Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sprisahanci 7

Pokračovanie poviedky
Zrada
Hneď po jarných prácach na poli, len čo odišiel kapitán Hugolín na
verbunk, hradný pán zvolal svojich oddaných šoltýsov z nových usadlostí
a ponúkol ich ľuďom dobrovoľnú robotu mimo ich povinností za dobrú plácu
pod vedením bolonských majstrov na hradbách. Chýr o robote sa doniesol až
za panský chotár, záujem robotných ľudí o plácu v zlatkách bol
veľký. Prišli furmani s konskými povozmi, ktorí od Makovice zvážali
kameň, sedliaci s kravkami na svojich malých vozoch zvážali z okolitých
hustých lesov dubové drevo. Robotný chlapi hotovili majstrom nalámaný
kameň a robotné dievky miešali vápennú maltu. Zverbovaní vojaci cvičili a
keď im vystalo, pridali sa k majstrom tesárom, kde si tesárskymi topormi
spevňovali údy. Robotu dostali aj obchodníci, remeselníci, kováči,
kolári, krajčíri tu v mestečku aj v okolitých mestách. Bolo treba
zbrojiť, kovať, šiť. Stropkovský hradný pán ponúkol prácu všetkým,
ktorí robiť chceli a nepýtali sa prečo. To vedel iba Mikuláš so svojimi
mladšími bratmi Imrichom a Jánom. Severné hradby a dve veže každým dňom
rástli a domáci aj pocestní len krútili hlavami, kde na to Perínskovci
berú. Jedni si mysleli, že mocní a bohatí Perínskovci vlastniaci majetky po
celej zemplínskej župe na to majú a druhí, že im niekto pomohol. Všetci
mali pravdu, aj mal aj mu pomohli, ale to vedel iba on, jeho rod a ľudia verní
k jeho životnému poslaniu dobrej veci, ktoré zanedlho vyvstane.
Ešte nebolo ani koniec teplej jari a už sa začalo rysovať cimburie, a keď
nastala žatva a sedliaci sa rozišli na svoje polia bolo všetko hotové. To sa
nepozdávalo svetaznalým novým kolonistom Stropkova verných kráľovi
uhorskému, ktorý ich tu po zemplínskych, šarišských a spišských
panstvách usadzoval, aby zakladali nové obce, učili robotní národ tu
žijúci od nepamäti remeslám a iným umeniam potrebných na rozvoj
kráľovstva.
Končiace leto bolo pokojné a tak stropkovský šoltýs Johann Dittel
nenápadne vysadil na hintov svoju početnú rodinu aj s manželkou a vypravil
ich do obce Poruba k svojej sestre Zuzane čerstvej vdove, aby jej pomohli
s výmlatom obilia. Dom, v ktorom žili ostal prázdny a to on k svojim
plánom potreboval. V jeden večer, keď začínala horúca sparná noc,
stropkovský šoltýs s titulu svojej funkcie potichu tak, aby sa neprezradil
zvolal svojich verných ľudí na predom dohodnutú tajnú poradu. Osem
vybraných dôveryhodných písma znalých mužov, cechových majstrov aj
s rektorom kostolným muzikantom Vavrincom sa dostavilo v dohodnutý čas pod
strechu šoltýsa Dittela. Šoltýs ich usadil vo svojej úradnej miestnosti,
ktorá mu zároveň slúžila ako krajčírska dielňa a jeho rodine ako izba na
všetko. Muži, aby pred susedmi nespôsobili rozruch si tíško posadali na
jednu stranu k hrubému drevenému stolu v strede s vyrezávaným krucifixom
a veľkou hromničnou sviecou a sám šoltýs s úradnými lajstrami sa
postavil na stranu opačnú.
„Slobodní páni mestečka stropkovského, páni bratia zvolal som vás tu,
aby sme sa pripravili na zlé časy, ale tak aby všetko čo sa tu dozvieme
zatiaľ zostalo za stenami tohto domu a na znak toho pred začatím tejto
dišputy zložíme túto prísahu“, medzi sediacimi mužmi nastal šum,
všetky oči sa rozpačito v tú chvíľu pozreli na svojho šoltýsa, lebo na
to že vec je tak vážna na prísahu neboli pripravení. Vzduch v miestnosti
sa zahustil, spotení muži si začali zobliekať farebné kabátce, niektorí
rozopínať prepotené ľanové košele. Prvý z mužov bez toho, aby sa ho
niekto na niečo pýtal sa ozval. Bol to sivovlasý cechový majster kožušník
Mikuláš Hebrachald, ktorý sa skúmavo pozrel po prítomných a potom sa
obrátil na šoltýsa. „Johann, brat náš a o čo vlastne ide, že musíme
prisahať,“ šoltýs si sňal úradný baret zo spotenej hlavy, pozrel na
krucifix a očami obrátenými k nebu sa zbožne prežehnal. „Vážne veci sa
zanedlho budú diať v našom kráľovstve, dokedy nezložíte prísahu aj keď
vám všetkým verím, dovtedy vám tieto nové zvesti nemôžem prezradiť“,
neoblomne trval na svojom šoltýs Dittel. Obchodník zo soľou ctihodný
slobodný pán Beem, ktorý často za soľou cestoval do poľských soľných
baní, keď počul čo od neho šoltýs požaduje, tak aj so svojim bratom
Lotharom sa zdvihli z lavice. „Ja s tým nechcem mať nič spoločné,“
povedal ten starší, hneď vedel kam šoltýs mieri. „Páni, páni, tak takto
nie, buď všetci alebo nikto, rukou zastavil odídencov Hebrachald, teraz už
musíme v záujme nášho malého mestečka a našich rodín držať spolu.
Obchodník Beem, zahanbený a červený v tvári aj s Lotharom sa znovu
posadil na svoje miesto pri stole. Aj napriek počiatočnej nedôvere bol
šoltýs Dittel stále pokojný, vzal do rúk krucifix, dvihol dva prsti oproti
nebu a spustil text prísahy. Ostatní prítomní ju jednohlasne zopakovali a
nakoniec pobozkaním svätého kríža a vyslovením formulky „prisahám, tak
mi Boh pomáhaj“ spevnili svoju mlčanlivosť pred Bohom samým sebou. Vonku
na priedomí sa rozštekal pes, zneistený šoltýs spozornel. Bál sa, či ich
zvonku niekto nepovolaný nepozoruje, priložil prst k ústam a vyšiel na
dvor, poobzeral sa po okolí, nikde nič, len pes stále štekal do jedného
miesta, za roh domu. Opatrne podišiel bližšie a po slnkom vysušenej tráve
sa čosi šuchotalo. Pozrel sa lepšie a s chuti sa zasmial. Zohol sa a zobral
do rúk toto pichľavé klbko a odhodil ho ďaleko za drevený plot, „a ty
buď ticho a stráž“, pozrel prísne na psa a vrátil sa k svojim druhom.
„Stálo sa niečo, kládli otázky vystrašení muži, „ale nič to iba
malý ježko potvora nás straší“, keď sa muži uspokojili nastalo ticho a
šoltýs Dittel predložil svoju správu. „Páni mám dôverné
informácie“, nenapadne pozrel na bratov Beemovcov, „že poľský kráľ aj
so svojim synom kráľovičom Kazimírom v Krakove, ale aj tu po blízku pri
meste Rzeszów zhromažďuje veľké vojsko na vpád do Uhorského kráľovstva
s cieľom poraziť nášho mecenáša kráľa Mateja. Najzaujímavejšia
informácia je, že naši páni Perínskovci pod rúškom opravy pevnosti a jej
vojenskej ochrany sa aj s inými uhorskými veľmožmi pridali na ich stranu a
majú mu zabezpečiť, aby priesmyky v horách boli v čase vpádu voľné a
oni bez boja mohli postupovať na Budín“, v miestnosti kde bolo ticho ako
v hrobe, to znovu zašumelo. „Kde máš dôkazy a čo my s tým máme
spoločné?“ otázky jedna nepríjemnejšia, ako druhá sa hrnuli na hlavu
šoltýsa, ten sa ich snažil upokojiť. „Treba vám viacej, nemáte oči?
Nevidíte, čo sa deje v pevnosti? Cvičiace vojská, nové opevnenie
postavené za štyri mesiace čo druhí stavajú dva roky, vyplatení majstri,
furmani aj robotníci, to sú jasné dôkazy, že to nie je len tak z ničoho
nič, vysvetľoval svojim oponentom brániaci sa šoltýs. Slovo si vzal znova
kožušník Hebrachald. „Muži majú pravdu, že repcú, lebo tomu
nerozumejú, tak nám povedz, čo my s tým máme robiť?“ vyzval, aby
situáciu, ktorá vznikne po zatiaľ iba domnelom vpáde cudzích vojakov do ich
novej vlasti jasne vysvetlil. „Tým, že tu prídu cudzí vojaci budú
plieniť, zoberú nám všetko čo sme si tu za roky vybudovali a môžeme
prísť aj o život. Nepamätáte si už vy tupci akýsi, keď tu pre siedmimi
rokmi boli Kazimírove vojská a rekvirovali poživeň? Nás až do krvi zbili a
tebe Beem vzali dva ťažné kone a to ich bolo málo, prišli iba tak na skusy.
Preto chcem, aby sme spísali správu a vyslali posla za kráľom Matejom, aby
sme ho včas o situácii v pohraničí informovali. Buďte si istí, že túto
našu zásluhu, keď pripravený kráľ so svojim mohutným stálym dobre
vycvičeným vojskom porazí votrelca, určite ocení našu lojalitu a my na tom
len získame. „Ale veď je to zrada na našich pánoch Perínskych,“
zamiešal sa do rozpravy rektor Vavrinec, muž ktorý vďačil hradnému pánovi
za svoje postavenie, poznal pomery na hrade, učil jeho deti a tak bol
pravidelným hosťom za hradbami. „Aká zrada, kto ťa tu priviedol a chráni,
chamtiví Perínskovci alebo kráľ Matej,“ zahriakol Vavrinca šoltýs, ten
nespokojne na znak nesúhlasu iba pokýval hlavou, ale už neoponoval. Medzi
mužmi nastala búrlivá diskusia. Jedni šoltýsov návrh obhajovali, druhí
ktorým dal hradný pán prácu a zárobok ho zatracovali, ale šoltýs
vysvetľoval, presviedčal ďalej. „Páni tak už dosť, teraz už tomu na čo
si nás tu Johann zvolal rozumiem a verím, že aj vy ostatní ste pochopili.
Musím uznať, že šoltýs Dittel má pravdu,“ prerušil hádku o zrade
päsťou buchnutím po stole Hebrachald. Muž múdry, novými osadníkmi
vážený, jeho praded Nikolas, kožušník z Hebrachaldu, ktorý prišiel pred
desiatkami rokov do tohto kraja, by v tejto chvíli nezaváhal. Nezaváhal by
ani jeho ded toho istého povolania a mena, ktorý si pamätal keď mestečko a
hrad opevnený iba hlinenými valmi a drevenými palisádami spoločne chránili
s ich pánmi pred cudzími najazdníkmy. Ani jeho otec, ktorý tu v tomto
kraji aj so svojimi potomkami hlboko zapustil korene aj napriek poníženiu
zbojníkov, ktorí ich napadli a skrvavili, neopustil toto miesto a tak isto ani
on nezaváha a je rozhodnutý brániť si po boku svojich súkmeňovcov svoje
odveké práva, ktoré ich predkovia dostali od vládcov tejto krajiny.
„Spravíme tak, ako to navrhuje náš šoltýs, všetci to podpíšeme
vyberieme z našich ľudí dvoch spoľahlivých poslov, ktorí list doručia
kráľovskému úradu nachádzajúcemu sa v Košiciach v sídle kráľovského
miestodržiteľa“, muži zmĺkli, Hebrachald s veľkými kropajami potu na
čele sa postavil za vrch stola. „Teraz páni hlasujme, dvihnite ruky, raz,
dva, tri, štyri, päť a ja šiesty, Dittel siedmy, Vavrinec ôsmy. Osem a čo
vy Beemovci“, obrátil sa spočítavajúci na oboch bratov, „aj mi
súhlasíme“ ozval sa Lothar. „Tak sme všetci za jedno“, s uvoľneným
výzorom tváre prehlásil zhodu zradného hlasovania šoltýs Dittel.
Ešte tohto večera v úplnej tajnosti sprisahanci mestečka Stropkov na
čistý nový pergamen, ktorý mal šoltýs Dittel pripravený, spísali voči
svojmu pánovi na stropkovskom panstve zradný list adresovaný sedmohradskému
vojvodovi Mikulášovi Čúporovi. Opísali všetko o čom vedeli, uistili ho
o svojej vernosti k jemu a uhorskej korune odhodlaní brániť svoju česť.
Napísanú správu všetci svorne vlastnoručne podpísali okrem Lothara Beema,
ktorý písať nevedel a pergamen naniesol tri krivolaké krížiky. Na druhý
deň tak ako to naznačil sprisahancom šoltýs Dittel, vyrazili dvaja mládenci
ku kráľovskému mestu Košice.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter