Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Sprisahanci 9

Pokračovanie poviedky
Mikuláš okamžite zvolal kapitána a vojakov, ešte ten deň večer dal
vyhlásiť svojmu vojsku pohotovosť a pod zámienkou, že idú lapať
zbojníkov potulujúcich sa po kraji, aby nedošlo k predčasnému vyzradeniu
sprisahaneckých plánov.
Na hrade pre prípad obrany zostal hradný kapitán Hugolín s malou obrannou
posádkou na hradbách, úradníci a potrebné služobníctvo.
Dvadsať jazdcov, rýchlych ľahkoodejcov, husárov, v nových pancieroch,
tridsať pešiakov v jednotných odevoch ozbrojených dlhou kopijou s hákom,
šesť strelcov a osem obslužných vojakov na štyroch ťažkých okovaných,
zaplachtovaných bojových vozoch v čele s hlavným veliteľom bojovej
zostavy rytierom Mikulášom, Jánusom a hlavným kapitánom Jakubom a
zástavníkom Gregorom v to mrcha jesenné ráno vyrazili z brány
stropkovskej pevnosti do poľa. Vojenský krok vyrážajúceho nového banderia
aké Stropkov doposiaľ nevidel pozobúdzal prekvapených občanov v podhradí,
vychádzali rozospatí, neupravení, ale zvedaví, čo sa to vlastne v ich
oppidu tak zavčasu deje.
„Vraj idú na zbojníkov,“ zvestoval svojmu susedovi kožušníkovi
Hebrachaldovi pivovarník Stašek, „hmm“, zasmial sa Hebrachald, „na
zbojníkov, alebo sami idú lúpiť“. Stašek sa pozrel na suseda, neoponoval,
nechcel radšej nič vedieť a tak zaliezol do svojho dvorca. Banderio sa
strácalo z dohľadu zvedavých ľudí z oppida aj hradu, po rozbahnenej ceste
zamierilo na Makovicu k Bardejovu kde podľa dohovoru popoludní sa stretnú
z Rozhanovským.
Okolo obeda sa obloha začala vyjasňovať a vyslaní zvedovia hlásili, že
cesta k Bardejovu je bez prekážok, veliteľ presunu kapitán Jakub dal pred
Zborovom pri malom potôčiku zastaviť kolónu k odpočinku a občerstveniu.
Jazdci poskákali z koni a pešiaci si odložil svoje zbrane, ale nebolo sa
čím občerstviť. Vozy s proviantom a ťažkou výzbrojou boli
v nedohľadne, lebo ťažké vojenské trený na rozbahnenej ceste nestačil
rýchlemu tempu jazdcov ani peších vojakov. Vojaci sa hladno po sebe
poobzerali, tí čo boli predvídaví a si do svojich vojenských torb
pripravili železnú zásobu pre prípad núdze a tak v tejto chvíli boli na
koni, ostatní sa so závisťou lačne na nich prizerali.
„Chlapi mám taký hlad, že by som aj vola zjedol“, vyhlásil jeden
z vojakov z bývalých Jakubových kumpánov, ktorý mal prázdnu torbu, „aj
ja, pripojil sa druhý, čo keby sme zašli do osady k sedliakom niečo
ukoristiť“ a hneď sa rozbehli k prvým domom.
„Hej Franci kam to ideš,“ okríkol ho kapitán Jakub, oslovený vojak sa
zastavil, „hen do osady niečo si uloviť pod zub,“ „okamžite sa
vráť“, ale Franci so svojim druhom neuposlúchli a stratili sa v prvom dome
v osade. Kapitán kývol rukou, prisadol si len tak do mokrej trávy k svojmu
pánovi a rytierovi Jánusovi, sediacich na zložených sedlách svojich
koní.
„Toto, nemôžeš dovoliť kapitán, aby vojaci sa počas vojnovej výpravy
takto správali, nie sme zbojníci, aby sme zbíjali a kradli, ale sme
regulárne vojsko,“ karhal svojho kapitána, Mikuláš.
„Rozumiem pane, len čo sa vrátia na výstrahu ostatným ich strestám,
podľa vojenských reguly, zahlásil svojmu pánovi kapitán Jakub.
„Aha už idú“, zakričal na kapitána jeden z vojakov keď v diaľke po
ceste na miernom kopci zbadal dva ťažké vozy z ich proviantom a výstrojom.
Hladní vojaci ktorí od rána nič nejedli sa potešili a sledovali príchod
provianťakov. Z druhej strany od osady sa ozval prenikavý hurhaj. Vojaci sa
obrátili za hlasom, to dvaja vojaci s kusiskom mäsa a pecňom chleba
s rehotom za hlasného preklínania gazdu vychádzali z krajného domca, dvaja
z nich sa rozbehli k ním a to už kapitán nevydržal.
„Okamžite to Franci vráťte,“ zakričal kapitán na tých dvoch s mäsom
a chlebom a „vy“ ukázal prstom na vojakov, ktorí sa k nim rozbehli „ich
priveďte pred poľný súd“. Obaja rehotajúci sa vojaci a preklínajúci
sedliak, ktorý bol za nimi stíchli, prekvapene všetci traja na seba pozerali,
čo ich kapitán hovorí.
„Zbičovať“, okamžite rozhodol kapitán ako previnilcov priviedli pred
jeho na rýchlo sformovaný tribunál, pozostávajúci z troch vojakov, „po
pätnásť rán každému“. Z boku doňho štuchol jeho pobočník Arnold,
jeden zo sudcov, „na prvý krát po desať, veď sú to naši priatelia“,
kapitán zaváhal, pozrel na pána Mikuláša ktorý aj z rytierom Jánusom
celý súdny výjav sledoval, ten prikývol.
„Tak po desať, ale poriadnych, tak aby si to zapamätali, že sú vojaci,“
spečatil svoj ortieľ kapitán. Ani vzlykot trestaných druhov neodradil
hladných vojakov od výdaja poľným kuchárom Martinom Stropkayom už
pripravenej menáže. Vojaci a ich velitelia nestihli ani dojesť, keď sa od
Bardejova blížili dvaja jazdci. Nové vojenské uniformy dávali tušiť, že
sú to zvedovia Rozhanovského.
„Tak naši spojenci sú zrejme už na mieste,“ prehlásil pred svojimi
dojedajúcimi vojakmi teraz už sústredenými na príchod neznámych jazdcov
hlavný veliteľ bandeléria Perinských, Mikuláš, a mal pravdu. Mladý
jazdec, ktorý dorazil k dočasnému ležovisku prvý, pred pánmi veliteľmi
zoskočil z koňa, rázne zasalutoval.
„Som Ján Pribilinec, zved a pobočník môjho pána a veliteľa vznešeného
pána Rajmunda z Rozhanoviec,“ zved sa nadýchol, akoby čakal na otázku,
ale nijaká neprišla.
„Naši sú už od rána pod Bardejovom a čakáme na váš príchod,“
pokračoval v raporte.
„…a čo bardejovskí, ako vás prijali“, aj keď vedel, že bardejovskí
sú dohodnutí s nimi, ale pre istotu sa zveda opýtal Mikuláš.
„Bardejovskí sú v poriadku, všetko ako bolo dohodnuté je splnené.
Obrátil sa na opačnú stranu a rukou ukázal smerom k Bardejovu,
„pripravili ležovisko, vodu, obrok pre vojakov a kone, ale zle správy
prichádzajú od Košíc.
„Aké zle správy,“ prerušil zveda Mikuláš, „veď košický sú na
našej strane.“
„Možno sú, ale sústreďuje sa tam vojsko kráľa Mateja a vedie ho
sedmohradský vojvoda Čúpor,“ pri tejto správe Mikuláša znovu zamrazilo,
ako pred dvoma dňami, keď pred iným poslom vyslovil slovo zrada, pozrel na
svojho spoločníka rytiera Jánusa, ktorý stál vedľa neho, ten zmraštil
obočie, ale raport zveda Jána nekomentoval.
„Jakub, dokončite vydaj menáže a zatrúbte na nástup, pohneme sa
ďalej“, prikázal svojmu kapitánovi Mikuláš, „aby som nezabudol,
pripravte sa na slávnostný pochod pred Bardejovom, nech Rozhanovskí a tí
ostatní vidia kto je Mikuláš Perínsky“, rázne zavelil Mikuláš svojim
vojakom, ale myšlienka podozrenia na zradu zo svojho svojho okolia ho
prenasledovala ďalej.
Mestská rada slobodného kráľovského mesta Bardejova podľa
predchádzajúcich dohôd bola spojencom zemplínskych a šarišských miest.
Dva dni pred príchodom vojska, keď už bolo jasne za akým účelom budú pred
Bardejovom táboriť, mimoriadne zasadla a dlho sa radila, aj keď hlasy boli
protichodné, jej richtár vážený pán Bonifác ku komu sa pridať napokon
rozhodol a vyhlásil.
„Ctihodná mestská rada, vážení mešťania bardejovskí, ako rozvíjajúce
sa pohraničné mesto, ktorému sa darí, musíme prijať kompromis. Prihlásiť
sa, že sme spojencami kráľa Mateja dostaneme sa do tlaku udalosti, ktoré
budú nasledovať a to by mohlo mať pre mesto a jeho ľudí nedozerné
následky. Nemáme dostavané hradby, brány sú nezabezpečené a tak by sme sa
mohli stať ľahkou korisťou vojakov kráľoviča Kazimíra, ktorý sa pohol
k našim hraniciam. Navrhujem, aby sme zostali lojálny k obidvom stranám a
vyčkali ako sa situácia vyvinie.“ Slobodné kráľovské mesto Bardejov
dvoch veľmožov a ich vojakov, aj keď proti svojej vôli, privítalo ako
svojich spojencov, splnilo všetky podmienky. Vojaci a ich vodcovia, aj keď po
ceste unavení, na počesť priateľstva pripravili mestu prehliadku svojej
výzbroje a zbraní. Usporiadané defilé vyparádených bandelérii na mokrej
lúke pod mestskými hradbami vzbudilo v meste veľký záujem. Prišli skoro
všetci, na čele s richtárom Bonifácom, mestskou radou, prišli majstri
s cechovými zástavami, prišla čeľaď aj mestská chudoba, prišli devy,
tie cudné v sprievode svojich materi aj tie ľahšie, len tak, nikto si
nenechal ujsť takúto parádu. Kupci rozložili svoje šiatre, muži aj so
svojimi ženami pili, jedli, deti pobehovali, dievky pokukovali po mladých
vojakoch. Zábava pokračovala do polnoci. Veseliaci dav sa po skupinkách
rozchádzal, mestskí strážnici pustili iba miestnych až napokon uzavreli
brány. Rozjarení vojaci museli zostať za bránami, jedni si líhali na
odpočinok, druhí dopíjali čo zostalo a tí šťastnejší so svojimi novými
láskami si hľadali teplé miestečko na potešenie.
Slnko, ktoré sa začalo objavovať nad kopcami v to jesenné ráno, veštilo
pre vojsko a ich veliteľov konečne lepšie časy. Veliteľ Mikuláš oslepený
vychádzajúcim slnkom vyšiel zo svojho vojenského šiatra na rozľahlú lúku
ležoviska, so včerajším dňom bol spokojný. Včera večer na porade
s Rajmundom Rozhanovským a jeho veliteľmi sa dohodli, že po včerajšom
daždivom dni a dnešnej noci zostanú na ležovisku pod Bardejovom. Doprajú
svojim vojakom odpočinok, nech sa osušia, premastia výstroj a pripravia na
ďalší pochod. Pozajtra včasne ráno vyrazia hore dolinou okolo potoka cez
priesmyk Obručné pod Ľubovňanský hrad, kde rozložia do príchodu Kazimíra
svoj poľný tábor, vojaci pripravia všetko tak, ako bolo dohodnuté, aby
vojska bez akýchkoľvek zdŕžaní a prekážok sa dostali na uhorskú stranu a
rýchlym postupom k Prešovu.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník,
apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter