Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Sprisahanci 8

Pokračovanie poviedky
Hradný pán vyráža do poľa
Tepla, ale na dážď bohatá jar, horúce leto nadelilo tomuto kraju bohatú
úrodu, keď nastúpila jeseň boli spokojní všetci, sedliaci s úrodou,
robotníci s dobrou plácou na výstavbe nových opevnení, obchodníci
s dobrým odbytom svojho tovaru, zbrojnici s výrobou nových oštepov, kopiji
a mečov, kováči s podkúvaním koni, okovaním bojových vozov, kolári
s výrobou kolies, krajčíri s pomocníkmi a vyhotovením nových uniforiem,
s dobrou zákazkou na vystrojení bojového banderia na obranu stropkovského
hradu, boli spokojní aj remenári, obuvníci, kožušníci skrátka všetci.
Boli spokojní aj samotní veľmoži, ich úradníci a ostatná čeľaď,
všetko čo si na tento rok naplánovali sa im priam zázračne splnilo. Navonok
spokojný hradný pán Mikuláš Perinský sa iba potmehúdsky usmieval, už sa
videl na vrchole svojho snaženia, všetko je pripravené, len vyčkať a tak
netrpezlivo čakal kedy príde jeho čas. Začiatkom jesene keď lístie ešte
bolo zelené, ale dni sa krátili, tak ako každý rok Mikuláš s malým
ozbrojeným oddielom poslal svoju rodinu a zo suitou dvorných dôverníkov,
sluhov a ľudí potrebných k pohodlnému životu svojej rodiny na rozsiahle
rodové panstvo Trebišov. So svojim rozhodnutím bol spokojný, vedel, že sú
pod ochranou brata aj keby sa niečo nepredvídaného počas vzbury stalo bol si
istý, že sú v bezpečí. Ruky aj myseľ mal voľne, plne sýpky, nové
hradby, vycvičení vojaci, pohodlný život po boku milujúcej manželky, deti
a ostatného príbuzenstva k spokojnosti mocného muža uhorské zeme zdá sa
nestačilo. Aj keď nebol rodený bojovník, tak ako jeho priatelia, ale ako
najstarší syn slávneho rodu Perinských sa od mladosti podľa stavovských
zvyklosti venoval vojenskému umeniu. Naučil sa dokonale jazdiť na koni,
ovládal kopiju, ťažký vojenský meč, poradil si aj s ťažkým palcátom.
Ako mladý rytier sa pred rokmi zúčastňoval aj rytierskych turnajov, ale keď
prišli lepšie časy, zanechal svoj rytiersky zbroj na okrasu a venoval sa
zveľaďovaniu rodového majetku. Bol to človek od prírody panovačný, ale na
svojich ľudí nikdy nebol krutý. Zakladal nové osady a prílevu nových
osadníkov Valachov prial, boli skromní a robotní, ale to sa nepáčilo tým
starým nemeckým. Snažil sa ich podmaniť, ale oni urputne hájili svoje
výsady na základe práva ktoré si priniesli zo svojej domoviny Mal vyššie
ambície, nie iba sa naťahovať s osadníkmi a robotným ľudom, chcel sa
dostať do priazne kráľa, byť v jeho službách. Keďže poznal jazyky,
okrem rodnej maďarčiny dokonalé ovládal jazyk nemecký a francúzsky, chcel
byť taký ako jeho predkovia v tých časoch uznávaní diplomati Ján a
Mikuláš Perínsky, ktorí pred vyše polstoročím ako doprovod uhorského
kráľa Žigmunda Luxemburského sa preplavili cez kanál La Manche a vstúpili
na anglickú pôdu, kde sa po boku kráľa zúčastnili prijatia na kráľovskom
dvore Henricha V. Lancastera a tam sa obaja stali nositeľmi čestných titulov,
ktorými ich obdaril samotný anglický kráľ. So svojimi mladšími bratmi
zveľadil rodové dedičné sídlo Trebišov, Nový Hrad a teraz opevnil aj
Stropkov, ale stále nedosiahol to, čo jeho starý otec Imrich, ktorý bol
kráľovským koniarom, zemplínskym županom a v čase bratríckých vojen
postavil banderio o dvesto mužov. Žiarlil na svojho bratranca z druhého
kolena Štefana z Perína, ktorý je síce starší, ale už je koniarom na
dvore kráľa Mateja a povráva sa, že mu v najbližšej dobe bude zverená
pokladnica kráľovstva Uhorského. Cítil sa urazený a so svojim prirodzeným
organizačným a diplomatickým talentom nedocenený. Bol mocný, ale chcel byť
aj vplyvný, ale kráľ Matej ho ignoroval, tak vsadil spolu s ďalšími
uhorskými veľmožmi a klérom na opačnú kartu, čo ho ma vyniesť vyššie.
Netrpezlivo čakal až zažiari jeho hviezda a on vynikne na poli cti a slávy
tak ako mu to v blahej pamäti vštepoval jeho ded Imrich a jeho otec Ján.
Lístie na okolitých kopcoch sa začalo farbiť, dohovorený signál troch po
dlhej ceste unavených jazdcov konečne prišiel. Keď toho večera
kráľovičov posol rytier Jánus z Gliwic s dvomi zvedmi zaklopali na
okovanú bránu stropkovského hradu a po ohlásení správneho hesla, len čo
zoskočil z koňa sa zočí voči na hlavnom nádvorí ocitol pred hradným
pánom, rozbúchalo sa mu srdce. Bol v rozpakoch na jednej strane bol rád, že
sa tu vrátil a tak ako pri odchode uistil otca sprznenej panny Judity
Bartolomeja, že odčiní krivdu, ktorú svojou nerozvážnosťou spáchal na
jeho dcére. Na druhej sa hanbil, mal pocit akejsi poníženosti prísť na
miesto kde jeho rytierska česť bola potupená. V šere zapadajúceho slnka
nestačil sa ani predstaviť a hradný pán ho hneď poznal.
„Jánus, priateľ, teba som tu nečakal,“ bez falše privítal Mikuláš
netrpezlivo čakajúci na posolstvo rozrušeného posla. Dvaja muži, ktorí
pred niekoľkými mesiacmi sa zhodou okolnosti dostali do smrteľného konfliktu
sa objali.
„Pán Mikuláš, s týmto posolstvom od môjho pána kráľoviča Kazimíra
som sa vybral dobrovoľne, aby som sa vám, rodine Bartolomeja a Judite
ospravedlnil, kajúcne sa priznával k svojmu skoršiemu morálnemu poklesku
pánovi Mikulášovi rytier Jánus.
„Chlapče, všetko je odpustené, všetko bude v poriadku a teraz pristúpme
k veci, ktorá nás znova spojí,“ muži zašli do najbližších dverí,
ktoré viedli do obytnej časti, tak aby sa stratil zrakom vojakov potulujúcich
sa po nádvorí a Jánusovmu sprievodu.
„Hovor, aký ma plán tvoj pán,“ súril svojho spoločníka Mikuláš,
Jánus spod panciera vytiahol zrolovaný pergamen, rozložil ho na najbližší
parapet okna.
„Toto je mapa presunu,“ ukázal na rozvinutý pergamen, „môj pán
kráľovič Kazimír Jagelovský sa na čele dobré vyzbrojenej a skúsenej
dvanásť tisícovej armády výkvetu poľského a litovského rytierstva od
dnes za štyri dni pohne k hraniciam Uhorska, neprejde cez karpatské priesmyky
tak ako to bolo plánovane…,“ Mikuláš sa skúmavo pozrel na posla.
„Čo sa to vlastne deje,“ čakám na vysvetlenie pane, ale posol,
zahmlieval, začal kľučkovať. „Neveríš mi,“ ostro sa domáhal pravdy,
posol váhal, nakoniec povolil.
„Neviem presne, ale pred nedávnom naše hliadky na hraničných priesmykoch
zajali niekoľko podozrivých ľudí, ktorí sa neskôr na mučidlách priznali,
že sú kráľovskí zvedovia a skúmajú pravdivosť udaní z pohraničia, že
Kazimír pripravuje vpád do uhorského kráľovstva“. Mikulášovi pri
poslových slovách prebehol mráz po chrbte, „takže zrada“.
„Neviem môj pane o niekoho zrade, lebo lapení zvedovia nikoho
neobvinili,“ Mikuláša táto odpoveď na chvíľu uspokojila, ale slovo zrada
zostalo v mysli. Posol prstom prešiel po predostretej mape, Mikuláš sa znova
sústredil na výklad posla.
„Kráľovičove vojsko prejde údolím rieky Dunajec sústredí sa pod
Ľubovňou a okolo rieky Torysy vojska postúpia k Prešovu pod Šarišský
hrad. Pod hradom rozvinie poľný tábor, z ktorého hneď ako sa formujeme
Kazimír vyrazí na víťazný pochod. Prvé dobyjeme Košice, kde je úrad
miestodržiteľa a potom sa vydáme na Budín. Od Nitry sa k nám so svojimi
vojskami pripoja vzbúrení veľmoži z Pohronia a z Považia a nakoniec
prekvapeného a nepripraveného kráľa Mateja v Budíne porazia.“ Mikuláš
pozerajúc do mapy sledoval výklad mladého Jánusa, sa náhle opýtal.
„…a čo ja“, po predchádzajúcich slovách o zrade sa nedôverčivo sa
pozrel na posla.
„Ja a ty môj pane“, prstom opísal kolečko, „hneď zajtra ráno
vyrazíme zo svojimi vojakmi smerom na Bardejov, tam počkáme Rajmunda
z Rozhanoviec, ktorý zo svojim vojskom keď sa nič nestalo vyrazil už dnes,
zabezpečíme hranicu, prečistíme hranične prechody, a na uhorskej strane
privítame Kazimíra. Tvoje a Rajmundovo vojsko ako predvoj poľskej armády
zabezpečí cesty a riečne brody a vojsko po vyznačenej trase dovedie na
dohovorené miesto“.
„Rozumiem“, ubezpečil posla „…a teraz ty si sprav pohodlie a ja idem
k svojim ľuďom“. Mikuláš pripravený na odchod za svojimi povinnosťami
postrehol prosebný pohľad svojho hosťa.
„Viem, viem čo chceš vedieť,“ nadýchol sa aj keď mal naponáhlo, musel
mu to dopovedať. Judita aj zo svojim otcom sú na mojom panstve v Trebišove,
aby som nezabudol to najhlavnejšie, plod vašej neresti utešené rastie, na
božie narodenie budeš otcom“, Jánus tuto novinu už vedel, ale pred
starším skúsenejším Mikulášom sa začervenal ako rak keď ho vyťahujú
zo žeravej pahreby, „no ja už musím ísť, večer sa stretneme a
pohovoríme“.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník,
apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter