Stretnutie s „bosorkou“ v Turanoch

<p>Bolo to v čase vojny niekedy v roku 1942. Moja mama sa narodila
v Turianoch nad Ondavou. žila tam v tom čase naša babička. Deti boli
roztratené po svete. Najstarší syn žil v Maďarsku v Miškolci,
najmladší zas v Čechách. Vtedy sme boli rozdelení s Českom, preto
využil možnosť prísť navštíviť svoju mamu a sestry, ktoré zostali na
Slovensku. Hlavne ona bola cieľom jeho návštevy. Nakrátko sa zastavil
u nás a potom išiel do Turian aj so mnou, aby tam ostal niekoľko dní. Mal
som mu robiť doprovod po turianských v čase jeho mladosti najviac
Grossmanových lesoch, chodiť s ním k Ondave a počúvať jeho spomienky na
detské roky strávené v tejto dedine. Ukazoval mi v Grossmanovej záhrade
stromy, ktoré ako študent zaštepil, tešil sa, že ich našiel, ukazoval mi
miesta, kam chodil s mamou vyberať smrečok, ktorý im dovolili Grossmanovci
vyťať v ich lese na Vianoce, ako ho vždy označili červenou stužkou, aby
videli, čo si vybrali. Rozprával mi, ako chytali ryby pomocou nehaseného
vápna, ktoré dali do fľaše, zaliali vodou a hodili do „baňura“.
Nasledovala explózia a rýb mali dosť. Jedného dňa sme sa vybrali na dlhšiu
prechádzku po lese nad cintorínom. Našli sme aj nejaké huby a keď sme už
dosť veľa pochodili, ujo bol už trochu unavený, ľahol si na čistinku a
spomínal na rôzne príbehy a pomaly zaspal. Ležal som vedľa neho a
samozrejme, zaspal som tiež. Naraz ma nejaký šum zobudil, otvoril som oči a
nad sebou som uvidel tvár starej ženy riadne zvráskavenú, ako sa skláňa
nado mnou. Bol som presvedčený, že je to nejaká ježibaba. Ani kričať som
nemohol, strýko riadne chrápal. Díval som sa na ňu, ona na mňa a v tom
momente som si spomenul, ako babička často hovorila o starej „Kovaľke“,
čo stále chodí po turianskych lesoch, zbiera lesné plody a huby a volá sa
„Kovaľka“ s prívlastkom „stará“. Neviem, ako ma to v tom strachu
napadlo, ale som sa odvážil opýtať: „A to Vy, stará Kovaľka?“ „Ja
synku, ja, ale povedz mi, jak ši me poznal, šak ja ce tu v Turianoch nikda
nevidzela.“ Medzitým sa zobudil i ujo, s Kovaľkou sa pozdravili, ona ho
poznala od chlapčenského veku. Mali načo spomínať a ja som bol hrdý na to,
že som nespanikáril a urobil radosť starej Kovaľke. Koľko raz idem do
Turian na cintorín k hrobom mojich rodičov i prarodičov, si spomeniem na
starú Kovaľku, ktorá tam odpočíva tiež. Zostala spomienkou na staré
Turiany i moje detské roky.
MUDr. Aladár Šalata CSc.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter