„Je tu niekto“, zavolal do dvora mladý muž znovu. Dom, dvor aj kováčska
vyhňa na hornom konci niekdajšieho veľkého rínku aj napriek tomu, že sa
z nej dymilo mlčala. Nik sa neozýval. Len dve neveľké, hnoj rýpajúce
prasce a kŕdeľ hrabavých sliepok sa nechápavo obzreli za príchodzím
hlasom.
Mladý muž, gróf, nebol nikto iný, ako tretí potomok cisárskeho generála
Karola Castelliho, legendárneho obrancu Smolenického hradu počas
protihabsburského povstania Františka II. Rákóciho, za samostatnosť
Uhorska. Ten si svoj šľachtický titul vyslúžil pred vyše sto rokmi za
verné vojenské služby rímsko-nemeckému cisárovi a uhorskému kráľovi
Jozefovi I. Habsburgovi, proti povstaleckej armáde. Vtedy sa pod hradom
Smolenice sústredilo tritisíc vzbúrencov, aby ho dobyli a využili ako
hlavný stan v nástupe na Viedeň. Cisársky generál Heister pritiahol od
Viedne, zaútočil na nich z vonku a Castelli z vnútra hradu. Spolu ich
rozprášili a rozohnali po okolí. Tvrdohlaví kuruci sa ani po zdrvujúcej
porážke nevzdali Od hradu neodišli a znovu sústredili svoje vojsko, aby
dobyli hrad, ale Castelli ho pre cisára na pol roka ubránil.
Majetku, ktorý starý generál za svoje zásluhy zanechal, bolo málo. No
šľachtický titul mu pomohol, aby jeho syn si ho užíval. Majetok a rod
zveľadil až jeho vnuk Alexander, keď sa priženil do rodiny Pethő z Gerše
a stal sa podielnikom stropkovského panstva po manželke. Nebolo toho veľa na
to, aby uživilo otca, vdovca, staršiu sestru, čakajúcu na bohatého
ženícha a splnilo nároky mladého grófa. Kariéra šľachtica cisárskeho
vojaka v čase, keď sa celá veľká Európa už niekoľko rokov zmietala vo
vojne proti malému francúzskemu uzurpátorovi Napoleonovi, bola sľubnejšia a
meno pravnuka generála zaväzovalo k službe rakúskej korune. Na prianie otca
sa rozhodol zostať verný vojenskej rodinnej tradícii svojho prapredka. Jozef
Castelli nebol bohatý, ale bol vzdelaný a ctižiadostivý. Práve ukončil
kolégium, vychýrenú školu v Prešove. Mladý, sotva dvadsaťročný
vzdelaný šľachtic, nezaváhal. Sľubná vojenská kariéra mu ležala pri
nohách. Dal sa naverbovať do Husaren – Regimentu Palffy a so svojou
družinou zo stropkovského panstva pred desiatimi rokmi odmašírovali do
rakúskeho mestečka Stockerau niekde pri Viedni. Nebolo mu ani tridsať, keď
sa po dlhom čase vrátil do mesta, v ktorom aj keď ho nikto z rodiny už
nečakal, mu jeho nebohý otec zanechal dedičstvo. Mladý gróf po
dobrodružnom vojenskom živote, ktorý prežil bez väčšej ujmy na zdraví,
začal uvažovať. Po poslednej vojne s uzurpátorom v ďalekom Prusku, sa
Európa začínala pripravovať na mierový život. Politici, ale aj národy si
žiadali mier, tak aj mladý gróf sa rozhodol, že zanechá dobrodružný
vojenský život a usadí sa. Peniaze za desaťročnú službu v armáde má na
dobrý úrok uložené vo viedenskej banke. Usporiada si majetky, oddýchne si a
keď Boh dá, nájde si seberovnú nevestu, založí si rodinu a bude si
užívať život, zábavy, poľovačky. Chlap štíhly, svalnatý, vetrom
ošľahaný, drapľavej tváre. Na pravom líci jazva, pamiatka z boja.
Zocelený za desaťročie vojny, od porážky pri moravskom Slavkove, kde
začínal ako mladý husár, až po víťazstvo pri nemeckom Lipsku, kde už
velil tretej kompánii husárskemu regimentu grófa Pálffyho.
Z predchadzjúceho života cisárskeho dôstojníka a veliteľa jazdeckej
kompánie uhorských husárov, nebol zvyknutý na takéto ponižujúce prijatie,
aby pred nejakým kováčom vyčkával pred bránou. Bol ráznej povahy. Keď
ako vojak sa na niečom dohodol, vydal rozkazy, tak to muselo platiť. Časom,
keď prešiel svetom a videl toľko utrpenia, bojové polia plné mŕtvol, aj on
časom vedel precitnúť, obmäkčiť sa. Chvíľu čakal. Kone nepokojne
prehrabávali kopytami, cítiac, že sa im uľaví. Gróf nervózne švihol
jazdeckým bičíkom. Jeho zvuk zašvišťal vzduchom. Chvíľu počkal, znova
nič. Všade sa rozlievalo ticho.
„Kde ten starý trčí, veď sme boli dohodnutí, že mu privedieme prezuť
kone“, pozrel vyčítavo na spolujazdca, „dobre ste to so Szirmayom, s tým
chruňom kováčskym, dohodli“, rotmajster Juba mlčal. Nechcel svojho pána
svojimi poznámkami dráždiť, lebo videl, že ho prechádza trpezlivosť. Ako
šľachtic a vojak bol zvyknutý na iné móresy. Triasli sa pred ním iní
páni a tento tu, dedinský chruňo, ako ho nazval gróf, neráči ani vyliezť
zo svojho hlineného a slamou pokrytého brlohu, aby ho privítal.
„Je tu niekto?“, zakričal znova, teraz už hlasnejšie. Švihácky, tak po
vojensky, vykročil aj s koňom k dvoru. Jednou rukou držiac ohlávku, si
druhou rukou otvoril starú, zubom času práchnivejúcu drevenú bránu,
okovanú vŕzgajúcimi oceľovými závesmi.
„Tí zadebnenci nemajú trocha cti“, zahromžil na adresu svojich poddaných
gróf. Vŕzganie starej brány a nadávky z dvora, vyrušili starú kováčku.
Náhlivo, neupravená, strapatá vybehla na dvor, len tak v omastenej zástere
s veľkou drevenou varechou. Za ňou dve decká v zašpinených košieľkach,
nejasného pohlavia. Počerná žena kyprých tvarov, zvyknutá pri tvrdej
kováčskej robote na drsné slová, žmurkajúcimi očami šacovala
príchodzích. Za tie roky pri remesle svojho muža spoznala ľudí aj kone
z mesta a okolia, ale na tých dvoch si nespomenula. Zdalo sa jej, že ich
nikdy ani v týchto končinách nevidela. Pozorne sa na nich pozrela. Čosi sa
jej nezdalo, lebo to, čo stalo na kováčskom dvore, sa v tomto zabumbanom
mestečku len tak nevidí.
Hladko vyčesané jazdecké kone s novými vojenskými sedlami, ostro
kontrastovali s ich nedbalo oblečenými majiteľmi. Muži vyzerali ako
šľachtici, dôstojníci, opásaní remencami. Na boku neveľký paloš,
v sedle vojenská karabína. Obuté mali obnosené nízke jazdecké vojenské
čižmy s červenou sárou, oblečené vyblednuté modrasté vojenské nohavice
s lampasom a kamizolou posplietanou farebnými šnúrami. Bola v pomykove.
Mohli to byť aj sluhovia, koniari, oblečení do pánovej starej uniformy.
Alebo aj zbojníci, vojenskí zbehovia, veď takých sa pred dvoma rokmi, keď
Francúz ustupoval z Ruska, po kraji potulovalo veľa. Dvaja takí talianski
zbehovia sa dotúlali aj do mestečka, ale ako sa neskôr ukázalo, boli to
čestní ľudia. Majstri kamenári, ktorí sa v kraji usadili. Opatrne, stále
ešte bez pokory, sa opýtala toho vyššieho elegantnejšieho s vojenským
čákovom na hlave, čo si praje. Príchodzí sa vystrel. Vtom si uvedomil, že
sú doma, medzi civilmi, svojimi ľuďmi, aj keď hlúpymi sedliakmi, ale doma,
nie na dobytom nepriateľskom území, zmiernil tón svojej reči na
priateľský.
„Som Jozef Castelli, syn starého grófa Castelliho, ktorý tu pred časom
niekoľko rokov pobudol a žil na tunajšom panstve“, žena spozornela,
„predvčerom som sa vrátil aj so svojím starým priateľom, zemanom
Matúšom Jubom po rokoch vojenskej služby na urlap a mám tu dojednané
s majstrom prezutie našich koní“, teraz už bez hnevu, že ho tu nikto
nečaká, vysvetlil svoju prítomnosť na dvore. Rotmajster Juba s otvorenými
ústami sledoval grófovu reč. Usmieval sa, nepochopil, že starý vojak sa
dokáže tak láskavo správať k ušmudlanej remeselnej žene, akoby bola jemu
rovná. Ohúrená kováčka sa rýchlo spamätala: „hneď som si pomyslela,
že to nebudú obyčajní sedliaci, aj keď vyzerajú dosť ošumelo“,
prehnalo sa jej hlavou. Varechu podala decku stojacemu za ňou. Úctivo sa
uklonila. Hľadala vhodné slová, aby si vzácnych hostí nepopudila.
„Prepáčte ponížene, pán gróf, prepáčte. Nepoznala som vás, ani
vášho priateľa. Prepáčte, ale na vášho otca aj sestru si pamätám“,
znovu sa hlboko pred grófom uklonila, rukou ukazujúc na drevenú lavicu,
núkajúc ich, aby si sadli.
„Ráčte sa posadiť, môj muž každú chvíľu by mal byť doma, zvážajú
s tovarišom aj našimi dievkami seno od Ondavy. Veď sám vidíte, čas je
dobrý, sucho, už dva týždne ani kvapka nespadla. Toho roku dobre vyschlo a
škoda by ho bolo, aby namoklo tam niekde na poli.“
Gróf so zemanom priviazali kone k brvnu pred kováčskou dielňou a sami si
sadli na ponúknutú lavicu. Nestačili sa ani poriadne vystrieť, keď sa
z ulice ozval dupot koní a za ním hrmot ťažkého okovaného voza.
„Už sú tu“, skríkla s úľavou kováčka. Vybehla pred bránu, aby sa
presvedčila, že sú to oni. Opatrne, aby sa nerozsypala, ju roztvorila
dokorán. Voz plne naložený suchým, lahodne voňajúcim senom sa za podpory
pohoniča, tovariša a dievok dostal do zadnej časti úzkeho dvora k stodole.
Kováč – pohonič k vrátam dreveného staviska odložil bičík, liace
podal tovarišovi:
„Vypriahaj, Jánoš, kone napoj a daj do stodoly, nech sú v chládku“ a
pustil sa dolu dvorom k hosťom zákazníkom, na ktorých už s pripravenými
podkovami od rána čakal…
Pokračovanie v nasledujúcom
čísle

Miroslav Majerník

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter