Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

V Stropkove sa nedávno predviedli herci z Divadla Alexandra Duchnoviča

D. Libezňuk: „Od
divadla očakávam najmä usmiateho diváka“

V priestoroch stropkovskej divadelnej sály sa nedávno predstavili herci
z Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Svoj talent ukázali
v jednoaktových komédiách Pytačky a Medveď ktoré sa často uvádzajú ako
súčasť jedného predstavenia. Spája ich spoločná téma – vzťah muža a
ženy, ktorý sa formuje cez prekonávanie banálnych a nezmyselných prekážok
a ktorý nakoniec vyvrcholí vzájomnou náklonnosťou.

Ďalším spoločným menovateľom týchto dvoch hier je smiech, smiech od
začiatku až do konca, ktorý tieto dve hry už vyše storočia sprevádza po
scénach profesionálnych i amatérskych divadiel na celom svete. Jednou
z herečiek, ktoré sa nedávno predviedli v Stropkove, je aj naša rodáčka,
Daniela Libezňuk. V Divadle Alexandra Duchnoviča pôsobí od roku 2000. Po
maturite na Strednej pedagogickej škole začala študovať na Prešovskej
univerzite rusínsky jazyk a kultúru, kde si ako študentka mohla vyskúšať
prácu v inštitúciách, v ktorých sa používa rusínčina. Jednou z nich
je aj spomínané divadlo. Zaujímali nás aj jej herecké začiatky.
„Najprv to bol konkurz, ktorý obnášal spev, tanec a hereckú
etudu. Keď som prešla konkurzom, dostávala som malé postavičky najprv
v rozprávkach a o potom aj v inscenáciách. Bolo to milé, veselé sa
‚hranie‘, ktoré nenápadne prerástlo v moje zamestnanie.“

Podľa Daniely je najkrajším zamestnaním práca s ľuďmi. Preto dlho
túžila po práci učiteľky v materskej škole. „To, že som
dnes herečkou, bola možno náhoda a ;šťastie,“
doplnila.
Naša rodáčka sa prvýkrát postavila na javisko v rozprávke Strieborný
potôčik ako imitujúca speváčka Lucie Bílá. Opýtali sme sa, ako sa jej
podarilo vžiť s postavami, ktoré stvárnila nedávno v našom meste.
„Je to klasika – Čechov. Mám rada predstavenia, ktoré
dýchajú minulosťou, no je v nich odkaz i do súčasnosti či budúcnosti.
Také sú i tieto jednoaktovky. Hovoria o vzťahu medzi mužom a ženou. Je
umením a majstrovstvom režiséra, ktorý s vami pracuje na inscenácii, že
ani neviete ako a ste ‚v tom‘, ste jedna z nich, z postáv, ktoré
konajú a konajú za vás. Tak to bolo aj v tomto prípade,“

prezradila. Táto herečka si nedávne žiadne ciele, sny sú podľa nej na to,
aby sa snívali. Od divadla si praje hlavne usmiateho diváka. Priznáva, že sa
má ešte veľa učiť a zlepšovať sa. „Či už ako herec alebo
divák som sa stretla s tromi typmi ľudí. Jedni sú tí, ktorí si neveria a
vzdávajú to skôr ako niečo dosiahnu. Druhí sú takí, čo sa rozhodnú, že
‚zažiaria‘ a ‚zasvietia‘ bez toho, aby stretli tie tvrdé kamene,
z ktorých má zasvietiť aspoň iskierka ohňa. Tretí poznajú význam slova
pokora a vytrvalosť. Keby sme si z každej skupiny vzali po kúsok
pochybovania, zdravej drzosti či pokory a vytrvalosti, bola by to cesta ku
každému úspechu.“ Na záver prezradila, že je nervózna, ak nepociťuje
trému. „Trasúce sa kolená či neistý hlas ale opadne po prvej replike na
javisku,“
dodala. Tento projekt bol realizovaný s finančnou
podporou Úradu vlády SR – program Kultúrna národnostných
menšín 2016.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter