Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Tieto dni sú iné

Tragédia v ruskom Smolensku zmenila prekvapujúco veľkú časť sveta.
Štátne smútky vyhlásili nielen blízke krajiny, ale aj vzdialená
Brazília.

V sobotu 10. apríla som sa zúčastnil od rána na Arcidiecéznom
stretnutí mládeže v Prešove. Nikto z nás nič o tomto nešťastí
netušil. Až popoludní o 15:00 nám túto správu do mikrofónu oznámil
istý kňaz. Následne sa 3125 mladých ľudí modlilo za obete tejto
katastrofy. Keď som si večer už doma púšťal televízor, nepozeral som
iné, len poľskú stanicu, na ktorej neustále dávali živé vstupy,
rozhovory, omšu, plné námestia ľudí, nové správy o nešťastnom lete.
Nasledujúce dni som v televízii nezapol iný kanál než tento. Keď som
potom v škole na hodine povedal, že to sledujem a že ma to vzalo, vyslúžil
som si poznámku, že sa mám kontrolovať, čo niekedy poviem. Asi je zrejmé,
že sa táto téma u mnohých ľudí a mojich rovesníkov nedotkla.
Celej veci stále trochu nemôžem uveriť. Je to tragédia ako z filmu.
Prezident, manželka, ministri… Napadlo mi, že podobne, presne pred 5 rokmi
zomrel istý významný Poliak tiež v sobotu pred katolíckym sviatkom
Božieho milosrdenstva. Veriaci vedia, že tento sviatok sa viaže
s prisľúbením, že kto zomrie na tento sviatok, má nebo hneď otvorené.
Mám v tom niečo vidieť, či nie? A je niečo zvláštne na celom tomto
nešťastí?
Keď večer opäť zapínam poľskú rozhlasovú stanicu, je tam zmena. Mnohí
z môjho kraja počúvajú poľské rádiá, lebo hrajú lepšiu hudbu ako
mnohé slovenské stanice. No celý tento týždeň ma večerným štúdiom
nesprevádzajú pop-, disco-, dance hity ale pomalé slaďáky. Kvôli
týždennému štátnemu smútku poľské rádiá hrajú len pomalú hudbu.
Toľko pomalých skladieb, a mnohé sú tak nádherné, že je Vám ľúto, že
ich takto zoradené za sebou nepočujete častejšie. Poľskí redaktori
vyťahujú skladby, ktoré hrali dávno alebo málo, no sú to známe
pop-rockové balady, melódie bez spevu, soundtracky, A. Boccelli, C. Dion,
Pavarotti, Chris Martin (Coldplay), ktoré ma niekedy prinútia vstať
z postele alebo stoličky a ľahnúť si na zem, len tak premýšľať, možno
pripojiť k tomu aj svoje trápenia.
Nešťastie poľského národa akosi popri mne zavanulo. Tragédia, ktorá je
asi zvláštna, vo mne čosi vyvoláva. Počúvanie samých a samých
slaďáčikov, melódií, postrehy ľudí hovoriacich poľsky mi nedávajú
pesimizmus a napätie, ale akési uvoľnenie, zamyslenie, určite ten pokoj a
zastavenie sa pocítite aj Vy. Matúš Gondek

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter