Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Sprisahanci 6

Pokračovanie poviedky
Verbunk
V krátkom čase všetko o čom hovoril Mikuláš Perínsky svojej žene sa
začalo plniť, aj keď nemal vedomosti o verbovaní nových vojakov. Právom
pána prikázal šoltýsom v osadách svojho panstva, aby pripravili mladých
mužov k vojsku. Verbunkom poveril hradného kapitána. Po krátkych
prípravách vyrazili dvaja zbrojnoši z hradnej posádky na čele s ich
kapitánom Hudolínom. K verbunku dostali neveľký mešec čisto nových a
ešte zvonivých zlatých, naložili starý rozheganý bojový voz poživňou,
obrokom a rozišli sa po panských osadách. Zo začiatku nemali šťastie.
Súcich mládencov k vojsku bolo málo a keď sa aj nejaký našiel čo by mal
záujem, tak bol chudorľavý alebo chorý. Prešli pol zemplínskej župy,
rozhlásili befeľ aj po mestách, ale za dva týždne sa im podarilo zverbovať
iba šesť súcich mladých zdravých a slobodných mužov, ale bosých
v plátenych gatiach a valašských zamastených kabaniciach. Boli bez
výzbroje, bez vojenských skúseností tužiacich sa zbaviť roľníckej driny,
ale brali aj tých, veď sa vycvičia, chlácholil sa svojim neúspechom.
„Dnes bude krásny deň“, vyhlásil to ráno na táborisku pod Humenným
roztrpčený kapitán, „ide sa domov, skúsime pod hranicou“ a za chvíľu
mala kompánia vyrazila. Cestou od mesta sa k vozu s budúcimi vojakmi od lesa
približovali dvaja jazdci. Z diaľky vyzerali ako zbojníci, ale keď prišli
bližšie starý vojak Hugolín okamžite poznal, že sú to bývalí vojaci,
odetí do ošúchaných vojenských hábov, v štýle nemeckých landsknechtov.
Ich úzke farebné nohavice a vlnené kabátce už dávno stratili farbu. Muži
ozbrojení vojenským mečom a dýkou vyzerali divoko a tak okamžite
vzbudzovali obavy malej neozbrojenej zverbovanej kompánie. „Zbehovia“,
prebehlo vystrašenému Hugolínovi mysľou „určite sú to vojenskí
zbehovia, ktorí tu v okolí už nejaký čas zbojníčia a teraz idú na
zvedy, aby nás potom mohli olúpiť“.
„Chlapi zachovajte kľud“, oznámil kapitán svojim ľuďom sediacich na
voze a inštinktívne sa chytil za mešec všitý do opaska. Jazdci klusom
prešli popri voze pred kone, jeden z nich pokynom ruky naznačil aby
zastavili. Kapitán vybočil z vyjazdených koľají furmanských vozov a na
výzvu tých dvoch povoz zastavil. „Kto je z vás veliteľ“, ozval sa ten
čo vyzval k zastaveniu, pozrel na neozbrojeného kapitána a dvoch
zbrojnošov, otrhancov si nevšímal. „Veliteľ som ja a som aj so svojimi
mužmi pod ochranou stropkovského hradného pána Mikuláša Perínskeho“,
s obavami riekol kapitán. „…a toto je čo“, rukou ukázal na otrhancov,
„to sú zverbovanci, budúci vojaci, robíme pre stropkovskú pevnosť
vojenský verbunk do hradnej posádky“, po pravde im povedal kapitán. „Tak
sme tu správne Arnold“, nahlas, aby jeho slová počuli aj ostatní vo voze,
povedal svojmu druhovi ten čo hovoril už predtým. Obaja jazdci zoskočili
z koní, podišli k vozu podávajúc prekvapenému kapitánovi ruku, ktorý
práve zoskočil z kozlíka. „A vy ste kto“?, teraz už smelšie vyzvedal
kapitán dvoch zanedbaných asi tak v jeho veku bradatých a špinavých
chlapov. „Ja som Jakub, syn slobodného pán Martina z Humenného, vojak.
Donedávna som bol aj so svojou kompániou tu neďaleko na hrade Čičava
v službách veľmoža Bartolomeja Drugetha a tento“, ukazujúc rukou na
svojho druha „to je môj druh Arnold z Linzu, ostrieľaný vojak“. „Viete
pane, časy sú zle“, bez akých okolkov opretý o voz začal ten, ktorý sa
predstavil ako Jakub, „vojny v našom kraji ustali pred siedmymi rokmi, keď
sme naposledy pod zástavou kráľa Mateja pod Brekovom a Čičavou bránili
poľskú bránu pred ich nenásytným kráľom. Nedarí sa nášmu starému
pánovi a nedarí sa ani nám, jeho synovia o našu vojenskú službu nemajú
záujem a do vojska proti Turkovi ísť nechceme, tak sa potulujeme po kraji a
zarábame si ako sa dá, ale vždy poctivo. Často sprevádzame furmanov cez
karpatské lesy, ktoré sú v tých nepokojných časoch plné zbojníkov,
teraz strážime tábor robotníkov pri stavbe novej Drugetovskej pevnosti tu
pri Jasenove, ktorý napadá tá istá banda zlodejov,“ rozrečnený Jakub
skúmavo pozrel na kapitána či mu tej jeho reči verí, ale ten mlčal.
„Keď nám neveríte, tak poďte sa presvedčiť, tak tam pod hradom máme
ležovisko,“ rukou ukázal na vysoký zelenajúci sa kopec, z ktorého čneli
múry ešte nedostavaných hradieb. „…a teraz mi povedzte čo chcete od
nás,“ aj keď jeho povedačkám kapitán veľmi neveril, teraz s istotou
v hlase sa opýtal týchto dvoch polo zbojníkov aj keď už tušil s čím
prišli. „Čo chceme, čo chceme…, chceme sa vrátiť za dobrý žold
k svojmu remeslu, počuli sme v meste, že robíte verbunk pre novú
kráľovskú pevnosť, chceme sa pridať k vám…“, kapitán pokývajúc
hlavou sa poškriabal po zanedbanej brade. „Pridať, ale ako mám vám veriť,
že ste poctiví a čestní žoldnieri“, pochybovačne sa opýtal kapitán, na
to z bočnej kapsy vojenského plášťa žoldnier Jakub vytiahol akýsi glejt.
„Tu je moja vojenská licencia podpísaná zemplínskym županom“, kapitán
pozrel na glejt, poobzeral si ho z každej strany a keďže v písme nebol
zbehlý tak prikývol, že mu verí. „Páni vojaci spravíme si prestávku,
asi nám šťastie praje a domov neprídeme na prázdno“, zavolal kapitán na
svojich zbrojnošov a zverbovancov ešte stále sediacich na voze. Obrátil sa
na zbrojnoša, ktorý už stál pri koňoch. „Peter a ty vypriahni kone, pusť
ich na tú lúku a mi si sadneme do chládku, tam pod tu plánku,“ na jeho
pokyn chlapi vykročili. Zbrojnoš Peter urobil to, čo bolo treba, odstrojil
kone a s dvomi jazdeckými paripami ich nových spoločníkov zahnal kone na
čerstvú pašu. Pri voze sa ustrojil a pribehol k ostatným. Vojenský
ustrojený Peter aj s druhým zbrojnošom si posadali na sviežu pažiť pod
veľkou kvitnúcou plánkou ku svojmu kapitánovi a dvom nádejným žoldnierom.
Keď sa všetci usadili kapitán sa znovu začal svojich nových kumpánov
vyzvedať na ďalšie podrobnosti o ich kompánii, pokiaľ je toto všetko čo
povedali pravda.
„Tak dobre páni“, teraz už zdvorilejšie začal rozpravu kapitán, „keby
sme sa dohodli tak sa vás pýtam koľko je vás, akú máte výzbroj a aký
žold za služby by ste chceli“, obidvaja žoldnieri sa na seba pozreli,
Arnold ktorý doposiaľ mlčal sa po mantácky rozhovoril. “Je nás dvanásť,
všetko chlapi v mojom veku, najstarší ma tak štyridsať a najmladší ešte
ani tridsať. „Každý z nás je ozbrojený mečom, dýkou, hrudným
pancierom, prilbicou, šiesti máme drôtenú košeľu, máme šesť jazdeckých
koní a dva ťažné, furmanské aj s okovaným bratríckym vojenským vozom.
Máme štyri hákovnice s veľkým dostrelom, mericu železných gúľ a dva
súdky čerstvého čierneho prachu“, kapitán s bradou v dlaniach
počúval, prikyvoval. Arnold vo svojej rozprave zastal, rozmýšľal čo by do
svojej ponuky mohol ešte pridať, ale nič ho zrejme nenapadlo, tak sa obrátil
ku kapitánovi. „Čo žold, akú máte predstavu“, hneď za čerstva sa
vyzvedal kapitán, „na žolde sa s vaším pánom určite dohodneme“,
s úsmevom mu odpovedal Arnold.
„Peter došikuj tu ten malý súdok z Tokaja, nech si spláchneme hrdlo,“
vyzval celý uveličený svojím úspechom kapitán. Chlapi sa na dobrý koniec
kortešovačky podplácali, posedeli, popili, najedli a na ďalších
podrobnostiach rozumne dohodli. Slnko už bolo ďaleko za obedom, keď za
odchádzajúcimi dvoma žoldniermi do svojho tábora kapitán Hugolín
zakričal: „Tak o tri dni na svätého Pankráca vás čakáme…“
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter